Šéf Hasičského a záchranárskeho zboru Alexander Nejedlý pre Nový Čas Nedeľa exkluzívne prehovoril aj o svojej práci a nepríjemných zážitkoch.
Odbor požiarna ochrana ste vyštudovali na Strednej priemyselnej škole v Žiline a neskôr ste sa dali na právo v bratislavskej Akadémii Policajného zboru. Odjakživa ste túžili pôsobiť v hasičských službách?
Nie, ako každý malý chlapec som skôr sníval o tom, že sa stanem kozmonautom alebo smetiarom. Keď som mal 14 rokov, prišla ponuka študovať pozemné stavby s nadstavbou požiarna ochrana. Za komunizmu sa tak napĺňali kádrové rezervy a každý okres si dopredu vychovával svojich odborníkov. No viac ako požiarna ochrana ma vtedy lákalo to, že odídem z domu a budem na internáte bez rodičov a bez kontroly. Prijali ma, našiel som sa v tom a po dvoch rokoch som začal vnímať, že bude zo mňa špecialista požiarnej ochrany. Po škole som hneď vhupol do práce a nastúpil som ako najmladší hasič do chemického podniku Chemko Strážske, kde som hneď dostal najťažšie úlohy. Tak sa začala moja hasičská kariéra.
Hasiči v akcii často nasadzujú svoje vlastné životy, len aby pomohli druhým v núdzi. Dostali ste sa aj vy počas vašej kariéry do situácie ohrozujúcej život?
Tých výjazdov boli stovky a v živote som mal obrovské šťastie. Samozrejme, že nás pri ohni skoro vždy zasiahne plameň, ale keď niečo vybuchlo, vždy ma to, chvalabohu, obišlo. Oveľa horšia ako popálenie, porezanie či zlomenie ruky je pre hasiča psychická záťaž. Dnešní chlapi sú silní, vytrénovaní, drží ich adrenalín, ale tá psychika je úplne inde. Kedysi sme vôbec nemali k dispozícii psychológov a duchovných, dokonca sme proti tomu bojovali s tým, že načo by nám boli. No posledných päť rokov je to čoraz ťažšie, lebo nehôd pribúda. A keď vidíte veľa mŕtvych, zranených a navyše, ak sa medzi nimi nájdu aj deti... Tieto desivé výjavy sa často vracajú, keď je človek v pokoji, v noci, a niekto sa s tým dokáže vyrovnať, iný nie. V konečnom dôsledku hasič sa s pozitívnymi vecami veľmi nestretáva a vždy vidí nešťastie toho druhého.
Pri návrate v spomienkach z čoho mávate dodnes nočné mory?
Najhoršie boli nehody detí. Keď vidíte mŕtve telá malých detí je to strašné... Som s tým už vyrovnaný, ale dodnes to mám pred očami. Keď cestujem po Slovensku, presne si pamätám a viem, čo sa kde stalo.
