Exkluzívne pre Nový Čas víkend porozprávala, ako prežívala hodiny pred svadbou, samotný obrad aj to, čo jej manžel zašepkal do ucha, keď ju zbadal prvýkrát vo svadobných šatách.
Kedy si uvedomila, že sa bude vydávať
Zbehlo sa to všetko veľmi rýchlo. Od momentu, keď ma Alexander požiadal o ruku, až po svadbu. Keď sme rozmýšľali, aký termín zvolíme, tak sme si povedali, že načo čakať do budúceho roka. Pozreli sme do kalendára, sobotu vymenili za piatok, a termín 22. 9. bol na svete. Hneď sme vedeli, že oslavu urobíme vo Vojke nad Dunajom v čárde, kde sme sa vždy cítili príjemne. Mimoriadne nám vyšli v ústrety, s ničím nebol problém a najmä sme všetci ocenili vynikajúce domáce jedlo a rodinnú atmosféru.
Chceli sme, aby obrad aj oslava v štýle garden-párty boli na jednom mieste, najmä kvôli našim rodinám. Moju svadbu som vlastne nikdy nemala vysnívanú. A možno to bolo aj dobre. Lebo takúto úžasnú by sa ani vysnívať nedalo. Takú sme jednoducho museli zažiť. To, že sa idem naozaj vydávať, som si prvýkrát uvedomila vtedy, keď mi kostýmová výtvarníčka poslala fotografie svadobných šiat. Síce boli na fotke ušité zatiaľ len z plátna, ale vtedy som sa rozplakala.
Ako prebiehal svadobný deň
Najťažší bol deň pred svadbou. Alexander spolu s mojimi kolegyňami, so Zuzkou Ondruškovou, Šprochovcami, so svojou rodinou a s kamarátmi dolaďovali posledné detaily vo Vojke. To už pár dní poriadne pršalo a bolo zima. Dievčence ozdobovali stan, stoly, altánok vo veľkom lejaku do polnoci. Ja som bola doma aj so svojou mamou. Okrem toho, že sa nekúrilo, tak večer navyše prestala tiecť teplá voda, no úplná idylka (smiech). Neskoro večer kotly našťastie opravili a začali aj kúriť, tak hneď bolo lepšie.
Ale obidvaja aj s Alexandrom sme si povedali, že si tento deň ideme naplno užiť a že chceme vnímať každú sekundu, každého nášho hosťa, každé slovo, prianie, ktoré nám bude vyslovené. Keď som videla slzy u našich mám a blízkej rodiny, vedela som, že je všetko tak, ako má byť.
O svadobných šatách
Vôbec som netušila, aké majú moje svadobné šaty byť. U Alexandra to bolo viac-menej jasné, že bude v generálskej uniforme. Vedela som len, že nebudú biele, ani maslovobiele či krémové. Mala som iba takú hmlistú predstavu. Veľmi mi pomohla pani kostýmová výtvarníčka, vybrala dva návrhy a ja som hneď vedela, že strih, kde sú dlhé rukávy, vysoký golier a dlhá vlečka je presne to, čo mám mať na sebe. Že tieto šaty som jednoducho ja!
No a potom prišla vzácna látka, dvojitý hodváb od Emanuela Ungara z Paríža žltobanánovej farby a bolo to. Topánky od J. Choo mi vybral Alexander. S vysokými podpätkami som mala asi aj viac ako 1,90 m. (smiech) Na niečo staré, modré a požičané som nejako zabudla. Ale hádam hasičskej modrej tam bolo dosť. A vlastne aj hasičská výzdoba bola štýlová.
Úžasné je, že veľa z našich hostí niečím prispelo k dokonalej oslave. Doniesli domáce zákusky, moravské koláče, čerstvé syry, zrazu sme tam mali 4 torty, kolegyne ozdobovali, Alexandrovi kamaráti stavali, priniesli historickú striekačku, postarali sa o výzdobu na hasičskú tému či o výborný hudobný program.
Prezradil mi, že mal hrču v hrdle a slzy v očiach. Pobozkal ma a povedal, že ma ľúbi. Bola to veľmi dojímavá chvíľa. To, že budem v takýchto šatách, nečakal, predstavoval si vraj všetky farby aj červenú, ale že budú žlté, veru nie. Vedel, že v romantickej róbe nebudem, a nakoniec povedal, že krajšie šaty som ani nemohla mať.
Prvý manželský bozk
Už keď sme prichádzali, tak som mala mravčenie v bruchu. Jeden z Alexandrových priateľov, srbský hasič Goran, hral a spieval pesničku, ktorú zložil len pre nás. Bolo to veľmi dojemné. Aj krásne slová, ktoré nám adresovala Ľudmilka Farkašovská. Veľmi som prežívala okamih, ako zareaguje Alexander, keď sa dozvie, že budem mať jeho priezvisko. To som totiž plánovala ako prekvapenie a vyšlo to. Dojatie bolo veľké.
Zábava a tradície
Najprv sme si zatancovali tanec na Ozzyho Osbourna a pesničku Dreamer. Hostia sa bavili, rozprávali, najedli sa, napríklad taký divinový guláš sa zjedol za dva kotly. Števko Šprocha hral na želanie a na striedačku s Podjavorskou muzikou a kapelou She&Me, Majo Lechan nám robil starejšieho.
Mali sme veľa veselých príhovorov, telegramov, veľa sme sa smiali, tancovalo a spievalo sa do rána. Zábava bola neuveriteľná, bolo veľmi veselo. Tancovali aj takí, ktorí nikdy netancujú, spievali takí, ktorí v živote nespievali, a zostávali do rána tí, ktorí odchádzajú zo zábavy pred polnocou. Nezabudnuteľný zážitok.
Viacero zo slovenských tradícií sme sa rozhodli radšej vynechať. Ale jednu sme predsa len dodržali, a to hádzanie svadobnej kytice. Vyšlo to až na druhýkrát a kytica doslova pristála na hlave Alenky Kuišovej. Vyšlo to presne tak, ako malo, aj keď adeptiek tam bolo viacero.
Pár dní po svadbe
Nemyslím si, že by sa niečo vážne malo zmeniť. Okrem priezviska, samozrejme. Sme spolu, staráme sa navzájom o seba, rešpektujeme sa a žijeme veľmi pokojne. Ešte stále vstrebávame zážitky, pozitívnu energiu a úžasné ohlasy od našich hostí. Bohužiaľ, z kapacitných dôvodov tam nemohli byť všetci. Zišla sa tam však taká esencia ľudí, na ktorých nám záleží, ktorých máme radi a ktorí majú radi nás. Byť vydatá je pre mňa úplne prirodzené. Mám vedľa seba úžasného muža, ktorého ľúbim, na ktorého sa môžem spoľahnúť, má zmysel pre humor, a je mi s ním dobre.