Podľa Čiernej knihy komunizmu v mene totalitnej ideológie zomrelo až 100 miliónov ľudí. Ako sa to všetko v novembri 1917 v Petrohrade začalo? A ako to, že mnohí Rusi dodnes nedajú dopustiť na Lenina? Rozprávali sme sa s Jurajom Benkom z Historického ústavu SAV.
Ako pred sto rokmi vlastne vyzeralo cárske Rusko?
Rusko sa pred boľševickou revolúciou dá označiť ako autokratická monarchia so silným postavením pravoslávnej cirkvi. Tristo rokov tam vládla dynastia Romanovcov s neobmedzenou mocou – po rusky sa tento spôsob vlády označoval samoderžavie. Ríša tvrdošijne odolávala akýmkoľvek snahám o liberalizáciu či demokratizáciu absolutistického režimu. Popri úzkej vrstve privilegovaných a bohatých elít živorili masy vidieckeho a mestského obyvateľstva. Sociálne rozdiely boli priepastné. Do roku 1905 prakticky neexistovali legálne politické strany, a až po revolúcii v roku 1905 cár umožnil zriadenie parlamentu. Nedôsledné reformy nikoho nenadchli, ani cára, ani opozíciu.
Určite sa nedajú porovnávať s krutosťou režimu a terorom za Stalina v tridsiatych rokoch. V každom prípade, politická opozícia čelila rozsiahlej perzekúcii, policajný systém prenasledovania s hustou sieťou konfidentov bol pomerne efektívny. Obávaná bola najmä tajná polícia – Ochranka. No nedá sa povedať, že režim bol voči politickým oponentom krutý. Bol dlhodobo v rozklade, politická opozícia mu skôr prerastala cez hlavu a za zmenu vládnuceho systému bolo čoraz viac obyvateľov všetkých vrstiev. Vyhnanstvo na Sibír nepredstavovalo takú decimujúcu likvidáciu politickej opozície, akú neskôr predstavovali gulagy. Jeho cieľom nebola fyzická eliminácia a vyhnanci ani nemuseli trpieť nedostatkom základných životných potrieb.
Aké postavenie mali boľševici v politickom systéme?
Predstavovali jednu z frakcií ruskej sociálnej demokracie, ktorá sa radila k širšiemu socialistickému hnutiu. Boľševici do vojny predstavovali pomerne malú politickú sektu bez väčšieho vplyvu. Väčšina jej lídrov pôsobila dlhé roky v exile, tam usporadúvali svoje zjazdy a odtiaľ sa snažili riadiť stranu a jej politickú prácu v Rusku. Nebyť vojny, zostali by zrejme outsidermi ruskej politiky. No vojna prišla, a bola strašná. Kríza v zásobovaní miest odštartovala februárovú revolúciu v roku 1917, ktorá pod tlakom masového hnutia robotníkov a vojakov odstránila cára. Vznikla Dočasná vláda. Mala priviesť krajinu k ústave a demokratickým voľbám. Nemala však šancu na úspech, rozvrat krajiny a radikalizácia posunuli vývoj omnoho ďalej. Z exilu sa vrátil Lenin a jeho stúpenci. Po polroku usilovnej politickej a propagandistickej práce pomerne ľahko, takmer bez jediného výstrelu, zobrali moc z rúk Dočasnej vlády, ktorá už „ležala v blate ulice“, ako vtedy poznamenal Lenin. Začali svoju revolúciu. Vyústila do tvrdej občianskej vojny proti všetkým – cárovi, monarchistom, liberálom i svojim nedávnym spojencom.
Obraz V. I. Lenina nám za totality idealizovali. Geniálne dieťa, ľudomil, ktorý sníval o dobre pre pracujúci ľud... Čo sa dá o ňom triezvo povedať s odstupom času?
Išlo o pomerne typického revolucionára ruského razenia, ktorý vyprodukoval cársky režim – asketického fanatika svojej ideológie, presvedčeného o svojej pravde a pevne rozhodnutého uskutočniť ju za akúkoľvek cenu. Nenávisť voči cárskemu režimu si pestoval od mala a bol rozhodnutý ho zničiť. Na druhej strane išlo o mimoriadne inteligentného človeka, s rečníckym nadaním, výborného stratéga a organizátora. Bol profesionálny revolucionár. Lenin bol synom školského inšpektora, sčasti aj šľachtického pôvodu, jeho rodina disponovala síce neveľkými, no predsa dostatočnými majetkami, aby aj Lenin mohol žiť pomerne bezstarostný život. V každom prípade, nebyť prvej svetovej vojny, asi by sa až do smrti v jeho živote veľa nezmenilo. Vojna priniesla obrovskú šancu – vedel, že úspech jeho plánov závisí od toho, do akého hlbokého úpadku sa dostane Rusko - a nesklamal sa.
Učili nás, že všetko sa začalo výstrelom z Aurory na Zimný palác. Bolo to tak?
Krížnik Aurora, ktorý kotvil v Petrohrade a jeho posádka bola oddaná boľševikom, začal výstrelom slepým nábojom boľševický prevrat v hlavnom meste, no samotný prevrat nebol taký heroický a masový, ako sa to neskôr zobrazovalo. Bol pomerne tichý, nenásilný a prebehol hladko. Neviedol ho Lenin, ale iný líder strany - Trockij, neskorší hlavný Stalinov oponent. Boľševici získali hlavné mesto prakticky bez boja.
Po puči sa Rusko zmietalo v občianskej vojne. Ako to, že práve boľševici vyhrali a stali sa vládnucou mocou?
Boľševici mali skvelú propagandu, mali víziu nového usporiadania Ruska, boli dobre organizovaní. S vojenskými silami to bolo horšie, no na druhej strane sa Trockij ako ľudový komisár vojenstva, ukázal ako schopný vojenský stratég – napriek tomu, že tiež patril k revolučným intelektuálom a nemal vojenské vzdelanie. Dôležitou výhodou bol fakt, že boľševici získali moc v centre ruského štátu. Z neho svoju moc v podstate len rozširovali. Neštítili sa žiadneho prostriedku, ktorý by im mohol pomôcť, vrátane teroru. Na druhej strane, ich nepriatelia boli nejednotní, neskoordinovaní, museli operovať na rozľahlých územiach a často nedokázali obyvateľstvu ponúknuť nič lepšie. Rovnako rekvirovali potraviny a terorizovali obyvateľstvo a sympatie medzi jednoduchým roľníctvom nezískali. V každom prípade, občianska vojna bola krutá, a keď z nej vycúvali intervenčné expedičné zbory západných veľmocí, ako aj československé légie, boľševici zvíťazili.
Je pravda, že československí legionári boli jedinou silou, ktorej sa boľševici báli?
Československí legionári, keď sa rozhodli v roku 1918 bojovať proti boľševikom, predstavovali disciplinovanú a dobre organizovanú vojenskú silu. Mali za sebou už nemálo vojenských úspechov v bojoch na strane ruskej armády na východnom fronte proti Nemcom. Išlo o zomknutú armádu, ktorá dokázala ovládnuť veľkú časť Transsibírskej magistrály, ktorá bola životne dôležitou dopravnou tepnou medzi európskou a ázijskou časťou Ruska. Vojsko malo 70-tisíc mužov a nepochybne išlo o jenu z najlepšie fungujúcich armád v konflikte. Ale po vzniku Československa v októbri 1918 pre mnohých legionárov nemalo zmysel sa angažovať na strane bielych a intervenčných vojsk proti červeným. Chceli ísť domov.
Ako si vysvetľujete, že komunistická ideológia v nasledujúcich desaťročiach dobyla veľkú časť sveta? Prečo bola taká lákavá?
Revolúcia prišla po zničujúcej prvej svetovej vojne. Každý vedel, že toto sa už nesmie zopakovať a starý svet, ktorý vojnu spôsobil, sa nesmie vrátiť. Hoci zvíťazila liberálna demokracia, mnohokrát so silne sociálnodemokratickými prvkami, veľkú časť obyvateľstva to nenaplnilo. Mnohí verili, že za predošlú vojnu môže ziskuchtivosť bohatej menšiny. Chceli sociálne spravodlivejšiu spoločnosť a ruská revolúcia, resp. to, čo sa o nej šírilo, tieto túžby oslovila. Málokto spočiatku vedel, čo sa v Rusku skutočne deje. Viere, že v Rusku sa uskutočňuje niečo nevídané, podľahli ako jednoduchí nevzdelaní ľudia, tak aj intelektuáli. Verili, že raj na Zemi a spravodlivejšia spoločnosť sú možné a v Rusku vzniká nový, spravodlivý a harmonický svet. Propagačnými agentúrami ideálov ruskej revolúcie sa stali v jednotlivých krajinách komunistické strany. Vznikali krátko po prvej svetovej vojne a zjednotili sa v Komunistickej internacionále so sídlom v Moskve. Zatiaľ čo svet začiatkom tridsiatych rokov bojoval s Veľkou hospodárskou krízou, komunisti ukazovali, že Sovietskeho zväzu sa kríza nedotkla, o tom, že práve na Ukrajine zomierali milióny ľudí hladom, mlčali. Sami o tom nevedeli. Druhá svetová vojna a to, čo jej predchádzalo, opäť vo veľkej časti obyvateľstva potvrdila pocit, že niečo sa musí zmeniť. Sovietsky zväz sa stal víťazom nad nacizmom, a to jeho kredit opäť enormne zvýšilo, nielen medzi obyvateľmi, ale aj politikmi. Takže keď komunisti s pomocou sovietskych poradcov bezškrupulózne zavádzali v Československu komunistický režim v roku 1948, našli otvorenú podporu alebo tichý súhlas medzi nemalou časťou obyvateľstva.
Prečo je pre Rusov Lenin dodnes ako modla?
Lenin žil po revolúcii krátko a propagandou bol predstavovaný nasledujúcim generáciám ako vzor čistoty revolučného myslenia, súcitu s obyčajným ľudom a boja za ideály spravodlivej spoločnosti. Po jeho smrti vznikol ohromný kult jeho osobnosti, za ktorý síce nemohol, no nasledujúcich takmer sto rokov ním nič neotriaslo. Všeličo sa oficiálne aj neoficiálne vyčítalo Stalinovi, ktorému bola pripísaná zodpovednosť za masové vraždy, hladomory, perzekúcie a aj prevrátenie revolučných ideálov. Všeličo sa vyčítalo Chruščovovi či Brežnevovi, a dnes aj Gorbačovovi, no Lenin z toho vyšiel úplne čistý.
Hlavným cieľom boľševikov bolo priviesť krajinu k socializmu, k sociálne spravodlivej spoločnosti blahobytu. S tým spájali predovšetkým urýchlenú modernizáciu krajiny a odstránenie enormnej zaostalosti. To, čo by za normálneho vývoja trvalo desiatky rokov, uskutočňovali prevratným tempom: vybudovali štát z trosiek, industrializovali krajinu, eliminovali negramotnosť i nezamestnanosť. Usilovali sa odstrániť nesmiernu sociálnu nerovnosť a povzniesť najnižšie vrstvy k určitým kultúrnym štandardom. Snažili sa zabezpečiť bezplatné vzdelanie, zdravotnú a sociálnu starostlivosť. Popri kulte vodcu panoval kult pracujúceho ľudu, ktorý mal prevziať riadenie štátu a kormidlo dejín. Hoci najmä humanistickým ideálom komunizmu ťažko niečo vytknúť, spôsob, akým sa režim snažil dosiahnuť svoje ciele, ich dokonale zdiskreditoval. Pracovnou metódou režimu bolo násilie. Milióny zbytočných obetí bola priveľmi krutá cena za rapídnu modernizáciu ruskej spoločnosti.
Napätie v spoločnosti
Svetová vojna ukázala neschopnosť cárskeho režimu. Nárast priemyslu dopomohol k nekontrolovateľnému nárastu počtu robotníkov (asi 18 mil.). Najviac nespkojní však boli roľníci (130 mil.), ktorých situácia sa od r. 1861, kedy bolo zrušené nevoľníctvo, veľmi nezmenila.
Obratný rečník Lenin
Revolúcii podriadil celý svoj život. Nenávidel cársky režim, hoci on sám pochádzal z dobre situovanej rodiny. Bol fascinovaný násilím, ktoré počas francúzskej revolúcie predviedli jakobíni. V duchu marxizmu hlásal, že triednych nepriateľov treba zničiť silou.
Nahnevané masy
Situácia v Rusku bola katastrofálna. V hlavnom meste Petrohrad bola vysoká nezamestnanosť, nedostatok paliva aj jedla. Robotníci požadovali základné práva ako napr. 8-hodinový pracovný čas, chudobní roľníci zase prerozdelenie pôdy veľkostatkárov.
Vyvraždenie cárskej rodiny
Posledný ruský cár Mikuláš II. (panoval v rokoch 1894 - 1917) nebol práve schopný vodca krajiny. Bol nerozhodný a trval na absolutistickej forme vlády, až v roku 1905 bol dotlačený k súhlasu s vytvorením parlamentu - Štátnej dumy. Po februárovej revolúcii v r. 1917 abdikoval a bol aj s rodinou v domácom väzení v Cárskom Sele neďaleko Petrohradu. Po boľševickom puči v októbri bol osud cárskej rodiny spečatený. V apríli 1918 ju deportovali do Jekaterinburgu, kde mal cár čakať na súd. Keď sa však v júli blížili k mestu Československé légie, boľševici spanikárili. V noci zo 16. na 17. júla väznitelia cársku rodinu aj jej služobníctvo zobudili s tým, že nech sa pekne oblečú, lebo ich budú fotiť. Odviedli ich do pivničnej miestnosti. Komando tajnej polície najprv zastrelilo Mikuláša II. († 50) a potom spustilo paľbu do všetkých - cárovej manželky, služobníctva a piatich detí. Alexej († 13) a Olga († 23) zomreli hneď, ako posledné podľa svedectiev zomreli dcéry Tatiana († 21), Anastázia († 17) a Mária († 19), ktoré mali na sebe diamanty všité do odevov, čo ich ochránilo pred strelami. Deti ešte nakoniec ubodali bajonetmi.
Októbrová revolúcia v novembri?
Toto bola jedna z najväčších záhad školákov v socialistickom Československu. Prečo sa Veľká októbrová revolúcia (tak ju vtedy volali) oslavuje 7. novembra? V Rusku platil v roku 1917 ešte starý juliánsky kalendár, s ktorým sa väčšina kresťanského sveta rozlúčila už v r. 1582. A tak teda krížnik Aurora vypálil podľa ruského kalendára 25. októbra, ale u nás bol už 7. november. K oslavám VOSR patrili vyzdobené výklady či medzi deťmi obľúbený lampiónový sprievod.
Aurora
Krížnik Aurora dal slepým výstrelom z dela pripraveným boľševikom signál na útok na Zimný palác, kde sídlila dočasná vláda. Z krížnika sa stalo múzeum revolúcie a dodnes po rekonštrukcii kotví v petrohradskom prístave.
