Málokto vie, že pochádzate z hereckej rodiny a vaša mama bola herečkou v Starom divadle v Nitre. Motali ste sa okolo divadla už od detstva, ako to u detí hercov býva zvykom?
Áno, v tomto som bola úplne klasické divadelné dieťa. Dokonca dedko bol tiež divadelník a v čase môjho detstva už brigádoval na vrátnici v divadle. Babka zase celý život robila v divadle parochne. Keď bola už na dôchodku, na Mikuláša k nám prišli všetci ich kolegovia herci a urobila im mikulášske brady. Takže stretávať sa s hercami bolo pre mňa úplne bežné.
Hoci v minulosti ste boli osem rokov členkou Radošinského naivného divadla, do pozornosti ľudí ste sa dostali, až keď ste sa začali objavovať na televíznej obrazovke. Nemrzí vás to?
Myslím si, a možno veľa hercov mi dá za pravdu, že aj keď nie ste známy, hráte v divadle, máte veľa predstavení, diváci vám tlieskajú, tak nemáte pocit, že vám niečo v živote chýba. Nemrzí vás, že sa s vami niekto neodfotí. Potom, keď príde aj tá pomyselná sláva, poľná tráva, ako sa hovorí, môže to byť aj príjemné. Ale nemyslím si, že snom každého herca je, aby bol známy a aby ho spoznávali aj na pumpe.
Aké bývajú tie stretnutia s fanúšikmi na pumpe? Sú vám vyslovene nepríjemné?
Moje deti ich nemajú rady, vnímajú to ako čosi divné. Keď príde niekto cudzí a chce sa so mnou fotiť, majú z toho pocit, že ten čas mám venovať im, a nie nejakým cudzím deťom. V rámci normálnosti sa im vždy snažím vysvetliť, že to ešte asi chvíľku potrvá. No keď to tie cudzie deti poteší, tak je to príjemné. Nájdu sa však aj situácie, keď si hladná sadnem do reštaurácie, dám si prvú lyžičku polievky a niekto sa chce fotiť. Ja som hladná a nepríjemná, lebo sa chcem, kurnik, len najesť ako každý okolo.
