S Kubišovou sme sa stretli po jej nedávnom bratislavskom koncerte, ktorý mal príznačný názov Marta naposledy. Prvého novembra totiž bude mať 75 rokov a rozhodla sa skončiť s kariérou. Pieseň z r. 1968. Hudbu zložil Jindřich Brabec, text napísal Petr Rada. Preňho, rovnako ako pre Kubišovú, sa pieseň stala osudnou - po rokoch zákazov nakoniec emigroval do Austrálie.
Koniec kariéry ohlásili viacerí, ale potom si to rozmysleli. Nechávate si aj vy zadné dvierka?
Nie, nenechávam. Ešte ma čaká niekoľko koncertov, napr. slovenský koncert v Piešťanoch, koncert v pražskej Lucerne a posledný na moje narodeniny 1. 11. v Českých Budějoviciach. Ja som to naozaj ohlásila s predstihom troch-štyroch rokov. Po tom, ako som pred dvoma rokmi prekonala infarkt, som si povedala, že to už je zdvihnutý Boží prst. Moja babička aj mamička vravievali: V najlepšom treba prestať!
Takže teraz prežívate najlepšie obdobie?
Myslím si, že je to o tom, ako to človek sám v sebe cíti. Teraz mám trochu problémy s opuchnutým kolenom, musím mať na pódiu barovú stoličku, sedím alebo sa aspoň občas opieram. Ale inak sa mám skvelo.
Čo sa vám stalo s kolenom?
Trápi ma artróza. Pred rokom pri nakrúcaní relácie na pomoc zvieratám Chcete mě? som sa chcela vyhnúť špinavej kaluži a skočila som do snehu. Dokončila som ešte celý filmovací deň a ráno som sa prebudila s naliatym kolenom. Skončila som s ortézou, barlami, odžila som si injekcie, ťahanie vody z kolena... Už ma začína trápiť aj druhé koleno. Vek neoklamem.
Človek vekom bilancuje. Čo bolo vo vašom živote najsilnejším zážitkom?
Narodenie mojej dcéry Káti. Silným momentom bolo, keď som deväť rokov pred tým prišla v ôsmom mesiaci o dieťa. To bola veľká rana. A potom ešte zážitok z tribúny Melantrichu na Václavskom námestí, keď ma 21. novembra 1989 vystrčili pred dav štrajkujúcich počas Nežnej revolúcie s tým, že by bolo vhodné zaspievať Modlitbu.
