Prostredníctvom mailov sa dohodli, že ho Čurko zavraždí a jeho telo skonzumuje. Keď však Švajčiar dostal fotografie s odrezanými časťami ľudského tela s textom: „Toto je moja robota!“, kontaktoval políciu. Namiesto neho prišiel na miesto stretnutia 10. mája 2011 policajný agent. Strhla sa prestrelka, po ktorej postrelený Čurko o dva dni zomrel. Polícia následne zistila, že už predtým zavraždil dve mladé ženy. Dubach sa rozhodol napísať o hrôzostrašnej skúsenosti s kanibalom knihu, kvôli ktorej prichádza na Slovensko. Nový Čas vám prináša druhú časť exkluzívneho interview.
? Ako sa skončili vaše samovražedné sklony?
- Úplne zmizli, to je na tom zaujímavé. Táto udalosť akoby dala môjmu životu zmysel. Ja som sa nikdy nechcel nechať zjesť, iba spáchať samovraždu. Ale popritom som sa začal zaujímať o kanibalizmus. Celé sa to previazalo a výsledok bol, že kanibal bol mŕtvy a ja už bez týchto sklonov. Teraz som sa s tým vyrovnal a rozhodol sa vyrozprávať tento príbeh.
? Takže ste sa rozhodli napísať knihu?
- Uvedomil som si, že sa nedokážem vrátiť do bežného života a tváriť sa, akoby sa nič nestalo. Skúšal som to, ale neúspešne... Dokonca ani psychológovia mi nevedeli pomôcť, lebo sa nikdy s ničím takýmto nestretli. Psychiater mi povedal: „Skúste na to jednoducho zabudnúť,“ ale to sa nedalo. Tak som sa rozhodol napísať knihu. Písal som ju 3 roky.
? Ako zareagovali ľudia vo vašom okolí?
- Niektorí dobre, ale niektorí veľmi zle, nechceli o tom počuť ani slovo, báli sa. Takisto ma veľa ľudí podozrievalo, že patrím do nejakej siete.
? Mysleli si, že ste nemali byť obeť, ale spolupáchateľ?
- Áno, dokonca aj slovenská polícia ma podozrievala. Mali podozrenie, že som patril do nejakej siete a že som prebehol na opačnú stranu. Ale to je absurdné, lebo Čurko bol sám, nebola tu žiadna organizovaná sieť, ako v prípade napr. Marca Dutrouxa (pedofil z Belgicka, pozn. red.).
? Ako ste sa o tom dozvedeli?
- Oznámila mi to švajčiarska polícia. Slováci chceli získať prístup na môj počítač. Švajčiari to nedovolili, lebo som bol svedok, nie podozrivý.
? Vedeli ste o tom, že Čurko mal rodinu?
- Dozvedel som sa to až potom, počas našej komunikácie nespomenul nič osobné.
? Myslíte, že svoje sklony dokázal utajiť pred blízkymi?
- Títo ľudia vedia, že to nie je normálne a akceptované v spoločnosti, takže robia všetko pre to, aby to ostalo utajené. Určite mu bolo jasné, že ak by sa na to prišlo, jeho život bude zničený. Je šokujúce, že dokázal žiť dva oddelené životy, jeden ako milujuci otec rodiny a druhý tajný, ako kanibal.
? Čo si sľubujete od návštevy Slovenska?
- Chcel by som vidieť tie miesta... A spolu s vydaním knihy by som chcel túto kapitolu života uzavrieť a pokračovať ďalej.
? Aké budú vaše pocity na miestach, kde sa mal podľa plánov váš život skončiť?
- Ťažko povedať, myslím, že už som sa s tým vyrovnal. A je to už 6 rokov, takže dúfam, že to zvládnem. Ale už sa nebojím, trvalo mi rok až dva, kým som sa s tým vysporiadal. Pred 5 rokmi by ste ma tam nedostali.
? Pokúšali sme sa sprostredkovať vaše stretnutie s Čurkovou rodinou, ale nemajú záujem. Chceli by ste im niečo odkázať?
- Aj oni su traumatizovaní a tiež sú obeťami. Všetci sme obete, či už Čurkova rodina, alebo rodiny zavraždených dievčat. Čurko napáchal veľké škody a pre všetkých je ťažké sa s tým vyrovnať. Bude ich to sprevádzať po zvyšok života. Človek sa s tým musí naučiť žiť, ale zabudnúť sa nedá.
? Ako vyzerá váš život dnes?
- Nejako mi táto téma ostala, spolupracoval som s políciou pri viacerých prípadoch. Podarilo sa mi v Toronte (Kanada) odkryť podobný prípad. Zmizlo tam viacero osôb, zaujalo ma to, a tak som napísal naslepo inzeráty. Ozvalo sa mi cez 20 ľudí s podobnými ponukami ako Čurko. Bolo to desivé, boli z rôznych krajín, USA, Kanada, Francúzsko, Nemecko, zo Slovenska už nikto. Podozrivého muža v Toronte zadržala polícia, prehľadali mu dom a odsúdili ho za šírenie detskej pornografie. Ale kanibalizmus mu nedokázali.
? Zamýšľali ste sa nad tým, že ak by ste sa vtedy rozhodli inak, tak tu dnes nesedíte?
- Áno, veľmi si to uvedomujem. Ale nebolo to moje prvé blízke stretnutie so smrťou. V roku 2006 som prekonal rakovinu kože a zažíval som vtedy pocit, že som blízko smrti. Možno aj to ovplyvnilo moje rozhodnutie pri Čurkovi, že raz som nad smrťou už zvíťazil, tak by bola škoda túto šancu žiť zahodiť.
