Šéf Hasičského a záchranárskeho zboru Alexander Nejedlý pre Nový Čas Nedeľa exkluzívne prehovoril o svojej práci, nepríjemných zážitkoch, ale aj o svojom vzťahu s Kleinovou, ktorému neboli všetci zo začiatku naklonení.
Odbor požiarna ochrana ste vyštudovali na Strednej priemyselnej škole v Žiline a neskôr ste sa dali na právo v bratislavskej Akadémii Policajného zboru. Odjakživa ste túžili pôsobiť v hasičských službách?
Nie, ako každý malý chlapec som skôr sníval o tom, že sa stanem kozmonautom alebo smetiarom. Keď som mal 14 rokov, prišla ponuka študovať pozemné stavby s nadstavbou požiarna ochrana. Za komunizmu sa tak napĺňali kádrové rezervy a každý okres si dopredu vychovával svojich odborníkov. No viac ako požiarna ochrana ma vtedy lákalo to, že odídem z domu a budem na internáte bez rodičov a bez kontroly. Prijali ma, našiel som sa v tom a po dvoch rokoch som začal vnímať, že bude zo mňa špecialista požiarnej ochrany. Po škole som hneď vhupol do práce a nastúpil som ako najmladší hasič do chemického podniku Chemko Strážske, kde som hneď dostal najťažšie úlohy. Tak sa začala moja hasičská kariéra.
To je údelom najmladších, môžete konkrétne opísať, čo bolo najťažšie? Zmenilo sa niečo za tie roky?
Keď sa pozriem do minulosti, hasiči v tom čase nemali takmer žiadnu bezpečnostnú ochranu. Mali sme montérky, ktoré pri najbližšom stretnutí s ohňom horeli. Nemali sme žiadne kabáty, len plášť a prilby z plastu, ktoré sa v ohni roztavili, obyčajné kožené rukavice a k tomu bagandže. Čiže takmer žiadna celotelová ochrana. Aj v hasičstve bolo všetko poplatné dobe, taký hurá systém. Dnes by to už, samozrejme, neobstálo. Vtedy sme boli doslova len hasiči, čo znamená, že sme zväčša len hasili. Za posledných desať rokov sa však karta obrátila a sme najmä hasiči záchranári. Požiare tvoria tridsať percent našich výjazdov a všetko ostatné sú povodne, víchrice, dopravné nehody, topiaci sa či ratovanie zvieratiek.
Hasiči v akcii často nasadzujú svoje vlastné životy, len aby pomohli druhým v núdzi. Dostali ste sa aj vy počas vašej kariéry do situácie ohrozujúcej život?
Tých výjazdov boli stovky a v živote som mal obrovské šťastie. Samozrejme, že nás pri ohni skoro vždy zasiahne plameň, ale keď niečo vybuchlo, vždy ma to, chvalabohu, obišlo. Oveľa horšia ako popálenie, porezanie či zlomenie ruky je pre hasiča psychická záťaž. Dnešní chlapi sú silní, vytrénovaní, drží ich adrenalín, ale tá psychika je úplne inde. Kedysi sme vôbec nemali k dispozícii psychológov a duchovných, dokonca sme proti tomu bojovali s tým, že načo by nám boli. No posledných päť rokov je to čoraz ťažšie, lebo nehôd pribúda. A keď vidíte veľa mŕtvych, zranených a navyše, ak sa medzi nimi nájdu aj deti... Tieto desivé výjavy sa často vracajú, keď je človek v pokoji, v noci, a niekto sa s tým dokáže vyrovnať, iný nie. V konečnom dôsledku hasič sa s pozitívnymi vecami veľmi nestretáva a vždy vidí nešťastie toho druhého.
Pri návrate v spomienkach z čoho mávate dodnes nočné mory?
Najhoršie boli nehody detí. Keď vidíte mŕtve telá malých detí je to strašné... Som s tým už vyrovnaný, ale dodnes to mám pred očami. Keď cestujem po Slovensku, presne si pamätám a viem, čo sa kde stalo.
Vlani ste aj vy neplánovane vypomáhali pri dopravnej tragédii neďaleko Senca. Vtedy vás nepríjemne prekvapila ignorácia ľudí, ktorí nemali záujem pomáhať.
Vracali sme sa s mojím vodičom domov z jedného zásahu. Zbadal som nehodu, porozhadzované autá a zranených ľudí. Obliekol som si vestu, dali sme na auto maják a išli sme pomáhať ako prví. Pravda je, že vtedy okolo mňa preletelo okolo dvesto áut a nikto nezastavil. Každý sa staral sám o seba.
Prečo to tak je? Je to zbabelosť, alebo ľudia nevedia podať prvú pomoc?
Jedna vec je, že majú strach zastaviť na diaľnici, lebo je to nebezpečné. Ale keď ide o život, zastavím aj uprostred križovatky. A takisto je pravda, že veľa ľudí neovláda ani základné znalosti prvej pomoci. Ľudia by aj pomohli, ale boja sa, že by človeku ešte viac uškodili.
Vaša partnerka Danica Kleinová (45) je rovnako akčný typ, keď v minulosti nakrúcala v Afganistane reportáže počas raketových útokov. Spojilo vás aj to, že ste obaja dobrodružné povahy?
Áno, asi máme rovnaké povahy. Danicinou oblasťou bola práve práca hasičov, záchranárov, mimoriadne udalosti, nehody, vojaci doma i v zahraničí... Zblížili sme sa aj vďaka práci a rozumieme si.
Obaja ste mediálne známi - vy máte vysoké postavenie v rezorte ministerstva vnútra, Danica je už 18 rokov tvárou Markízy? Nemali ste zo začiatku strach ísť do vzťahu?
Nikdy som nemal problém s médiami, skôr naopak. S novinármi som vždy veľmi úzko spolupracoval, lebo som chcel presadiť, aby boli hasiči na obrazovke vnímaní ako hrdinovia. Teraz sa zamýšľam nad tým, že som v médiách skôr kvôli vzťahu s Danicou a nie v súvislosti s mojou prácou.
Je vám teda ľúto, že sa o vás píše len ako o partnerovi Danice Kleinovej?
Áno. O mojej práci sa píše len okrajovo, lebo ľudia chcú čítať najmä to, kde bývame, ako spolu žijeme, čo jeme a kam chodievame na dovolenku.
Ako na váš vzťah reagovali vaši spolupracovníci a muži z vašich radov?
Myslím si, že nikto s tým nemal absolútne žiadny problém. Skôr v tom dobrom zmysle slova to očakávali. Možno sa aj trocha obávali, keď sa ich manažér z ministerstva vnútra a novinárka, ktorá všetko vysnorí, dali dokopy, ja si však svoju prácu robím profesionálne. To, čo môžem, poviem všetkým novinárom. Čo nemôžem, sa nedozvie ani Danica. Tak som naučený celý život. Paradoxne, keď sa niečo stane, novinári to vedia často oveľa skôr ako záchranári. Ľudia sú totiž naučení, že keď sa niečo stane, nejdú podávať prvú pomoc, nezavolajú záchranku a policajtov, ale nešťastie si nafotia a volajú médiá. Človeku totiž dobre padne, keď počuje o cudzom nešťastí, čo je smutné...
Kedy ste začali pociťovať, že váš profesionálny vzťah s Danicou prerástol do osobných sympatií?
Hneď, ako sme sa s Danicou zoznámili, som vedel, že sa s ňou môžem rozprávať priamo. Bohužiaľ, tých veľkých udalostí na Slovensku bolo toľko, že sme sa stretávali viackrát za rok. Potom prišiel jeden deň, preletela iskra a už to bolo. Sú veci medzi nebom a zemou, ale aj medzi mužom a ženou. A keď to raz zaiskrí, zväčša to pokračuje ďalej.
Čo vám na nej najviac imponuje?
Nepozná a neznáša stres, krik, hádku a ufňukaných ľudí. Danica nepotrebovala žiadnu ochrannú ruku a aby som ju hladkal. Imponuje mi na nej jej rácio a že je vzdelaná a múdra.
Veľa sa hovorilo o komplikovanom vzťahu Danice s vašou dcérou Miškou (29). Ako spolu vlastne vychádzajú?
Nevychádzajú zatiaľ nijako. Nestretli sa. Rád by som však niečo povedal o mojom predchádzajúcom manželstve a dal niektoré skutočnosti na pravú mieru. Bolo to dobré, so Slávkou sme prežili krásne chvíle, ale už som nedokázal žiť dvojtvárne. A potom, keď sa to kazí a viac myslíte na tú druhú, ako na tú prvú, príde moment, keď sa musíte rozhodnúť. Osemdesiat percent chlapov, ktorí majú takýto problém alebo vzťah, nedokáže povedať ani jednej z nich, že s ňou končia a idú ďalej. Ja som tú silu nazbieral. Bývalej manželke sa musím ospravedlniť, že som doslova ušiel zo vzťahu. Uznal som to, že som urobil chybu, a zobral to na seba. Myslím si, že som sa k tomu postavil chlapsky, ako sa po celý život staviam k všetkým hasičským veciam.
Ako to zobrala vaša dcéra?
Všetky deti vnímajú rodinu ako mamu a otca a vždy nás bude dávať dokopy. Žiadna iná žena nebude pre ňu mama, takisto ani chlap otcom. Vždy bude spájať len nás dvoch. Bolo to ťažké vysvetliť jej to, ale Miška je moja krv a moja hlava, rozmýšľa rovnako ako ja a pochopila to. Samozrejme, že náš vzťah sa na istý čas naštrbil, už nie je ideálny, lebo som jej možno zničil nejaké ideály. Ale je to dospelá žena a svoju prácu ako policajtka robí vynikajúco, takže to časom pochopí. Povedal som jej: „Miška, som tvoj otec a budem ním, kým nezomriem. Budem robiť všetko pre to, aby náš vzťah zostal ideálny a dobrý.“
Spomínali ste, že dcéra je policajtka. Čomu sa konkrétne venuje?
Vyštudovala biotechnológiu a analýzu DNA, čiže dosť ťažký odbor, ktorému sa u nás venuje len málo ľudí. Podarilo sa jej splniť podmienky prijatia do Policajného zboru, kde to mala veľmi ťažké, ako deti, ktoré majú rodičov manažérov a hercov. Musia dokazovať, že nie sú len deťmi papalášov a že im to rodičia nevybavili. Ona si však hneď sadla za prístroje a začala pracovať. Som na ňu hrdý.
Nejedlý o tom, prečo pozval na svadbu aj Roberta Kaliňáka:
Netajíme to. Každý človek niekde pracuje a chce si uctiť aj svojich kolegov. A keď má dobrého šéfa, tak pozve aj šéfa. A môj jediný šéf je minister vnútra. Tým nechcem povedať, že mám smolu. Práve, že mám to šťastie. Obaja sme profesionáli a na prvom mieste je u nás práca. Nechodíme spolu na kávičku. Keď sa stretneme, vieme, že sa niečo deje. Keď s niekým desať rokov pracujete, ten vzťah sa môže, ale aj nemusí preniesť do osobného vzťahu. A ja sa za to nehanbím. Neviem, či môžem povedať, že sme priatelia, to musí povedať môj nadriadený. Ale aj v osobnom živote sa možno poznáme viac ako iní ľudia medzi sebou. Ani som neuvažoval, že by som ho nepozval na svadbu. Veľmi veľa sme toho spolu zažili.
