Napríklad aj v tom, že Hamšík a spol. museli po prílete do Glasgowa čakať v letiskovej hale na batožinu viac ako hodinu.
Stalo sa to pred rozhodujúcim zápasom F-skupiny medzi súpermi, ktorí sa bijú o konečné 2. miesto a účasť v baráži. Galis si po štvrtkovom prehratom dueli v Hampden Parku pripadal ako pred 40 rokmi.
„Zažil som niečo podobné v roku 1977, keď sme v Škótsku prehrali 1:3. Bol to pre nás kľúčový zápas. K postupu na svetový šampionát do Argentíny sme potrebovali vyhrať. Škóti nám vtedy vyviedli tiež niečo neférové, o čom sa nepísalo. Na zápas sme išli lietadlom. Namiesto Glasgowa sme však pristáli v Londýne. Celú noc sme potom strávili vo vlaku smerom do Škótska. V každom kupé sedelo šesť hráčov. Ráno sme prišli do hotela, kde sme sa chceli ubytovať a najesť. Všetci jeho zamestnanci akurát vtedy štrajkovali za ľudské práva. Keďže sme boli hladní, sekretár zväzu Rudolf Baťa nám natieral chlieb s džemom.“
Predzápasová „taktika“ domácich nebola zbytočná. Československé mužstvo sa na ihrisku nedokázalo presadiť a v kvalifikácii neuspelo. „Po zápase, v ktorom nás Škóti dobre dokopali a postúpili na majstrovstvá sveta, už bolo zrazu k dispozícii všetko. Steaky, storočná whisky, dobrá nálada, podávanie rúk, objatia. Účel bol splnený. Diplomacia stále existuje. Na to by sme mali byť vždy pripravení. Aj mne, ako trénerovi slovenskej reprezentácie, sa napríklad stalo, že v Moskve ostal Miro Karhan a ešte ktosi trčať na letisku dve hodiny.“
Galis si je istý v tom, že ani po rokoch nejde o nejakú náhodu. V zákulisí či na trávniku. „Vidím v tom veľkú paralelu. Aj po dlhých rokoch, žiaľ, vo futbale takéto veci fungujú.“ Nepozdával sa mu ani výkon srbského rozhodcu Milorada Mažiča, ktorý nešetril kartami na slovenskú stranu. „Som presvedčený, že od začiatku vedel, čo robí. Vždy sú spôsoby, ako niekoho doraziť. Na začiatku alebo na konci. Výkon rozhodcu nebol fair-play. Hráčom by som nič nevyčítal.“
