Hoci mu neraz išlo o krk a po potlačení Povstania v októbri 1944 sa musel skrývať, nikdy neoľutoval, že bojoval za slobodu. Čo si jeden z posledných preživších bojovníkov myslí o kotlebovcoch a výložkách kapitána Danka?
Dnes už väčšina z nás pozná SNP len z hodín dejepisu, vy máte však spomienky naň aj po 73 rokoch v živej pamäti.
Keď sa k moci dostal Hitler, otecko nás pripravoval na to, že bude vojna a povedal „bojujte proti fašizmu“. A tak som sa 30. 8. 1944 stal vojakom Prvej československej armády počas SNP. Dobrovoľne som narukoval ako 18-ročný. Dostali sme výzbroj a rýchly výcvik - skúsili sme si ostrú streľbu, hod granátom a neskôr aj narábanie s mínometom. Bojoval som na úseku od Zlatých Moraviec cez Hronský Beňadik, Novú Baňu, Horné Hámre, Žarnovicu až po Banskú Štiavnicu.
Mali ste len 18 rokov a takmer žiadne bojové skúsenosti. Cítili ste sa proti nacistom ako vyrovnaný súper?
Pre nás to boli veľmi ťažké boje. Mali sme len pechotné zbrane a proti nám bojoval skúsený prápor SS, ktorý z bývalého Protektorátu Čechy a Morava dotiahol s jediným cieľom - potlačiť SNP. Bolo náročné im čeliť, mali ťažké zbrane aj tanky. Ja som bol strelcom ľahkého guľometu a nemal som také bojové skúsenosti ani prípravu.
Takže ste sa učili bojovať za pochodu?
Dá sa to tak povedať. Prvé dni som prežíval v obrovskom strachu. Medzi nami boli ranení aj mŕtvi, nevedeli sme sa ani len poriadne ukryť. No neskôr sme sa naučili proti nim bojovať a hlavne sa aj chrániť. Dôležité bolo poriadne sa zakopať, lebo Nemci mali silnú mínometnú paľbu. Pokiaľ by sme neboli dobre zakopaní, ľahko by nás črepiny zranili, ba dokonca zabili. Mne sa to tiež takmer stalo osudným.
Na ktorý boj si spomínate ako na krst ohňom?
Bojový krst som zažil v Rudne nad Hronom, kde sme sa s Nemcami stretli v boji zblízka - dívali sme sa tvárou v tvár na meter či dva. V jednej chvíli sa mi však ako na potvoru zasekol guľomet. Nevyhodil mi nábojnicu, vtedy som prežíval hotové peklo, to neprajem nikomu. Mojou jedinou záchranou bolo, že som mal pri sebe ešte zopár granátov. Nebyť nich, už tu dnes nie som.
Mali vaši velitelia v takýchto situáciách pochopenie?
Keď sme sa vrátili, veliteľ sa na mňa nahneval, že som tam ten guľomet nechal. Márne som mu hovoril, že sa mi zasekol. Tváril sa, ako by som bol nespoľahlivý zbabelec. To som nemohol nechať tak. Rozhodol som sa riskovať život a vrátiť sa poň. Keď som ho priniesol, položil som ho na stôl a ani zbrojmajster nevedel tú nábojnicu vytlačiť, dokonca ani oceľovou tyčou. Za odvahu som si vtedy vyslúžil škatuľku cigariet a borovičku.
Boj proti Nemcom vás takmer stál život. S akými zraneniami ste vykĺzli Nemcom?
Pamätám si, ako keby to bolo dnes – 15. októbra 1944 som utrpel vážne zranenia. Zasiahla ma črepina z míny. Roztrhla mi celý sval na ľavej ruke a zastavila ju až kosť. Keď som sa dostal do nemocnice, silný zápal mi prešiel až do otravy krvi a ruku mi chceli amputovať, našťastie sa tak nestalo.
Ako vás v bojových podmienkach liečili?
Liečil som sa vo viacerých nemocniciach. Raz nás dokonca zajali Nemci pri prevoze sanitnými vlakmi, vedeli byť veľmi krutí. Tí zdravší poutekali vrátane lekárov a sestričiek.
Vaši anjeli strážni si azda nikdy nevydýchli...
Keď som sa v novembri 1944 liečil v kláštore vincentiek v Banskej Bystrici, oznámili nám, že nás musia previezť do Viedne. Vraj nemali dostatok liekov a jedla. Jeden lekár nás však varoval: „Do Viedne vám neodporúčam ísť. Tam vás čaká smrť, Nemci vás povraždia. Pokiaľ sa bude dať, ujdite z toho vlaku.“ Vedel som, že hovorí pravdu, a tak som s ďalšími chlapmi ušiel v rodnej Trnave.
Ako reagovali rodičia, keď ste sa zrazu objavili vo dverách?
Boli vyjavení, mysleli si, že som už mŕtvy. Vedel som, že doma ostať nemôžem, gestapo aj gardisti by ma udali a bol by so mnou koniec. Celý mesiac som sa teda skrýval na čerpacej stanici v Malých Levároch, v tej dedinke žil aj môj brat.
Kde si vás počkal mier?
Po prechode frontu som sa opäť hlásil u armády a išli sme bojovať smerom na Moravu. Moravania nás vítali ako osloboditeľov. A tam som prežil aj deň víťazstva – 9. máj 1945. Mal som obrovskú radosť, najskôr som im ani neveril. Zrazu celý kraj ožil a bola aj zábava.
Čím ste sa živili po vojne?
Keď bolo po všetkom, robota sa mi ako invalidovi hľadala ťažko. Zamestnal som sa v roku 1946 v Národnej poisťovni, kde som odrobil 6 rokov ako archivár. Neskôr som odišiel pracovať do firmy Vodohospodárske stavby, odkiaľ som po 40 rokoch služby odišiel do dôchodku.
Počas SNP sa Slováci rozdelili na dva tábory. Niektorí bojovali proti fašizmu, iní sa stali gardistami. Aké ste mali s nimi skúsenosti vy?
Oni urobili veľkú zlobu po potlačení Povstania, keď boli nápomocní Nemcom. Pochytali účastníkov SNP a potom ich vraždili, napríklad v Kremničke. Ja som bol už ale mimo toho pekla. Aj u nás v dedine boli gardisti, ale neboli nebezpeční.
Čo hovoríte na to, že v srdci Povstania sa županom stal Marian Kotleba a s ĽSNS sa dostal až do parlamentu?
Túto stranu jednoznačne odsudzujem, lebo má znaky fašizmu. Ja som bojoval proti fašizmu, riskoval život, mám trvalo poškodené zdravie. Tento Kotleba sa tvári, ako keby sa nič nikdy nedialo... Neviem, kto môže podporovať takú stranu.
Chceli by ste niečo odkázať mladším generáciám?
Aby sa snažili všetko zlé riešiť mierovou cestou.Vojna je hnusná a špinavá – najviac trpia obyčajní ľudia, vojak je zvyknutý.
Aký je váš názor na kapitána Andreja Danka a jeho bozkávanie výložiek?
Tie povýšenia politici nemali prijať, nebojovali a ani neboli vojaci. Na nás už zabudli, nás už nepovyšujú.
SNP
Povstanie vypuklo 29. augusta 1944 ako reakcia na vstup nemeckej armády na územie Slovenskej republiky. Cieľom bol tiež odpor proti kolaborantskej vláde s cieľom po vojne obnoviť demokratické Československo. Do povstania sa zapojilo 60 000 vojakov pravidelnej armády a 18 000 partizánov. Centrom SNP bola Banská Bystrica. Povstalecká armáda bola nemeckými silami porazená koncom októbra a veľká časť povstalcov pokračovala v partizánskom boji až do oslobodenia na jar roku 1945. Pri bojoch padlo vyše 1 700 povstalcov, v dôsledku partizánskej vojny na Slovensku zahynulo asi 12 000 ľudí.
