S Kubišovou sme sa stretli po jej nedávnom bratislavskom koncerte, ktorý mal príznačný názov Marta naposledy. Prvého novembra totiž bude mať 75 rokov a rozhodla sa skončiť s kariérou. Pieseň z r. 1968. Hudbu zložil Jindřich Brabec, text napísal Petr Rada. Preňho, rovnako ako pre Kubišovú, sa pieseň stala osudnou - po rokoch zákazov nakoniec emigroval do Austrálie.
Koniec kariéry ohlásili viacerí, ale potom si to rozmysleli. Nechávate si aj vy zadné dvierka?
Nie, nenechávam. Ešte ma čaká niekoľko koncertov, napr. slovenský koncert v Piešťanoch, koncert v pražskej Lucerne a posledný na moje narodeniny 1. 11. v Českých Budějoviciach. Ja som to naozaj ohlásila s predstihom troch-štyroch rokov. Po tom, ako som pred dvoma rokmi prekonala infarkt, som si povedala, že to už je zdvihnutý Boží prst. Moja babička aj mamička vravievali: V najlepšom treba prestať!
Takže teraz prežívate najlepšie obdobie?
Myslím si, že je to o tom, ako to človek sám v sebe cíti. Teraz mám trochu problémy s opuchnutým kolenom, musím mať na pódiu barovú stoličku, sedím alebo sa aspoň občas opieram. Ale inak sa mám skvelo.
Čo sa vám stalo s kolenom?
Trápi ma artróza. Pred rokom pri nakrúcaní relácie na pomoc zvieratám Chcete mě? som sa chcela vyhnúť špinavej kaluži a skočila som do snehu. Dokončila som ešte celý filmovací deň a ráno som sa prebudila s naliatym kolenom. Skončila som s ortézou, barlami, odžila som si injekcie, ťahanie vody z kolena... Už ma začína trápiť aj druhé koleno. Vek neoklamem.
Človek vekom bilancuje. Čo bolo vo vašom živote najsilnejším zážitkom?
Narodenie mojej dcéry Káti. Silným momentom bolo, keď som deväť rokov pred tým prišla v ôsmom mesiaci o dieťa. To bola veľká rana. A potom ešte zážitok z tribúny Melantrichu na Václavskom námestí, keď ma 21. novembra 1989 vystrčili pred dav štrajkujúcich počas Nežnej revolúcie s tým, že by bolo vhodné zaspievať Modlitbu.
Oni vám to vopred nepovedali, že budete spievať?
Nie, deň predtým som ešte nakupovala, lebo kolegyňa z kancelárie vyhlásila, že v čase štrajkov je najlepšie zásobiť sa zemiakmi a chlebom. Takže sme sa rozbehli do obchodu na nákupy a až potom sme šli na manifestáciu. Na druhý deň prišiel za mnou do kancelárie herec Ondřej Vetchý: „Pán Havel vás potrebuje!“ Netušila som, že budem spievať. Myslela som si, že ma tam chce mať ako kamarátku. Príjemným momentom bolo ešte to, keď som uverila, že asi naozaj prebehla Nežná revolúcia. Celý čas som tomu totiž neverila.
Doma sme nehovorili o tom, že som bola speváčka, a doma som nespievala. Prekvapila ma, keď raz vo vlaku jednej pani povedala: „Viete, že moja maminka bola slávna speváčka?“ Normálne som strnula a spýtala sa jej, odkiaľ to má. A Káťa, že babička mi to povedala!
Vaša pieseň Modlitba pro Martu sa v roku 1968 stala symbolom odporu proti okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Krátko nato, v čase normalizácie, vám však komunisti zakázali vystupovať. Čo to pre vás ako mladú speváčku znamenalo?
Veľkú úľavu, pretože tých 15 mesiacov, čo sme fungovali s Helenou Vondráčkovou a Vaškom Neckářom ako Golden Kids, bolo náročných. Odišli sme s manželom na chalupu na Slapy, aby som sa tomu celému humbugu vyhla. V Prahe za mnou totiž chodili novinári, ktorí však mali už dopredu napísané moje odpovede na otázky, ako podporujem normalizáciu.
Aj keď pôsobíte, že vás nič nezlomí, preplakaných nocí asi nebolo málo...
Najviac nocí som preplakala po strate dieťaťa. Vtedy som následkom krvácania takmer zomrela, prekonala som klinickú smrť. Pre kariéru som nikdy neplakala. Ani slza. Tí ma tak naštvali, že mi dodali neskutočnú silu.
Ste symbolom roku 1968, mohli ste to po revolúcii využiť vo svoj prospech a vyťažiť z toho, že vás roky perzekvovali. Vy ste to ale neurobili. Prečo?
Necítim sa ako hrdinka. Keď ma urobili hovorkyňou Charty 77, myslela som si, že mi nič nemôžu. Bola som presvedčená, že vyhlásenie Charty 77 je úplne bezchybné a že to nie je nič protištátne. Vravela som si, že maximálne ma môžu zavrieť, ale nič viac...
Vy ste však vždy s pánmi z ŠtB elegantne vypiekli.
Z času na čas prišli a odviedli ma na výsluch. Vždy som im povedala, aby prišli tak o tri hodiny, lebo nie som pripravená – musím sa namaľovať a nalepiť si umelé riasy. Verili mi, odišli a ja som mala čas sa nachystať. Ale nemaľovala som sa. Vytrhala som mojej perzskej mačke pár chlpov a napchala ich do všetkých dverí, aby som vedela, či mi medzitým neprehľadali chalupu.
A prišli?
Nie, nikdy! A to som sa tešila, že budú musieť prehľadať celý statok, storočnú budovu, dreváreň, stodolu, pretože som vedela, že tam sa namakajú! Vravela som si, že ak budú hľadať nejaké tlačoviny, nech sa tam v tom blate poprechádzajú. Pritom ja som mala dokumenty uložené úplne inde.
Kde?
Pod agrofóliou v jahodovom záhone. To im nenapadlo.
Rada sa piplete v záhrade?
Vtedy to bola z núdze cnosť. Mala som malé dieťa, tak som sadila zemiaky, mrkvu, petržlen, pór aj cesnak, aby to nebolo hnojené chémiou. Pripadala som si ako z knižky Betty MacDonald Vajce a ja, kde autorka opisovala svoj život na slepačej farme. Prvú sezónu som sa tešila na úrodu, až kým som zo zeme začala vyťahovať ružové nite namiesto mrkvy. (Smiech) Susedka z vedľajšej záhrady ma poučila: „Pani Kubišová, to musíte vyplieť!“ Lenže to už mi, pochopiteľne, nedorástlo, a tak som si kúpila mrkvu v zelovoci.
Farmu ste síce na rozdiel od hrdinky knihy nemali, ale zvieratá milujete. V televíznej relácii ste hľadali domov pre opustené zvieratá. Zrejme sa o tom dozvedela aj herečka Brigitte Bardot, ktorá vám dokonca poslala podpísanú fotografiu.
Tak to bol veľký šok. Jedného dňa som si v schránke našla v obálke fotku s venovaním: To Marta B. B. Mám ju odloženú na klavíri.
Ako dnes vnímate porevolučné obdobie? Splnila Nežná revolúcia vaše očakávania?
Ja som nič neočakávala. Moja maminka hovorila: „Marta, revolúcia je krásna v červánkoch. Ale potom prídu všedné dni.“ Samozrejme, tešila som sa zo slobody, že budeme môcť ľahšie dýchať. Viete, ono to je tak, že všade vo svete pred zásadnou udalosťou si ľudia prajú, aby prišiel Mesiáš. Dúfajú v zázrak. Ale ten Mesiáš stále neprichádza. Ľudia očakávajú oveľa viac, ako je možné, a potom zvolia to najmenšie zlo z tých najväčších.
Modlitba pro Martu
Ať mír dál zůstává s touto krajinou.
Zloba, závist, zášt, strach a svár,
ty ať pominou, ať už pominou.
Teď když tvá ztracená vláda věcí tvých
zpět se k tobě navrátí, lide, navrátí.
Z oblohy mrak zvolna odplouvá
a každý sklízí setbu svou.
Modlitba má ta ať promlouvá k srdcím,
která zloby čas nespálil
jak květy mráz, jak mráz.
Ať mír dál zůstává s touto krajinou.
Zloba, závist, zášt, strach a svár,
ty ať pominou, ať už pominou.
Teď když tvá ztracená vláda věcí tvých
zpět se k tobě navrátí, lide, navrátí.
Kto je Marta Kubišová
• Česká speváčka. Spolu s Helenou Vondráčkovou a Václavom Neckářom koncom 60. rokov minulého storočia tvorili populárne trio Golden Kids.
• V roku 1970 jej komunisti zakázali vystupovať, lebo sa stala jedným zo symbolov odporu proti invázii v auguste 1968.
• V roku 1971 v ôsmom mesiaci tehotenstva prišla o dieťa a pri operácii zažila klinickú smrť.
• Po tom, ako jej manžel emigroval, sa po druhý raz vydala a v roku 1979 sa jej narodila dcéra Kateřina.
• V rokoch 1977 - 1978 bola hovorkyňou občianskej iniciatívy Charta 77, ktorá sa dožadovala slobody a demokracie v Československu.
• Za totality nemohla nájsť kvalifikovanú prácu, istý čas sa živila napr. lepením papierových vrecúšok.
• Veľký návrat prišiel v novembri 1989, keď na tribúne na Václavskom námestí pred desaťtisícami ľudí zaspievala Modlitbu pro Martu.
