A jeho ďalšie nádherné diela sú roztrúsené najmä po Spiši a východnom Slovensku. Spôsob, akým vdychoval svojim sochám život, aj dnes vyráža dych odborníkom, ktorí stále prichádzajú na nové objavy. Preniknúť do života Majstra Pavla sa im však nedarí.
Spišské mesto Levoča patrilo k najvýznamnejším stredovekým mestám v Uhorsku. Jeho rozvoj sa začal v polovici 13. storočia príchodom nemeckých kolonistov, ktorí dostali od panovníka veľké privilégiá.
Levoča sa rýchlo stala hlavným mestom Spoločenstva spišských Nemcov a významnou križovatkou obchodných ciest z juhu na sever a z východu na západ s právom skladu. Usádzali sa tam kupci, remeselníci, banskí podnikatelia, ale aj učenci a umelci. Niekedy na prelome 15. a 16. storočia sa v Levoči objavil jeden z najvýznamnejších stredovekých rezbárov Majster Pavol. Umelca, o ktorom vieme len veľmi málo, obdivuje celý svet a jeho diela sú zapísané do Zoznamu kultúrneho dedičstva UNESCO. Jeho najznámejším dielom je vyše 18 metrov vysoký gotický drevený oltár v Bazilike sv. Jakuba v Levoči.
Dôkazy zhoreli
Zrejme požiar mestskej radnice a archívu Levoče v roku 1550 spôsobil, že o našom najväčšom stredovekom umelcovi toho vieme zúfalo málo. Dokonca nevieme, kedy a kde sa narodil, nepoznáme jeho celé meno, a ani či bol levočský rodák, alebo prišiel do mesta z Krakova, Pasova, Württenbergu alebo z iného významného mesta. Kedy Majster Pavol zomrel, historici tiež len odhadujú.
Faktom však je, že jeho diela sú nezameniteľné, genialita Majstra Pavla vyráža dych aj dnešným obdivovateľom. U koho sa učil a kde študoval, ostáva záhadou. Mal silné väzby na Krakov, na svojho súčasníka - sochára Víta Stwosza z Norimbergu, ale aj na vtedajších talianskych či holandských majstrov.
S istotou dnes vieme, že v roku 1506 bol už v Levoči pevne usadený. Existuje zápis o jeho prijatí do významného spolku Bratstva Božieho tela. V tom čase už fungovala aj jeho dielňa a podľa listín v sabinovskom archíve v roku 1503 zlátil monštranciu. Dielňu si zriadil v dome číslo 20 na levočskom námestí, ale o jeho žiakoch ani o jeho výrobno-umeleckých postupoch nevieme vôbec nič. Neexistuje ani presný súpis jeho diel. Vieme len, že si zobral za ženu Margitu, dcéru najbohatšieho a najvplyvnejšieho levočského mešťana Melchiora Messingschlläera.
Problémový syn
Majster Pavol mal tri dcéry a syna Lukáša. S ním mal veľký problém. Na jednej mestskej oslave v júni 1537 sa pobil s krakovským tovarišom a aj s kumpánom Mikulášom Lunzmannom ho zabili. Aby neboli stíhaní a popravení, uchýlili sa do kláštora a Majster Pavol vyplatil pozostalých, o čom svedčí zápis z roku 1537 v kronike Conrada Sperfogla.
Zrejme sa teda vedel obracať aj v reálnom živote, nielen s dlátom a so štetcom. Vlastnil aj 3,5 hektára polí, ovocný sad a obchodoval s vínom.
Tajné písmo
A čo teda oltár a jeho autor? Jediný nápis, v ktorom sa priamo spája meno Majstra Pavla s levočským oltárom v Kostole sv. Jakuba, je kamenný epitaf, ktorý dal v roku 1621vytesať do červeného mramoru kamenár Martin Urbanovič. Bol to manžel Pavlovej vnučky a epitaf dal vytesať pre jej mamu Margitu, Pavlovu dcéru.
Všetky Pavlove diela v kostole sú signované záhadným znakom, skríženými dlabacími sekerami. Aj sochy majú svoje záhadné symboly, s ktorými si nevedia rady ani historici, ani reštaurátori. „Nevieme, aký je systém označovania sôch apoštolov z nadstavca oltára. Všetky sochy sú signované písmenami gotickej minuskuly, až na jedinú výnimku v prípade apoštola Ondreja, kde je písmeno napísané latinkou. Zatiaľ sme neprišli na to, čo by mali tieto písmená vyjadrovať, keďže nie sú ani začiatočnými písmenami mien jednotlivých apoštolov,“ prezradil nám bývalý vedúci Oblastného reštaurátorského ateliéru Ivan Tkáč, ktorý začal veľký projekt reštaurovania oltára aj celej Baziliky sv. Jakuba. Žiaľ, jej úspešného dokončenia sa nedožil, zomrel vlani vo veku 53 rokov.
„Tiež nás prekvapilo, že hlavy sôch boli odrezané a následne znovu osadené. Pri vysvetlení tejto záhady nám pomohol renesančný majster Leonardo da Vinci. Ten v jednom zo svojich diel radí rezbárom oddeľovať hlavy a čerstvo vyrezané sochy z lipového dreva dlho variť v čistej vode, čím sa zabrániť neskoršiemu praskaniu dreva.“
Ako vyzeral?
To, že oltár má 500 rokov, potvrdzuje uvedený letopočet 1517 uvedený na pevnom pravom krídle oltára. „Je tam ešte jeden rok, 1460. Predpokladáme, že ide o rok narodenia Majstra Pavla. Je tam tiež nakreslený jednoduchý profil nosa a úst, možno sú tiež jeho,“ povedal Tkáč. Uvažuje sa tiež, že jeden z 12 apoštolov pri poslednej večeri - Jakub má podobu Majstra Pavla. To sú však zatiaľ nepotvrdené špekulácie.
Obnova
Celá rekonštrukcia oltára sa robila priamo v kostole a všetko milimeter za milimetrom sa čistilo a odborne opravovalo rukami reštaurátorov. Boli to tisícky hodín strávených pri mravčej práci, vďaka ktorej najslávnejší a najväčší drevený gotický oltár slávi tohto roku svoje päťsté výročie úplne vynovený a zreštaurovaný. No keby nebolo nemeckej nadácie Messerschmitt Stiftung, ktorá to financovala a dala na to 300-tisíc eur, tak by sme sa ním veľmi chváliť nemohli.
Predtým posledné odborné reštaurátorské práce sa robili v rokoch 1952 - 1954. Oltár a sochy vtedy doslova vytrhli červotočom z úst. Tri týždne boli sochy v plynovej komore s neslávne známym jedovatým plynom z koncentračných táborov - cyklónom B. No prvá oprava oltára bola už v roku 1619, ďalšia asi o 150 rokov neskôr, v roku 1778, a ďalšia v roku 1862.
Táto posledná by mala podľa reštaurátorov zabezpečiť oltár minimálne na 50 rokov. Prekvapením bola aj politúra sôch. „Je taká dokonalá, ako keby sochy boli potiahnuté emailom. Majster Pavol bol nielen dokonalým rezbárom, ale zrejme aj veľkým odborníkom na farby. Jeho miešanie farieb a poťahovanie sôch dodnes intenzívne skúmame a nestačíme sa diviť novým a novým poznatkom,“ hovorí riaditeľka Spišského múzea Mária Novotná. „Zelená farba berggrün pochádza zo Španej Doliny a majster rok čo rok kupoval takmer celú jej produkciu. V Španej Doline, ako vedľajší produkt ťažby medi, voda vyplavovala kryštáliky malachitu. Tie sa zachytávali v špeciálnych kadiach a raz za rok túto kvalitnú, veľmi stabilnú a sýtu zelenú farbu predávali v Banskej Bystrici na dražbe umelcom z celej Európy. Zachovala sa o tom písomná správa z roku 1523.“
Majster Pavol a všetci v jeho dielni používali vtedajšie najmodernejšie postupy a mali veľmi úzky kontakt s umelcami z celej Európy. V tom čase už v Európe nastupovala renesancia a on sa snažil jej prvky uplatniť, aj keď miestni zadávatelia, kňazi, šľachta a mešťania vyžadovali ešte gotické zhotovenie prác.
„Dodnes však presne nevieme, kde všade sa diela Majstra Pavla nachádzajú, ktoré sú jeho a ktoré len vyrobili v jeho dielni. Takže máme stále čo obdivovať a aj skúmať,“ prezrádza Novotná. Ani o smrti Majstra Pavla nepanuje istota. „V roku 1537 ešte tvoril a v roku 1542 rodina už vybavovala jeho pozostalosti...“
Dielo Majstra Pavla možno obdivovať aj v iných kostoloch. V roku 1516 vytvoril hlavný oltár sv. Juraja vo farskom kostole v Spišskej Sobote. K jeho prácam patrí oltár sv. Margity v Mlynici či Kalvária v Spišskej Novej Vsi. Jeho dielom je aj oltár sv. Barbory v Kostole Nanebovzatia Panny Márie v Banskej Bystrici.
