Z nej vychádza postava s mrazivo bledou tvárou, hustým obočím a výraznými očnými zubmi. Je to upír, ktorého ťahá z hrobu hlad. Baží po ľudskej krvi, tej vzácnej tekutine, ktorá mu aj po smrti dáva život...
Ľudia sa s príchodom noci chúlia v rohu svojho skromného domčeka. Vedia, že nie sú v bezpečí. Čo ak si dnes upír vyberie práve ich dom? Čo ak mu viac nebude stačiť krv ich dobytka, ktorý nedávno skántril? Na okeniciach visia zväzky cesnaku, domov je pod ochranou kríža, no aj tak nie sú v istote. Vydýchnu si až s príchodom rána. Vtedy upíri zaliezajú nazad do svojich hrobov...
Vampirizmus
Upír je bytosť, ktorá vstáva z hrobu a škodí živým. Má fyzické telo a isté nadprirodzené schopnosti. Často sú zobrazovaní ako bledí ľudia s výraznými očnými zubmi a zakrvavenými ústami, ktorí vedia lietať alebo sa menia na netopiere. Mimochodom, na svete naozaj existuje druh netopiera, ktorý saje krv. Volá sa desmod červený, žije v Strednej a Južnej Amerike a najviac si pochutnáva na krvi hovädzieho dobytka.
Upíri sa stali veľmi obľúbeným strašiakom najmä po príchode kinematografie pred nejakými sto rokmi. Dnes ich ľudia poznajú najviac z kultovej ságy Twilight či obľúbeného seriálu Upírske denníky. Väčšina z nás však v ich existenciu neverí. Nebolo to tak vždy...
O tom, že vampirizmus sa v minulosti nebral na ľahkú váhu, svedčia aj mnohé vedy, ktoré sa týmto fenoménom zaoberajú. Či už je to etnografia, ktorá zaznamenáva ľudovú vieru v upírov, história, ktorá nazerá na vampirizmus z hľadiska písomných záznamov, alebo archeológia, ktorej vykopávky potvrdzujú, že ľudia sa upírov naozaj veľmi obávali. V 18. storočí dokonca obrovská viera v upírov na Balkáne dohnala vládu z Viedne, aby tam poslala lekárov, ktorí exhumovali údajné telá upírov a zaznamenali svoje pozorovania.
Drakula
Kto sa vlastne mohol stať upírom? Nuž v podstate ktokoľvek, kto nejakým spôsobom vybočoval z normy. Ľudia exkomunikovaní z cirkvi, nepokrstené deti, kriminálnici, deti narodené so zubmi, bosorky. Taktiež sa upírmi mohli stať tí, ktorí mali nejakú telesnú anomáliu, zlý pohľad, mentálne postihnutí ľudia, samovrahovia alebo ľudia, ktorí neboli riadne pochovaní a neodišli do večnosti v pokoji. Ľudia verili, že ak mal niekto počas života zrastené obočie či nadmerné ochlpenie, takmer s určitosťou sa po smrti stal upírom. Dôležité je podotknúť, že napadnutá obeť sa nestala upírom tak, ako to poznáme z filmov – že ju pohrýzol iný upír. Po napadnutí upírom človek jednoducho zomrel. Ďalším mýtom sú aj ostré očné zuby, je to iba umelecký výmysel.
Najznámejším upírom je dodnes bezpochyby Drakula. Hoci tajomnému grófovi z Rumunska dýchal na chrbát sexi Edward z Twiligtu, krutý gróf si prvenstvo udržal. Drakula, vlastným menom Vlad III., prezývaný Tepeš, teda Napichovač, bol knieža Valašského kniežatstva, ktorý žil v 14. storočí. Do histórie sa viac ako udatným bránením kniežatstva pred Turkami zapísal hrôzostrašnými legendami.
Vlad Napichovač
Všetky hrôzostrašné príbehy rozniesol do sveta vynález kníhtlače, keď sa v Nemecku začali objavovať pamflety o jeho skutkoch. „Nechal piecť deti, ktoré museli ich matky zjesť,“ píše sa v jednom hanopise. Veru, z týchto príbehov tuhne krv v žilách. Apropo krv – napriek početným legendám sa ani v jednej nehovorí o tom, že by ju knieža pil. Kde sa teda vzal obraz Drakulu ako nenásytného upíra? Táto predstava sa stala známa až vďaka románu írskeho spisovateľa Brama Stokera z roku 1897.
Hanobenie mŕtvych
Keď mali ľudia obavy, že v ich okolí vyčíňa upír, robili rôzne ochranné opatrenia. Napríklad rozsypali okolo svojho domu alebo okolo hrobu zosnulého mak, pretože verili, že upír sa nevyberie skôr hľadať potravu, kým všetky zrniečka nespočíta. Samozrejme, do svojich domov vešali cesnak, ktorého vôňa mala upíra odstrašiť. „Cesnak či mak sú prastaré ochranné prostriedky. Cesnak znamenal ochranu pred upírmi v rámci mágie podobnosti, keď sa podobné likvidovalo podobným – keďže upírov si ľudia v minulosti predstavovali ako nemŕtve, páchnuce bytosti, likvidovali ich cesnakom, ktorý mal tiež špecifickú vôňu. Mŕtvemu, o ktorom si mysleli, že bude upír, napchali do úst cesnak, a tak ho pochovali,“ vysvetľuje etnologička Katarína Nádaská.
Výnimkou neboli ani výrazné kríže či zrkadlá. Ak ani tieto opatrenia nezabrali, museli pristúpiť k drastickejším riešeniam. Neraz sa neštítili vykopať telo zosnulého, o ktorom si mysleli, že je upír. Mŕtvolu pribili k truhle klincami, alebo jej zviazali končatiny, či otočili tvárou dolu. Aj na Slovensku sa našli pozostatky mŕtvych, ktorých rôzne časti tiel boli pribité klincami k rakve. Niekedy mŕtvole do srdca zapichli drevený či kovový kôl a pre istou ešte vložili do truhly divé ruže, ktoré mali nad upírmi veľkú moc. Nebolo ojedinelé, že mŕtvole dokonca odsekli hlavu a položili ju k jej nohám.
Jeden z posledných známych prípadov protiupírskych opatrení pochádza z 80. rokov dvadsiateho storočia. V jednej dedinke na Zemplíne miestni bez súhlasu úradov exhumovali mŕtvolu muža, ktorého považovali za upíra. Urobili tak, pretože po jeho smrti v dedine záhadne chradli a umierali muži aj ženy. Povrávalo sa, že keď ho vykopali, jeho telo nejavilo žiadne známky rozkladu. Mŕtvemu odťali hlavu, ktorú položili k jeho nohám. Keďže sme v modernej histórii, dotyční si za trestný čin hanobenia mŕtveho posedeli v base. Čo je však mrazivé, odkedy nad mŕtvolou vykonali tieto protiupírske opatrenia, zubatá už v dedine viac nekosila...
Desmod červený