Ján Pisančin (76) známy ako Ander z Košíc sa však nedávno opäť postavil pred televízne kamery a jeho relácia Všetko, čo má Ander rád, sa na Jojke prekvapivo dobre chytila. On sám vraj prekvapený vôbec nebol.
Verili ste, že sa ešte vrátite do televízie?
Poviem vám úplnú pravdu, už som nemal záujem. Boli ponuky aj predtým a boli smiešne. Myslím, že za tých 48 rokov som niečo urobil... Pokiaľ ide o ponuku z Jojky, môj manažér ma musel poriadne dlho presviedčať, skoro som zahodil telefón. Zdalo sa mi, že mám dosť vystúpení a nepotrebujem to.
Prečo ste nakoniec kývli?
Manažér ma presvedčil. Povedal mi: „Janko, my vieme, kto si, ale divák zabúda. V Česku alebo na západnom Slovensku si niektorí myslia, že ty už nerobíš. A niektorí si myslia, že si zomrel.“ Aj preto som si povedal, že sa musím ukázať aj na televíznej obrazovke. Myslel som, že sa ukážem raz, potom možno opäť o pol roka. A som tam každý týždeň... No presvedčil ma aj ten kolektív mladých ľudí, ktorí na tom robia a ktorí sa nepozerali na môj vek. Musím povedať, že sa mi to začína páčiť. Mať 76 rokov a dostať taký priestor v televízii, je úžasné a ja si to vážim. Na druhej strane, nezobral som to z frajeriny, veľmi som si zvážil, či na to mám, lebo som vedel, že prichádzam s veľkým menom. Lepšie je s veľkým menom odísť, než sa vrátiť a krachnúť.
Diváci váš návrat odmenili skvelou sledovanosťou. Očakávali ste, že sa to tak chytí?
Očakával. To nie je samochvála, aj keď ja sa rád pochválim. Je to náš humor, slovenský, nie kadejaký amerikánsky. Keď vystupujem v USA alebo v Kanade, tak neprídu len Slováci, ale aj domáci. Prekladá sa im to síce a už to určite nie je ono, ale tá stavba humoru, nášho slovanského, je úžasná. Takže som nemal obavy, že sa nechytím. Len som si povedal: „Máš už roky, Jany...“ Ale ako vidíte, ešte to zvládam. A stále mám úctu k divákovi a fakt ho mám rád.
Program ide raz týždenne, takže treba pripraviť veľa materiálu. Stíhate?
Prezradím vám to, čo som neprezradil zatiaľ nikomu. Ja už mám napísané ďalšie relácie. Som dôchodca, mám more času. Zavriem ústočká a keď mi to myslí, tak píšem. A myslí mi to. (smiech)
Musím ísť v kuse, lebo ten divák je v tempe, mám ho chyteného. Mám ho pustiť? A aké odpadávanie? Ja mám tlak 130 na 70. Celú mladosť som športoval, bol som hokejový brankár, futbalový brankár, hádzanársky brankár za rodné Michalovce. Aj primárovi som minule povedal: „Mňa nezaujíma, či vidím mačku na 300 metrov, ale stále mám úžasné reflexy.“
Takže vaše telo dodnes ťaží zo športovania v mladom veku?
Tak nejako. Internista hovoril, že by chcel mať moje zdravie. Aj keď viete, sem-tam ma dačo poplaší, tu sa trochu cukor dvihne a už je z toho rodina vyvalená, lebo som nikdy v živote nebol chorý. Občas zo srandy poviem: „Viete, deti, ja som už v predkremačnom veku.“ Môj pradedo mal 104 rokov, babka 98. Ale zase otecko iba 72, lebo bol pekár, čo bol na pekára v tom období slušný vek. Múka, to je hnus. Každý hovorí len o baníkoch, no keď vám múka sadne na pľúca, je to problém.
Zvyknete doma aj vy niečo vypekať? Zdedili ste túto zručnosť?
Nie, toto som nezdedil. Otcovi som povedal: „Apa, nehnevaj sa, ale ja s krivými nohami s lopatou behať nebudem.“ Raz ma chcel biť, lebo som nenakosil zajacom. Vybehol som preto hore na strechu, že ak sa ešte priblíži, tak skočím. A Maďar, čo býval vedľa, hovorí: „Mikloš, ty Janika nebi, ja vidím, on nebude robiť rukami.“ Mal pravdu. Ale po otcovi som zdedil niečo iné. Bol to vynikajúci ľudový rozprávač. Na rozdiel odo mňa aj pekne spieval - keď spustil v noci, ako pripravoval cesto, ženy stáli pod oknami. Mamu dobreže neroztrhlo. Ale nikdy verejne nevystupoval. Ak by mi nič nedal, tak tento úžasný dar sa nedá zaplatiť. Ešte mi povedal jednu nádhernú vetu: „Ak chceš zarobiť, daj aj ľuďom okolo seba.“ Poviem tak, darí sa mi, som spokojný, po javiskách behám 48 rokov, ešte aspoň dva by som chcel. Myslím, že každý, kto so mnou doteraz robil, nemôže na mňa povedať krivé slovo.
Koľko hodín denne strávite s Anderom?
Dve až štyri. Inak sa to nedá. Zoberte si, koľko umelcov, oveľa mladších ako ja, zoskočilo z kolotoča a už nenaskočilo. Ten kolotoč ide rýchlo. Dá sa povedať, že som plagiát pre všetkých mladých umelcov. Smejem sa, keď rozprávajú moje vtipy, respektíve vtipy, ktoré vymyslel národ, ale v mojej interpretácii. Ako to skomolia, chcú to upraviť. Ja som prežul každé slovo, čo ty už tam chceš upravovať?!
Nedávno dostala Jojka za Inkognito pokutu pre príliš drsné vtipy. Je veľmi ťažké nikoho vtipom neuraziť, respektíve zmestiť sa do toho, čo je pre televíziu ešte prijateľné?
Otvorene vám poviem - nepustím vtip na zem. Som už starý, ja sa nezdvihnem. Akým právom by som urážal divákov? Nemám rád prízemný humor. Mám vyše 20 000 vtipov a neviem, či som z nich v živote vymyslel 10 alebo 100. Robí to národ, ktorý si to ani neuvedomuje. Ja robím omáčku, servírujem, a to podanie divákovi robí chutnú večeru. Mal som to šťastie, že som vystupoval s veľkými hviezdami. A tie hviezdy, Bohdalová, Dvořák, mi povedali: „Janíčko, toto nerob, teraz si to zahodil. Počkaj si na diváka.“ Ja sa to dnes tiež snažím vysvetľovať mladým, veď humor tu musí ostať. A myslíte, že to berú? Nie! Oni chcú byť slávni za týždeň, za dva. Takto to nefunguje, divák to musí chcieť.
Na kom si testujete svoje vystúpenia?
Doma, na každom. (smiech) Ale opakujem, ja nepustím vtip na podlahu. Toto ma mrzí na mladých ľuďoch, že čím vulgárnejšie, tým lepšie. Aj ma volali vystupovať spolu so stand-up komikmi, ale nemôžem vystúpiť na pódiu, kde sa nadáva. Javisko má svoje normy. Dnes, keď sa pozriete, koľko je umelcov, tak sa spýtam: „Akých?“ Bez urážky. Ešte dievčatá by zniesli moju kritiku, ale u chlapcov ja vypnem. To je samý pátos, gestá. Kto je dnes osobnosť?
Chodia na vaše vystúpenia aj mladí ľudia?
Raz za rok vystupujem v košickom Colosseu, kde je natrieskaná sála, a najstarší divák má možno 25 rokov. Nie je pravda, že mladí nemajú radi môj humor a nerozumejú mi. Naopak, som pre nich šok, že aj tak sa dá baviť národ. A v Česku na mňa chodia najmä mladí.
Mladí Česi majú problém rozumieť aj slovenčine, čo potom s vašom anderovčinou?
Hovorím pomalšie ako na Slovensku a niektoré veci prekladám. Poviem napríklad: „Švekra, po vašem tchýně,“ a už môžem ísť celý večer švekra.
Koľko máte približne vystúpení za rok?
Zhruba 60 - 70. Boli časy, keď ich bolo 150, ale mám 76 rokov. (smiech) A beda tým, ktorí si svoj vek neuvedomujú. Jazykom vládzem, ale horšie je to cestovanie. Navyše svet je divný a každý ma pozná.
Máte dve dcéry. Koľkonásobného deda z vás spravili?
Päťnásobného. Mám štyri vnučky a jedného vnúčika. Dve z nich tancujú a jazýčky majú po mne všetci.
Keby ste sa vraj lepšie učili, mohli ste byť aj herec.
Veruže, vtedy sa však nebral talent. Keď ste nemali známky, koniec. Chodili za otcom z Prešovského divadla: „Mikloš, daj ho k nám, bude ako elév.“ A otec na to: „Nie, z neho komediant nebude.“ Ale na obrazovku som sa dostal aj tak. Pôvodne som chcel byť buď majster sveta, alebo olympijský víťaz, sny mladosti boli nádherné, ale jeden môj nebohý kamarát povedal vetu, na ktorú nezabudnem: „Ako športovec by si dávno nebol zaujímavý, ale ako Ander si stále.“ Na osud nikdy nenadávam. Popri každom človeku chodí šťastie a ako prešlo popri mne, tak som ho zdrapil.
