Vrakoviská zamestnávajú tisícky ľudí, ktorí dennodenne v otrasných podmienkach pri likvidácii lodí riskujú svoje životy. Zoznámte sa s najnebezpečnejším povolaním na svete!
Výletné či vojenské lode, ale aj tankery. Každé plavidlo má obmedzenú životnosť. Keď už viac nie sú súce na plavbu, veľké lodné spoločnosti musia nájsť spôsob, ako sa ich zbaviť. Ako to už, bohužiaľ, na tomto svete chodí, namiesto hľadania síce drahších, ale ekologických riešení posielajú lode na poslednú plavbu do krajín tretieho sveta, kde ich oveľa lacnejšie rozoberajú nekvalifikovaní pracovníci.
Stovky mŕtvych
Na cintorínoch lodí sa z obrovských železných gigantov stáva iba kopa šrotu. Lacná pracovná sila a slabé zákony na ochranu životného prostredia robia z krajín, ako sú Bangladéš či Pakistan, majstrov v rozoberaní lodí. Len na pobreží Bangladéša existuje viac ako 70 šrotovacích miest. Do štátnej kasy lodné spoločnosti každý rok nalejú viac ako 870 miliónov eur. To je jeden z dôvodov, prečo vláda chudobného štátu nad touto skazou zatvára oči.
Odhaduje sa, že na šrotoviskách v juhovýchodnej Ázii pracuje približne 200 000 ľudí. Majitelia firiem nehľadia na bezpečnosť pracovníkov, najdôležitejší je profit. Výsledkom je, že tu každý rok zahynú stovky robotníkov. Čísla nie sú presne známe, pretože nikto vlastne nevie, koľko ľudí v skutočnosti na cintorínoch lodí pracuje. „Rozoberanie lodí bolo Medzinárodnou organizáciou práce uznané za najnebezpečnejšiu prácu na svete,“ povedala pre portál Seeker Nicola Mulinaris z organizácie na ochranu ľudských práv.
Padajúca oceľ
Ako to na cintoríne lodí vyzerá? Šrotovisko sa tiahne dlhé kilometre popri pobreží. Niektoré lode sú v celku, iné v procese rozoberania. Navôkol cítiť pach soli, hrdze a oleja. Všade, kam sa pozriete, vidíte kusy ocele, železa, potrubí...
Robotníci tam v nehostinných podmienkach rozoberajú lode holými rukami. Ťažké stroje na rezanie ocele sa tam vraj nevedia dostať. Preto namiesto nich pracovníci používajú obyčajné autogény a hydraulické nožnice na plech, s ktorými kúsok po kúsku rozoberajú gigantické plavidlá a spoliehajú sa na gravitáciu, ktorá dielo dokoná. Väčšinu pracovníkov zabije padajúca oceľ, no výnimkou nie sú ani výbuchy alebo otrava toxickými výparmi. Práve preto si so sebou zamestnanci nosia kyslíkové bomby, ktoré aspoň trošku v zamorených miestnostiach premiešajú jedovatý vzduch.
Pracovať v takýchto podmienkach 12 - 15 hodín denne a prežiť, je doslova zázrak. Na väčšine pracovísk neexistujú žiadne normy o pitnej vode, zdravej výžive, hygienických toaletách, lekárničkách alebo slušných životných podmienkach. Obrovské lodné spoločnosti vedia, že miestni muži nemajú na výber. Inak by svoje rodiny neuživili.
Okrem ľudí však veľmi trpí aj príroda. Hektolitre oleja, farby, ale aj azbest sa spolu s pevnými časticami dostávajú do oceánu, kde škodia všetkému živému.