Lenže práve ten ľudský prístup niekedy chýba. Ako sa na pôrodnú prax na Slovensku pozerá dlhoročná a skúsená pôrodná asistentka Mária Kalmanová (61) z Fakultnej nemocnice v Nových Zámkoch?
Každá žena očakáva, že pri pôrode sa jej zo strany lekárov dostane citlivé zaobchádzanie. No mnohé sa potom sťažujú, že to tak nie je. Prečo?
Ja mám taký pocit, a to nielen v pôrodníctve, ale aj v iných odvetviach, že ľuďom veľmi chýba pokora. Ženy majú obrovský strach z bolesti. Nikto nechce cítiť bolesť, každý chce byť iba šťastný, každý chce mať iba to, čo on považuje za dobré. V minulosti bolo pôrodníctvo iné, ale dnes sa to zlepšuje a pomaličky posúva. Nikto však nemôže čakať, že sa zázraky udejú na počkanie.
V pôrodníctve pracujete už 40 rokov. Za tie roky vašimi rukami prešlo nespočetné množstvo žien. Je rozdiel medzi rodičkami spred 40 alebo 30 rokov a tými dnešnými?
Áno, je to rozdiel. Kedysi, keď som začínala, sme všetky vedeli, že keď budeme rodiť, budeme cítiť bolesť. Ženy tú bolesť doslova očakávali. Dokonca sa stávalo, že prišli, a keď sa im ešte pôrod nerozbehol, pýtali sa ma: „Sestrička, a ja prečo nemám bolesti? Veď chcem rodiť, kedy už prídu?“ Dnes je to tak, že ženy nechcú mať bolesti, ale chcú mať dieťa.
Bolesť je teda ten najväčší strašiak, ktorého sa pri pôrode boja?
Áno. Veľakrát do pôrodnice prichádzajú doslova vydesené. Internet, známe a priateľky, všetci im predostierajú hororové scenáre. Samozrejme, bolesť sa dá tíšiť, ale nedá sa z pôrodu úplne odstrániť. Treba si uvedomiť, že tá bolesť je dobrá, pretože informuje ženu o blížiacom sa konci tehotenstva, informuje ju o blížiacom sa pôrode. Hlavička a telíčko sa kĺžu po panvových kostiach z vnútornej strany, uvoľňujú sa, a to je ten pocit bolesti v podbrušku a krížoch, ktorú ženy cítia. Kontrakcia ako taká nebolí, tá vytvorí tvrdnutie bruška. Panika môže skomplikovať celý priebeh pôrodu.
Napríklad, keď ženy prestanú počúvať inštrukcie pôrodníka?
Nespoluprácu na pôrodnej sále môže spôsobiť veľa faktorov. Stáva sa, že ženy si do pôrodnice prinesú nedoriešený osobný problém a chcú si ho pri pôrode vykričať a nejakým spôsobom vzdorujú. Tento problém ja, bohužiaľ, neviem priamo na pôrodnej sále vyriešiť, ale musím ženu nasmerovať k dobrému priebehu pôrodu.
Ako v takýchto prípadoch postupujete?
Snažíme sa ich napomínať, usmerňovať, upokojovať. Máme rôzne stupne nespolupracujúcich rodičiek. Keď žena v poslednej pôrodnej fáze kričí, ale aj tlačí, nevadí mi to, pretože použije silu, a tá jej pomôže vytlačiť dieťa. Niekedy sa však stáva, že nás poškriabu, alebo nás dokonca uhryznú do ruky, dosť často máme na rukách modriny. Vtedy musíme zareagovať a pridržať ich.
Často diskutovaným problémom býva kričanie personálu na rodičky, ktoré majú pocit, že musia poslúchať. Ako to je?
Viete, keď rodička kričí a nikoho nepočúva, občas je potrebné zvýšiť hlas. Ako inak zaujmete jej pozornosť? To je maximum, ďalej sa už nezachádza. Vo vzdialenom priestore to môže vyzerať zle, pretože nerozumieť v tom kriku, kto a čo hovorí.
Čiže ste nikdy nezažili žiadne fackanie na pôrodnej sále?
Samozrejme, že nie. Na čo by to bolo dobré? My potrebujeme rodičku upokojiť a nie ju ešte viac rozrušiť a traumatizovať. My aj ona sa musíme sústrediť na pôrod a nejaké násilné metódy nepripadajú do úvahy. To by komplikovalo život i mne, ako pôrodnej asistentke, aj lekárovi. Všetko, čo sa deje s matkou vníma i dieťa. Je jej súčasťou, a to by si aj samé ženy mali uvedomiť.
Majú dnešné rodičky na starostlivosť vyššie nároky ako kedysi?
Samozrejme, ale to je prirodzené. Je to normálny spoločenský vývoj a my sa snažíme ich požiadavkám vychádzať v ústrety. Veď je to aj v mojom záujme, aby som sa zdokonaľovala, pracovala v príjemnom prostredí a aby boli medziľudské vzťahy lepšie. Komunikácia má byť vľúdna, slušná a na úrovni. Treba vždy povedať, akú majú ženy predstavu a dohodnúť sa, či je to vôbec možné splniť.
Ďalšou veľmi často diskutovanou témou je výber pôrodnej polohy. Vraj tá naša klasická je pre rodičky najviac bolestivá, no na Slovensku nemajú veľmi na výber…
To je individuálne, komu čo vyhovuje. Niektoré ženy si naopak chcú ľahnúť na posteľ. Nie je však pravda, že im nie je umožnené polohovanie. Teda hovorím za našu pôrodnicu, do iných nevidím. Moderné pôrodné postele majú taký tvar, že ženu vieme dostať do podobnej polohy, akú zaujímajú ženy rodiace na pôrodnej stoličke. Niektoré pôrodnice majú možnosť pôrodu vo vani. Viem, že sa dá rodiť aj v polohe na štyroch, v podrepe. To všetko je o praxi a skúsenostiach.
Niektoré ženy sa sťažujú, že svoj pôrod nemali vo vlastných rukách. Ak sa niečo skomplikovalo, nevedeli, čo sa deje.
Pôrodníctvo vždy malo a aj bude mať komplikácie. Aj hladký bezproblémový pôrod sa môže za sekundu zvrtnúť na záchranu života. O mnohých týchto komplikáciách ženy nemajú ani tušenia. Práve to je to, čo im chýba – informovanosť. Ak sú ženy informované a niečo sa skomplikuje, skôr prijmú rozhodnutie lekára, ako keď nič netušia a sú vydesené. Na pôrodnej sále sa to v akútnych situáciách nedá podrobne vysvetliť. Samozrejme, podávajú sa informácie, ale ak žena v danej situácii neprimerane reaguje, môže nás to zdržiavať k urýchlenému riešeniu problému.
Čiže lekár by mal každej jednej žene vysvetľovať všetky komplikácie, ktoré môžu nastať?
V prenatálnej poradni na to nie je čas. Ženy sa takéto informácie dozvedajú v predpôrodných prípravných kurzoch. Prevencia je chodiť na prípravné kurzy, pretože tam presne tieto informácie dostanú. Lenže kurzy nie sú povinné, respektíve poisťovňa ich neprepláca, robia sa na komerčnej báze. To znamená, že ženy si ich musia zaplatiť. Veľakrát si povedia, radšej nejdem, nebudem to platiť, veď milióny žien porodili bez toho. Keď tak si niečo pozriem na internete.
Jednou z najkontroverznejších tém je tlačenie na brucho počas pôrodu. Táto metóda je podľa ministerstva zdravotníctva zakázaná, ale rodičky sa s ňou aj tak často stretávajú, prečo?
Nejaké násilné vytláčanie dieťaťa z tela matky neprichádza do úvahy, to je zakázané. Ak vidíme, že je problém, a žene sa nedarí dieťatko vytlačiť, aplikuje sa vákumextraktor. Takto lekár pomôže dieťatko dostať v spolupráci s rodičkou von a žena vždy vie, čo sa ide robiť.
A čo nástrihy hrádze?
Nástrih hrádze sa nerobí každej jednej žene, prečo by sa mal, keď ho nepotrebuje? Za tie roky praxe môžem povedať, že ak hrozí natrhnutie, je lepšie vykonať nástrih, ktorý nie je veľký, je odklonený mierne do strany, aby sme sa vyhli poraneniu konečníka. Mohlo by sa stať, že sa žena natrhne až ku konečníku, čím sa môže poškodiť. To musí dávať do poriadku chirurg a tomuto my musíme predchádzať, aby žena nemala zbytočne traumatizujúce poranenie a tým aj zlú skúsenosť z pôrodu.
Nemenej diskutovanou témou je súkromie rodičiek. Ženy sa sťažujú na prítomnosť nepovolaných osôb či nevhodné priestory.
V našej pôrodnici má každá žena, ktorá rodí, zabezpečené súkromie. Na pôrodnej sále sa zatvoria dvere, kde je personál, ktorý sa venuje rodičke. Nie je možné, aby tam nazeral niekto nepovolaný. Ženy majú dokonca právo si vybrať, či tam chcú praktikantov, alebo nie. Ak si to žena nepraje, musíme to rešpektovať.
Veľký dôraz sa dnes kladie aj prikladaniu dieťaťa na matku ihneď po pôrode. Mal by to byť štandard v každej pôrodnici?
Ak mamička porodí spontánne a všetko je v poriadku, nevidím dôvod, prečo by sa dieťatko nemalo prikladať k matke. Nemôže to byť tak, že žena porodí a ja teraz vezmem dieťa a ponáhľam sa ho ošetriť, vyšetriť a ani jej ho neukážem. Ak je dieťa v poriadku, mamička je od začiatku s ním, má ho položené na svoj hrudník, pupočník sa necháva dotepať, až potom sa prestrihne. Detská sestrička dieťa prikladá k prsníku, pomôže mu ho uchopiť a pokojne čaká kým dieťatko saje, mamičke podáva informácie formou bežného rozhovoru. Až potom ho ide ošetriť a pediater vyšetriť. Všetkým mamičkám by som chcela odkázať, aby sa nebáli, zbytočne nestresovali, boli uvoľnené, mysleli pozitívne, dôverovali nám a komunikovali s nami, pretože v komunikácii je základ dobrých vzťahov.
