Každý utorok sa na Markíze kondičný tréner Maroš Molnár (44) snaží takmer o zázrak - z extrémne obézneho urobiť človeka s normálnou hmotnosťou. Čo prezradil o zákulisí šou?
Po odvysielaní prvých častí šou o chudnutí diváci videli aj zábery, kde súťažiaci išli na doraz, niekedy to bolo už na hrane. Mali ste to pod kontrolou tak, že sa im naozaj nemohlo nič stať?
Myslím si, že nikdy sa nešlo do extrému, či to ten človek vydrží, alebo nevydrží. Vždy viete presne, čo robíte a v akom rozsahu. S obéznymi to nie je ako so športovcami, pri ktorých sa môže ísť na hranu. To nie je cieľ Extrémnych premien. Cieľom je naučiť súťažiacich stravovať sa, naučiť ich cvičiť a pochopiť myšlienku zdravého života.
Nešli ste do extrému ani vtedy, keď jedna z účinkujúcich – Zuzana skolabovala priamo v bazéne?
Tak ako pri športovcoch ani pri obéznych nikdy neviete, kedy sa niečo prihodí. Zuzane sa vtedy tak zvýšil srdcový tep, že dostala závrat. Ale pri každom tréningu bol tím odborníkov, zdravotná služba, ktorá vedela okamžite zasiahnuť. U nej sa dokázalo pri EKG vyšetrení Holterom, že nemá žiadne problémy so srdcom. Len v danom momente súhra viacerých vecí navodila, že Zuzana odpadla. Ale to sa môže stať aj úplne zdravému človeku. Stačí, že sa zle naraňajkuje, má nízky cukor a pri cvičení na chvíľu zamdlie.
Tím odborníkov ale nebol pri každom tréningu, predpokladám, že len vtedy, keď tam bola kamera...
Samozrejme, že nie, to nebolo technicky možné. Súťažiaci pravidelne chodili na lekárske prehliadky. Človek, keď ide do fitka, tiež si tam nezavolá tím zdravotníkov. To nemajú ani vrcholoví športovci a tí majú také tréningy, že odpadávajú od únavy. Celý tréningový program v Extrémnych premenách je nastavený tak, že účinkujúci vedia, čo si môžu a čo nemôžu dovoliť. Učia sa to tri týždne v campe a potom ešte niekoľko týždňov. Majú vypracovaný tréningový plán, kde je všetko urobené tak, aby žiadne chyby nenastali.
Tie ciele sa dávajú postupne. Najskôr ten človek prejde trasu 50 m a je to super. Keď to prejde desaťkrát, dáte mu cieľ 100 m, 200 m, 500 m. Keď vyšliape prvé schodisko, vydýcha sa a dolu ide výťahom. Postupne mu dávky zvyšujeme. Niekomu to trvá tri mesiace, inému pol roka. So Silviou Bzdil sme sa dostali na schody až po siedmich mesiacoch! Schody totiž doslova nenávidela, a keď sa dostala v istom okamihu do krízy, usúdil som, že je pravý čas. Ak to dokáže, bude to zo psychologického hľadiska fantastický moment. Zobral som ju do bratislavského Horského parku a ona tie schody vyšliapala dvakrát. Dokázala si, že je naozaj silná a nič na svete ju nezastaví. Treba si uvedomiť, že to nie je súťaž medzi dvanástimi účinkujúcimi. Každému vravím, aby sa sústredil sám na seba.
Tuční ľudia sa neradi pozerajú do zrkadla. Vyhýbali sa mu súťažiaci?
Neradi sa pozerali na začiatku, keď boli vyzlečení. Ale oni sa musia pozerať do zrkadla, aby sa videli a cvičili správne.
Ako reagovali na svoje telo? Neľutovali, že to nechali zájsť až tak ďaleko?
Občas si frflali: Bože, ako som to sem dotiahol? Ale zväčša práve to ich motivovalo, že tak viac nechcú vyzerať.
Existuje mnoho iných spôsobov riešenia morbídnej obezity - rôzne bandáže žalúdka, balóniky, odstránenie časti žalúdka. Čo si o tom myslíte?
Je dokázané, že rok je vhodná doba na to, aby sa človek zmenil aj fyzicky, aj mentálne a pochopil, prečo to robí. Aby začal milovať svoje telo, aby začal milovať šport a aby si uvedomil, o čo všetko prišiel. Preto je tá premena postupná, prirodzená. Netreba podväzovať žalúdok, zmenšovať ho - to je drastické. Keď budem obmedzovať dávky jedla a nebudem jesť ako miešačka, tak sa mi žalúdok pomaly scvrkne, lebo je to svalovina.
Nikto zo súťažiacich nemal spravený takýto zákrok?
Neexistuje, v žiadnom prípade! Nešiel by som do toho, ak by to malo byť takto.
Zaujalo ma, keď plastický chirurg odmietol urobiť operáciu kože Jánovi Hodoňovi pri hmotnosti 150 kg s odôvodnením, že má nad limit 20 kg. Ale aj tá koža musela mať poriadnu hmotnosť, čiže reálne mal o desať a možno aj o dvadsať kilogramov menej. Naozaj to nešlo zoperovať?
Ide o to, aký mal Janko BMI – index telesnej hmotnosti. Požadovaný BMI je pod 40. Keby mal BMI 40, no doktor usúdi, že koža má ešte veľký podkožný tuk, tak to nebude operovať. Je to jeho rozhodnutie, do ktorého mu nikto nemôže zasiahnuť. On zodpovedá za operáciu. A keby podkožný tuk dovoľoval operáciu absolvovať a anestéziológ povie, že vnútorné prostredie nie je adekvátne, tak to neurobí. Janko stále chudne, a keď sa jeho hmotnosť ustáli a bude v poriadku aj z imunologického hľadiska, zoperuje ho.
Niekedy ale nezáleží na tom, aký má človek BMI, ale ide o pomer svaloviny a tuku v tele. Nezohľadňovali aj toto?
Celý čas boli súťažiaci meraní a spolupracovalo sa aj so Slovenskou akadémiou vied, kde sa zisťoval BMI, pomer aktívnej a pasívnej svaloviny, pomer tuku, koľko vody je vnútri bunky, mimo bunky, či má dostatok tekutín, koľko má minerálov... Niekedy vyšetrenia ukázali, že účinkujúci neschudol, ale pribral dve kilá svalovej hmoty. Svaly sú totiž ťažšie ako tuk. Keďže som chcel, aby šiel dolu tuk, musel som pozmeniť tréning. Sedeli sme nad tým s dietológom a urobili sme zmenu v jedálničku aj v tréningu a tuk išiel krásne dolu, pritom svalovina sa udržala.
Vyjadrili ste sa pred časom, že ste nemali rád obéznych ľudí. Prečo?
Nemyslel som to celkom tak. Pokiaľ človek nie je chorý, môže si za obezitu sám. Tým, že som s obéznymi nikdy nerobil, nevedel som ich pochopiť. Keď som s nimi začal pracovať a pozeral som sa na veci z úplne iného uhla pohľadu, zistil som, že si zaslúžia pozornosť a pomoc. S týmito ľuďmi treba hovoriť inak. Pracujem so športovcami a s nimi je celkom iná komunikácia ako s obéznymi.
V čom?
V prístupe. S obéznymi musíte zaobchádzať často ako s dieťaťom. Športovec má výkonnostný cieľ, vie, kam sa musí dostať, ak chce byť vo svojom odbore najlepší, prípadne si športom zarábať v budúcnosti a zabezpečiť rodinu. Cieľom obézneho je schudnúť, aby vôbec mohol pracovať a uživiť rodinu.
Stalo sa, že niekto nedodržal plán a tajne jedol?
Myslím si, že každý išiel do premeny s tým, že chce pomôcť sám sebe a podvádzaním by nič nedocielil. Ale sem-tam si dali „opušťák“, čo znamená, že mohli zhrešiť.
Keď sa robia v relácii váženia, vyzerá to, že súťažiaci je nervózny, v očakávaní, či dosiahol limit, alebo nie. Neverím, že odolal pokušeniu a predtým sa doma neodvážil. Načo teda ten herecký výkon, hoci chápem, že ide o šou...
Neodporúčali sme im vážiť sa, ale nemôžeme im to zakázať. Ale to máte ako pri športe – zverenec odbehne istú trať a bude si sledovať čas. Trénerské hodinky sú však len jedny a ten čas ma zaujíma. Aj keď sa teda doma bude vážiť, nikdy to nebude presné. Každá váha má nejakú odchýlku, nikdy to nebude to isté. Naša váha bola tá, čo ukázala pravdivú cifru. Nikdy som dopredu nevedel, či splnil cieľ, alebo nie. Počkal som si na váženie a buď som bol sklamaný, alebo som sa potešil.
Na túto odpoveď si musíte počkať, kým budú odvysielané ďalšie časti.
Z pohľadu diváka by ma zaujímalo, ako tí ľudia vyzerajú reálne po schudnutí. Predtým ich totiž vidíme obéznych v takmer úplnej nahote a v závere relácie sú oblečení, čo môže veľa skresľovať a dáva to priestor na fantáziu. Prečo ich pre lepšie porovnanie nemôžeme vidieť rovnako vyzlečených ako na začiatku?
Lebo po operácii majú jazvy, ten rez je naprieč brušnou dutinou. Trvá nejaký čas, kým sa to zahojí. Nie každému je príjemné vyzliecť sa. Niekto potrebuje mesiac, niekto tri mesiace, aby sa dostal do optimálneho normálu. Ten zásah do organizmu je vážny a minimálne šesť týždňov tí ľudia nemôžu cvičiť. Niekoho operujú tesne po roku, niekoho až po galavečere. Janko Hodoň mal napríklad kožu stále ovisnutú a na to nie je pekný pohľad.
Ako ste to urobili v prípade pána Hodoňa, že mu pod košeľou vo finále vôbec nebola vidieť prebytočná koža?
Mal oblečené sťahujúce tričko.
Vráťme sa úplne na začiatok. Ako ste sa vlastne dostali k tomuto televíznemu džobu?
Prešiel som kastingom, ktorý pozostával z dvoch kôl. Absolvoval som prvé kolo, boli tam dvaja obézni – muž a žena. Musel som sa predstaviť, potom som sa rozprával s tými obéznymi. Po niekoľkých týždňoch mi zavolali, že postupujem do finále medzi štyroch. Keďže som bývalý športovec, okamžite sa vo mne prejavil súťaživý duch. Vravím si, že keď som vo finále, nejdem sa zúčastniť, idem zvíťaziť.
Podarilo sa. Aký to bol pocit?
Úprimne povedané, na kastingu som sa cítil ako úplné drevo. Prvý raz som stál pred kamerou. Našťastie nerozmýšľam, ako sa to nedá, ale ako sa to dá. Robím triatlon, chodím na preteky, a aj keď viem, že nemám šancu, idem tam s jasným cieľom vyhrať. Nech sa, obrazne povedané, doplazím do cieľa „na kašu“, ale viem, že som do toho dal všetko.
Vo fitku sa venujete prevažne športovcom a pri Extrémnych premenách ste boli postavený pred morbídne obéznych ľudí. Asi ste si museli doplniť poznatky aj ohľadne týchto vecí.
Musel som si tieto informácie naštudovať. Potreboval som vedieť, s akými ochoreniami sa môžem stretnúť u obézneho, čomu predchádzať, ak sú tam problémy so srdcom, čo môže a čo nie, keď má vysoký tlak a berie lieky... Nakúpil som si zahraničnú literatúru a hľadal niečo, čo mi pomôže dotvoriť potrebnú mozaiku. Ide o to, čo obezita človeku dovoľuje a čo nedovoľuje. Obézni majú permanentne zaťaženú chrbticu, zrotované ruky, takmer vôbec nepoužívajú ramená, majú skrátený prsný sval...
Boli tam aj takí, ktorí to chceli po pár tréningoch vzdať?
To nie, všetci mali jasnú vidinu a chceli pokračovať ďalej. Túžili zmeniť svoj život a boli rozhodnutí robiť to na sto percent. Dostali brutálnu šancu a všetko pre to obetovali. Začali sme makať, týždeň, druhý, tretí... Je pravda, že v istej chvíli nadšenie pomaly začne opadávať a začína prichádzať realita. Ráno treba vstať, ísť si kúpiť potraviny, pripraviť si jedlo. Nastáva jemný pokles morálky a je na mne, aby som toho človeka znovu naštartoval. Bolo treba dať tým ľuďom malé ciele. Zrazu zistia, že už sa nezadýchavajú, sú vitálnejší, neupadajú do spánku, vracia sa im úsmev. Napríklad Zuzana Konečná, ktorá bola odvysielaná ako prvá, chodila cvičiť ku mne do fitka. Pracovala s ňou aj moja manželka. Stalo sa, že Zuzka prišla s plačom, že tá váha nejde dolu tak, ako si predstavovala. Manželka si s ňou sadla, zhovárali sa a po pol hodine bola zrazu vysmiata, tešila sa a odmakala si svoj dvojhodinový tréning.
Zdôverili sa vám zverenci počas roka, čo ich doviedlo k obezite?
Oni ani sami nevedeli, kedy sa to udialo. Nikto nevedel definovať, že prečo. Proste sa to stalo. Každý z nich si myslel, že robí všetko dobre, že sa zdravo stravuje a nikto si nepripustil, že robí chyby.
Ale tuční ľudia sa nezvyknú stravovať zdravo...
Rozdiel je v porciách, aké tí ľudia konzumujú. Aj keď porušia jedálniček, tak často si to neuvedomia. Ale to je skôr otázka pre psychológa. Ja som síce mal na vysokej škole športovú psychológiu, ale klinická psychológia je o niečom inom.
Bolo spoločným menovateľom všetkých obéznych to, že im to jednoducho nejako uletelo a zrazu mali 200 kilogramov?
Áno, u väčšiny to tak bolo. Najprv mal človek 100 kg, potom 120 kg, 140 kg a navrával si, že to nie je až také zlé. Pri 180 kg si povedal, že veď dokážem robiť všetko a zrazu mal 200 kg. A stále si myslel, že je to o. k.
Radili ste sa o tom, či ísť do Extrémnych premien aj s manželkou, ktorá s vami pracuje ako trénerka vo fitnes?
Radil, podporovala ma v tom. Vravela, že možno mi život ukazuje, aby som sa naučil niečo nové a posunul sa ďalej. Robíme s manželkou projekt s myšlienkou vrátiť šport do škôl. Lebo je čoraz viac obéznych detí. Päťdesiatnikovi už ťažko pomôžete, keď ho obezita doteraz netrápila, no dieťa viete formovať. Do budúcnosti by sme však chceli vytvoriť sociálny projekt na pomoc obéznym ľuďom.
Prepáčte, ale môžem sa spýtať, prečo vás prezývajú Grco?
Prezývku som dostal v sedemnástich rokoch, keď sme boli s triedou na chate na predmaturitnej akcii. Prvýkrát som sa stretol s alkoholom, čosi sa popilo a ja som mal dosť slabý žalúdok... Neskôr, keď som na vysokej škole robil atletiku a zle som sa najedol, po odbehnutí dvestovky alebo štvorstovky som sa musel ísť hneď vygrcať. Už som sa s tým za tie roky nejako stotožnil.
