Tešili sa domov za rodinami, no láskyplného zvítania sa už nedočkali. Ženy, ktoré pracovali ako opatrovateľky v Rakúsku cestovali domov z práce s darčekmi pre svojich najbližších. Smrť si ich našla na ceste medzi Hornými Vestenicami a Nitrianskymi Sučanmi (okres Prievidza), kde sa ich mikrobus zrazil s českým kamiónom.
Príčina tragickej nehody, pri ktorej zomreli opatrovateľky a ich šofér, ešte nie je objasnená, no pracuje sa s verziou, že vodič dostal mikrospánok. Do redakcie Nového Času sa nám ozývajú čitateľky, ktoré majú s neľudským cestovaním do práce bohaté skúsesnosti. Zakaždým prežívajú obrovský strach.
"Ako opatrovateľka v Rakúsku som pracovala 6 rokov. Pre mňa osobne bolo cestovanie horor. Šofér prešiel bez spánku aj 2500 kilometrov," hovorí z vlastných skúseností Anna z Prešova. "Ak aj má opatrovateľka obavy o svoj život, jednoducho inú možnosť, ako sadnúť do toho auta nemá. Šoféri častokrát idú aj 30 hodín bez spánku, v dvojke chodí veľmi málo dopravcov, sú unavení, často ani nepauzujú, lebo sa ponáhľajú čo najskôr domov. Aby sme boli objektívni, viackrát sa stalo aj mne, že ich hnali samé opatrovateľky, na čo šoféri samozrejme nepovedali nie," prezradila Dada.
Hororový zážitok z cesty opísala aj Alena: "Cestovala som viacerými autodopravami, a dokonca tri z nich boli také, že šoféri absolútne nezodpovední, pretože po celý čas mobil v ľavej ruke a za cesty si vypisujú cez net, vkuse telefonujú s kolegami, tiež šoférmi, dokonca minule som išla tu do Rakúska a približne 2 hodiny sa šofér v kuse rozprával s vedľa sediacou ženou tak, že zakaždým na ňu priamo pozeral, otáčal sa smerom vpravo a nesledoval cestu! Bola som týmto spravaním taká zhrozená, že som nechcela uveriť vlastnym očiam ako sa nezodpovedne správa pri šoférovani, a to si pekne 'rezal' až 140 km ryhlosťou!" Aj Alene šlo už neraz o život: "Často doslova zaspávaju za volantom, počula som neraz od kolegyň, že už museli na šofera kričať zo zadných sedadiel 'halooo, pán šofér, veď sa rútime oproti autu, nespite!'"
Mráz po chrbte behá aj zo slov Evy. Tá sa viezla so šoférom, na ktorom bolo očividné, že zaspáva. Zdriemol si preto na odpočívadle pol hodiny. Keď chcel pokračovať v ceste, zabránili mu v tom samotní cestujúci: "On sa len usmial a povedal, že tak potom musíme čakať kým sa vyspí. Ale muž, ktorý cestoval v aute navrhol, že on môže šoférovať a že prepravca môže zatiaľ spať, to prijal, a tak sme cestovali ďalších 600 km s podstatne lepším šoferom, už sme boli na Českej diaľnici, keď sa prebral a prevzal riadenie prepravca."
Extrémne situácie opisuje aj ďalšia čitateľka: "Keď šofer bol taký ospalý, že blúdil po Bratislave a cez Prístavný most sme prešli 4-krát, nakoľko nedával pozor, kde odbočiť od únavy. Pil jeden energeťák za druhým a mal už triašku. Vtedy som skríkla na neho, či nás chce všetkých zabiť, aby zastal lebo ho nakopem."
Na vodičov však často tlačí samotná agentúra. V istom čase musia byť na presnom mieste. Tibi robil prepravcu v Anglicku a zvládať to, bolo naozaj ťažké: "Jeden raz sa mi vyhrážal manager Angličan, ak sa nevrátim znova po ľudí, že ma vyhodia. Ja som mu povedal nech ma vyhodia, mám za deň vela odjazdené a som už unavený, nechcem aby sa stala nehoda." Čitateľ tam odjazdil 4 roky, no hoci v práci vedel dobre zarobiť, ešte lepší bol pre neho pocit, keď v nej navždy skončil. "Deň, keď som odovzdal kľúče od auta a nič sa nikomu nestalo, bol mojím najšťastnejším dňom v Londýne," povedal Tibi.