Agentúry, ktoré im sprostredkujú prácu, im nanútia odvoz ich vodičmi a pri týchto jazdách ide neraz doslova o život. Podľa svedectiev opatrovateliek vodiči jazdia bez prestávky a vystriedania sa aj vyše 12 hodín. Často jazdia chorí a nevyspatí.
Počas jázd sa nevenujú len šoférovaniu, ale telefonujú, esemeskujú, fajčia alebo jedia. Z únavy dostávajú mikrospánok, počas ktorého ich budia vydesené opatrovateľky. Tragická nehoda, pri ktorej zahynulo sedem opatrovateliek, je hrozným dôsledkom toho, ako sa dopravcovia kruto zahrávajú s osudmi ťažko pracujúcich žien.
„Som si istá, že tam bol mikrospánok vodiča,“ hovorí o príčine nehody 7 slovenských opatrovateliek mama jednej z nich, Marta Gmitterová (61), ktorá bola v minulosti tiež opatrovateľkou, a so smrťou dcéry Lucie († 36) sa zmieruje len veľmi ťažko. „Už keď som ja chodila do Rakúska, hocikedy sme sa prebrali na to, že šofér ide tesne okolo zvodidiel. Nebolo to raz ani dvakrát, aj 30 hodín museli ísť. Zastavili sme len na polhodinu, čo sme sa najedli. Aj dcére som hovorila, aby skončila,“ spomína uplakaná mama, ktorá sa po smrti dcéry postará o jej dvoch synov Števka (9) a Maxa (16). Chlapci sa spočiatku zdráhali správe o smrti mamičky. „Ten malý mi už hovoril: babi, ty ešte veríš v Boha? Je hrozné počuť to od deväťročného dieťaťa,“ dodala zronená Marta.
Strhla vodičovi volant
Marika Svereňáková (61) s prácou opatrovateľky skončila pred rokom, pretože to už psychicky nezvládala. Ako sama tvrdí, Rakúšania aj Nemci platia málo a Slovákov zdierajú. Stále sú tu však napríklad Rumunky, ktoré sú ochotné pracovať ešte za menej, preto sa Slovenky o svoju prácu boja a držia sa jej zubami-nechtami.
Práve preto sú ochotné akceptovať nočné jazdy preplnenými autami či nízke platové ohodnotenie. „Jazdy za prácou sú doslova peklom. Keď sme my začínali medzi prvými v roku 1993, vozili nás obyčajnými veľkými autami bez klímy. Všetky ženy nás tam natrieskali a vodič sa s nikým nestriedal. Niekedy dokonca meškali, ale boli aj prípady, že po nás neprišli vôbec,“ posťažovala sa Marika, ktorá zažívala počas jázd horory. „Býva mi v aute zle, tak som sedela vždy pri šoférovi. Cestou z Villachu domov do Košíc som sa naňho pozrela a uvidela som, že sa mu zatvárajú oči. Rýchlo som schmatla volant a na to sa šofér prebral. Keď to videli kolegyne v aute, začali nahlas protestovať, aby sme zastavili a vodič si oddýchol. On bol však zásadne proti. Musel sa vraj ponáhľať, nezastavovať, pretože taký mal príkaz z agentúry.“
Strach počas jazdy
Opatrovateľka Karolína Olšavská pracuje v Rakúsku a s vodičmi má rovnako zlé skúsenosti ako jej kolegyne. Lenže na rozdiel od nich si ich nenechala len pre seba. O ich neprofesionálnom správaní a hazardovaní so životmi nevinných žien sa rozhodla písať blogy, kde uverejnila aj fotky jedného zo šoférov. Na nich jasne vidno, že sa počas jazdy nevenuje len riadeniu. Za volantom telefonuje, fajčí aj desiatuje...
Išla s ním niekoľkokrát a po jednej jazde mu napísala otvorený list, z ktorého vyberáme: „Asi 160 km pred Bratislavou ste viedli viac ako hodinový hovor s niekým, kto zavolal vám. Asi potreboval pomoc, pochopenie a vy ste boli taký ochotný počúvať ho, napriek tomu, že bola veľká fujavica a niekoľko áut vedľa cesty bolo havarovaných. Vy ste pokojne jednou rukou riadili vyše 100-kilometrovou rýchlosťou taxík pre opatrovateľky a v ňom ste mali vo svojich rukách ich životy. Ani jedna z nás nepovedala, aby ste položili mobil a venovali sa riadeniu. Ani ja. Lebo ja som sa už cítila ako chronická sťažovateľka. ...
Potom ste dostali hlad a 15 minút ste opäť jedli a riadili jednou rukou volant. Občas ste aj neriadili, len sa dotýkali dlaňami volantu, aby ste si posunuli obal na bagete dolu. Šli ste aj 150-kilometrovou rýchlosťou a fakt ste nemali problém. Keď som v Bratislave vystúpila z auta, veľmi som si vydýchla a pomyslela som si, keby som vás už nikdy nestretla.“ Treba k tomu niečo dodať?
Odfotila svojho vodiča!
Opatrovateľka Karolína odfotila, ako ich vodič počas jazdy riskuje a nevenuje sa riadeniu.
Sťažnosti opatrovateliek na vodičov
Sú preťažení a nesústredení
Silvia Sterančáková, Stará Ľubovňa
Cestujem už 7 rokov a poznám systém jázd. Šoféri z východu jazdia 24 hodín, spolu urobí aj 2 000 kilometrov, a to 2-krát týždenne. Aj keď má licenciu, aj keď vypije tri energetické nápoje, je preťažený a nesústredený. Bohužiaľ, všetci musíme z niečoho žiť, a klobúk dole pred tými, ktorí doteraz žiadnu nehodu a kolíziu nemali.
Šoférujú s horúčkou
Sylvia K. (40), Humenné
Chodievam do Rakúska už 13. rok autodopravou. Šoféri sú často arogantní a oni rozhodujú, kedy sú prípustné prestávky. Často sú na telefóne a píšu esemesky, dokonca jedia jogurty či si počas jazdy študujú rozpisy. Nie je výnimkou, že vodič ide na jazdu v zlom zdravotnom stave, kašle, má horúčku či berie antibiotiká.
Agentúry nikto nepreveruje
Janka Wernerová (50), Linz
Šoféri často dostanú od spoločnosti doslova nôž na krk, že ak nepôjde na cestu, rozviažu s ním zmluvu. Opatrovateľky sa zasa musia viezť s firmou, s ktorou agentúra spolupracuje. Ak odmietnu, nedostanú miestenku do rodiny. To, ako sa agentúry správajú nikto nepreveruje.
Obete autonehody
Lucia Gmitterová († 36)
Jana Pekárová († 34)
Anna Tkáčová († 48)
Katarína Svíbová († 54)
Ľubica Chomová († 55)
Alena Pillarová († 47)
Júlia Madajová († 28)
