Dnes žije v Nemecku, kde vedie pod svojím menom renomované kurzy spoločenského tanca.
V porote tanečnej súťaže Let´s Dance máte spolu s Jánom Ďurovčíkom (46) povesť obávaných kritikov. Avšak v súčasnosti ste v porovnaní s minulosťou v bodovaní obaja akísi mäkší. Prečo?
Ťažko to porovnávať, lebo v každej sérii vystupujú iní ľudia. Tentoraz máme veľmi dobrých účinkujúcich, všetci dobre tancujú, a preto je ťažké vymýšľať, že je niečo zlé, keď je to dobré.
Máte dlhoročné skúsenosti a v Nemecku už roky trénujete súťažné páry v tanečnom športe. Dokáže vás aj po rokoch ešte niečo na parkete prekvapiť?
Vždy ma niečo prekvapí nanovo. Ja tieto tancujúce osobnosti veľmi obdivujem. Hoci to vyzerá jednoducho, že človek sa postaví na parket a nejako tam poskáče, vôbec to tak nie je. Ťažké je naučiť sa už len samotné tanečné kroky. Koľko ľudí sa pokúšalo zapamätať si postupnosť choreografie a nešlo im to. Bez profesionálneho tanečníka po boku je to nemožné, ale aj s ním je to neuveriteľne ťažké. Hlavne tanec je niečo, kde človek naozaj potrebuje odvahu vôbec sa pred to publikum postaviť. Na parkete človek ľahko vyzerá smiešne a ešte ľahšie sa pomýli. Treba vymyslieť tie pohyby tak, aby pasovali k hudbe a hlavne, aby si tancujúca hviezda vystačila s tým, čo vie. Veľa závisí aj od profesionálneho tanečníka, ktorý celú choreografiu postaví.
Majú podľa vás spoločenské tance stále svoju prestíž?
Podľa toho kde, v každom štáte je to iné. Myslím si, že Let´s Dance tancu veľmi pomohlo a aj u nás v Nemecku tanečné školy priam pukajú vo švíkoch, rovnako prekvitá tanečný šport, ale to najmä vďaka ruským prisťahovalcom. (smiech) Dnešní mladí ľudia v Nemecku majú do piatej školu, potom doučovania a sú veľmi zaneprázdnení tým, aby vyštudovali elitné školy. Nemajú čas na žiadny šport a rodičia ich naháňajú. Preto aj do mojej tanečnej školy chodia okrem Nemcov kvantá Rusov, Rumunov a iných prisťahovalcov. Práca s týmito mladými ľuďmi ma nesmierne baví.
Vy ste so spoločenskými tancami začali za socializmu, čiže v čase, keď boli na okraji záujmu. Bolo vtedy ľahšie presadiť sa?
Tancovala som, lebo nikto nechcel tancovať. V tom čase sme mali akosi všetci povinne robiť ľudovky a ja som si povedala, že nebudem. A tak som sa dostala k buržoáznym spoločenským tancom.
Keďže vášho otca koncom šesťdesiatych rokov vylúčili zo strany a starý otec bol kapitalista, nemali ste práve najlepší kádrový profil. Bolo aj to dôvodom, prečo ste vyštudovali matematiku?
Myslím si, že každý študent študuje trochu nasilu a od svojich kamarátov som sa tým veľmi nelíšila. Akurát, že oni išli po škole do krčmy a ja na tréning. Matematika bolo to najlepšie, čo ma mohlo postretnúť, aj keď zo začiatku nevedome a možno trochu nasilu. Fantastické aj keď ťažké štúdium. Keďže som chcela študovať, musela som ísť tam, kde ma vezmú. No moja sestra dva roky pred mojou maturitou emigrovala do Anglicka a bolo mi jasné, že ma nezoberú na školu, kde sa hlási veľa ľudí. Prihlásila som sa teda na matematiku, hoci ani tam nebolo hneď jednoznačné, že ma prijmú.
V roku 1987 ste s vaším vtedajším tanečným partnerom i manželom Petrom Ingrišom emigrovali do západného Nemecka. Asi to nebolo jednoduché rozhodnutie...
Nebol to ľahký rok. S nikým sme sa o tom nemohli rozprávať, vedeli sme o tom len my dvaja a tak sme sa nejako potajme pomaly so všetkým lúčili. V Nemecku som bola zo začiatku veľmi smutná. Myslím si, že som seba samu precenila a to utrpenie podcenila. Predtým som si nevedela predstaviť, ako to dokáže raniť. Ale sú kroky, ktoré už nejdú zobrať späť a nie je to to najhoršie, čo sa môže človeku stať.
Ako vyzeral ten západniarsky život, ktorý na vás čakal?
Je to už tak strašne dávno, ale viem, že tých šokujúcich zážitkov bolo veľa. Tým, že sme vyrastali v socializme, v Nemecku sa nám všetko zdalo ohurujúce a nenormálne veľkolepé. Zrazu som vôbec nechápala, ako môže svet fungovať a ako vlastne fungujú daňové systémy. Skončila som matematiku a o ničom som nemala ani šajnu. Učili nás len marxizmus-leninizmus, pričom kapitalizmus mal len desať stránok. Kým sme pochopili všetky súvislosti, ako to na Západe chodí, prešlo hádam aj desať rokov.
Aj ten dejepis, ktorý nás v škole učili, neboli dejiny, ale prispôsobené dejiny. Pôvodne sme plánovali emigrovať do Anglicka, ale tam nás na tanečnú súťaž nepustili. Preto sa nám to podarilo o dva mesiace neskôr, keď sme išli do Nemecka, kde sme aj zostali. Dovtedy sa u nás za socializmu nepremietali žiadne iné filmy ako len o vojne - Rusi a Nemci. Pričom Nemci boli vždy tí veľmi zlí a Rusi zasa tí veľmi dobrí. A hoci sa hovorili vtipy o Židoch, nevedela som ani, čo to znamená. Dlho mi trvalo, kým som to spracovala a pochopila. Všetko som sa musela učiť odznova, nielen reč.
Prekvapila vás v tom čase štedrá finančná pomoc od „zlých Nemcov“?
Áno, dostávala som sociálnu pomoc od zlých Nemcov a rozdávala ju bezdomovcom, pretože som na to bola naučená z domu. Predtým nám totiž ukazovali, ako bezdomovcom na Západe nedá nikto jesť a ako je všetkým jedno, že tam trpia, zomierajú na ulici a každý sa stará len sám o seba. Kým som to rozdýchala, stále som rozmýšľala, ktorí sú tí bohatí a zlí, všetci totiž vyzerali rovnako. Tá nevzdelanosť a socialistická výchova mi spôsobili hrozný chaos. Neponúkli nám totiž pohľad na svet v jeho rôznorodosti.
Prvé roky v Nemecku ste žili po boku dnes už exmanžela Petra Ingriša. Keď ste prestali tancovať, po štrnástich rokoch manželstva ste sa rozviedli. Ako ste to prežívali?
Rozišli sme sa veľmi dobre, k spokojnosti oboch strán. Vzájomné odcudzenie sme cítili už dlhšie a myslím si, že sa to dobre skončilo.
Ako ste sa spoznali s vaším súčasným manželom, nemeckým detektívom orientujúcim sa na hospodársku kriminalitu Hartmutom Hopeom (66)?
Pri parkovaní som narazila do jeho auta. Nechala som mu za stieračom vizitku. Keď zistil, že som tanečnica, volal mi so slovami, že piruety mi síce idú, ale parkovať ma nenaučili. Sympatie prichádzali postupne. V Hartmutovi som našla to, čo som predtým nepoznala. Rodinu, istotu, pocit, že ma má skutočne rád. K životu pristupuje s veľkou vážnosťou, všetkým chce dobre a celé moje myslenie prevrátil hore nohami. Keď som videla v obchode maslo za marku a za dve, vždy som zobrala to lacnejšie. Hartmut mi povedal: ,Tánička, ale to nemôžeš, aj tí ľudia, ktorí to predávajú, musia z niečoho žiť. Kupuj to drahšie, ten človek má deti a živí rodinu.‘ Nemci absolútne poctivo platia dane. Hartmut má akciovú spoločnosť, kde má dvoch spoločníkov. Keď ideme súkromne jesť, mohol by si to dať do nákladov, ale on to nikdy neurobí. Nie ako u nás v socializme, kde nám všetko patrilo a každý si teda zobral domov, čo chcel.
Veľmi mi to prekáža. Keď bol môj otec veľmi chorý, robila som všetko, aj doktora by som podplatila. Otec mi vždy hovoril: ,Táni, radšej zomriem, než by som mal dať úplatok doktorovi.‘ Tí Nemci tiež nie sú úžasní, tiež je tam niekedy korupcia a úplatky, ale v bežnom živote sú takí upratanejší a sociálnejší.
Dali vám niekedy v Nemecku pocítiť, že ste Slovenka a pochádzate z Ostbloku? Vraj aj na tanečných súťažiach bol zaujatý nemecký rozhodca, ktorý vám preto nikdy nedoprial prvenstvo.
Keď žijete v zahraničí a začnete takto rozmýšľať, môžete sa radšej vrátiť domov, lebo potom na to zvalíte všetko, čo sa vám nevydarí. Keď nad tým spätne uvažujem, považujem za zázrak, aký úspech sme dosiahli. Aj keď sa mi vtedy zdalo, že sme mohli byť ešte úspešnejší. Ale to sa asi zdá každému, pretože kto je druhý, chce byť prvý.
Pomohlo vám vaše nemecky znejúce priezvisko Drexler v začiatkoch života v emigrácii?
Myslím si, že áno. Otec hľadal v archíve náš rodokmeň a potvrdilo sa, že máme nemecké korene. Zrazu sme mohli začať tancovať za Nemecko. Nemci nás viedli od začiatku za ručičku a veľmi nám vo všetkom pomáhali. Panie z tanečného klubu mi nanosili rôzne handry, a keď som potom prišla na sociálny úrad v značkovom Prada tričku, úradníčka na mňa len pozerala. Netušila som, prečo na mňa tak pozerá, keďže ani tie značky som predtým nepoznala a ničomu nerozumela.
Po prevrate, v novembri ’89 ste sa konečne dostali aj na návštevu k rodičom do Martina. Aká bola atmosféra vášho návratu?
Veľmi sme sa tešili, ale zároveň sme mali aj strach, že sa niečo stane a nedostaneme sa naspäť von. Ten strach trval ešte pol roka, kým sa to ustálilo. Zdalo sa nám to všetko také smutné, temné, jesenno-plačlivo hrozivé.
Nevyčítali vám rodičia vaše rozhodnutie?
Nikdy. Ale nechápali, ako sa to mohlo stať, lebo nás vychovávali skutočne socialisticky. Rodičia nemali poňatia o vtedajšom Západe. Boli sme socialisticky vychovávané teliatka. Občas si vyčítali skôr sami sebe, ako sa to stalo, že sme so sestrou chceli ísť spoznať svet a zistiť pravdu.
