Tak aké je to, pani Vinczeová?
Veľmi fajn.
Cítite po svadbe v živote nejakú zmenu?
Je to pekné, nesie to v sebe istú hĺbku... Myslím, že ľudia, ktorí vedia, o čom hovorím, chápu, a tí, čo to nezažili, to nepochopia a to je tiež v poriadku.
Pritom mnoho párov tvrdí, že k šťastiu papier nepotrebujú.
To nebudem posudzovať, ľudia majú rôzne dôvody, prečo sa neberú. Jedni môžu mať šťastný spoločný život aj bez svadby, iní zasa ten papier zrazu roztrhajú. Pre mňa to však nie je o papieri, ale o tom svadobnom rituáli, ktorý má podľa mňa silu a dáva láske akúsi infúziu, i keď nie som stotožnená úplne so všetkým, čo sa pri obrade hovorí.
Myslíte to – v dobrom aj v zlom, kým nás smrť nerozdelí?
Vôbec niečo sľubovať je pre mňa zvláštne. Príde mi to neférové, niekomu niečo sľubovať, lebo nikdy neviete, čo príde, čo sa stane.
Čiže radšej nič nesľubovať?
Môžem sľúbiť, že budem v sebe najlepšie ako viem živiť našu lásku a rozvíjať sa, aby som bola najlepšou partnerkou akou viem byť.
To sme vyriešili rýchlo. Viktor je veľmi administratívne zdatný. A ja som také to teliatko, ktoré on v týchto veciach vedie životom a vysvetľuje mi čo a ako.
Na obrúčku ste si zvykli?
Nikdy som nenosila prstene, ale obrúčku vôbec nevnímam ako rušivú. Rýchlo sme sa zžili ako s tou najprirodzenejšou vecou. Nemám s ňou žiaden problém a nedávam ju dole.
Ale vidím, že snubný prsteň nemáte.
Ten mal kamienok a ten sa otáčal a rezal. Tak ho nenosím.
Cítite, že ste teraz nositeľmi toho posolstva – manželského stavu?
Nechcela by som to takto brať. Určite by som sa týmto neoháňala štyri mesiace po svadbe. To je ako keď niekto povie, že treba mať deti, lebo tie sú jediné životné šťastie. Akoby tým, že ľudia majú deti spasili svet. Nechcem sa dávať do pozície múdrejšieho len preto, že my sme si zvolili cestu manželstva. Každý to má inak.
Byť rodičom je prirodzené, ale niektorí sa s tou úlohou stotožňujú dnes natoľko, akoby ašpirovali za to na Nobelovu cenu.
Dieťa je dar. Aj keď si ho niekto zariadi, tak stále je to dar, že nám bolo dovolené, aby sa narodilo. Nestačí k tomu iba „plánovať“, prípadne na tom „pracovať“, to ma vždy rozosmeje. A dávať sa na piedestál preto, že nám bol tento dar dopriaty, ako keby sme na tom mali zásluhu, je pre mňa trochu zvláštne.
Bolo by to pekné, mať možnosť sprevádzať nového človeka, objavovať s ním svet, však?
Jasné. Ja som tomu úplne otvorená, ale to sú veci, ktoré sa udejú alebo neudejú. Buď s Viktorom deti budeme mať a bude to super, alebo nebudeme a budeme vďační za to, čo žijeme, čo máme, lebo život nám dáva priehrštím.
Sú páry, ktorým keď to nejde, skúšajú všetko možné, umelé oplodnenie... Trápia sa roky a nič, sú nešťastní. A potom to niekedy zrazu po rokoch trápenia príde.
Veď to je to, čo vravím. Nemusím mať ťažkých osem rokov, že to nejde, môžem mať pekných osem rokov. Čím viac človek tlačí, tým to asi aj dlhšie trvá. U nás je to ešte zosilnené tlakom médií. Sme v manželstve štyri mesiace a stále sa všetci pýtajú. A nikto sa nepýta iných párov, prečo majú dieťa až po šiestich rokoch, alebo sa nepýtajú iných párov na túto tému. A je ich dosť, len nebudem menovať, aby som tento „balvan“ neprehodila na nich.
S Viktorom bývate vo vašom bratislavskom byte. Aj vám to tam nejako pomenil podľa svojich predstáv?
Nie, vôbec. Ale zorganizoval mi život k lepšiemu.
Kto u vás žehlí?
My kupujeme veci, ktoré netreba žehliť. A veci, ktoré treba, dávame do čistiarne.
Kto vysáva?
Máme automatický vysávač. A chodí nám tiež upratovať jedna pani. Ale naložiť či vyložiť umývačku riadu, práčku, to robíme obaja. Nie je to tak, že ja urobím raňajky a ešte to musím aj spratávať.
Okrem Let´s Dance teraz chodíte po koncertoch s Richardom Müllerom. Máte na seba s Viktorom čas? Kto má teraz viac práce?
Let´s Dance pre mňa vôbec nie je namáhavé, je to pohoda. V nedeľu som v práci a idem spať neskoro, to je asi všetko. Okrem toho mám talkshow v divadle, reláciu v rozhlase, Milujem Slovensko, ale moderovanie akcií som takmer úplne zrušila. A Viktor to má v Markíze tiež celkom dobré, teraz mal aj týždeň voľno. Keď som bola s Richardom tri dni na východe a tri dni na strednom Slovensku, tak prišiel za mnou. Myslím, že sme dosť spolu. Začali sme tancovať, niečo si zahráme na klavíri, tiež chodí so mnou na Let´s Dance, kde mi pomáha, prebehneme si priebeh večera, čo kedy ide...
Ja ani nemám nejakú partičku, skôr mám rôznych kamarátov. Viktor má jednu partiu už odmalička a s ňou niekedy chodíme von. Sú super a je mi s nimi dobre. Ale inak von veľmi nechodíme, ani nemáme kedy. Buď sme v práci, alebo chodíme po rodinných oslavách, niekedy si zájdeme do divadla...
Keď sme už pri tej rodine, tak v súvislosti s vaším otcom Jozefom Banášom sa stále vynárajú otázky, či za totality spolupracoval s komunistickou tajnou službou. Je vedený v zoznamoch ŠtB. Ako to beriete?
Veľakrát sme sa o tom s otcom rozprávali a mal obdobie, keď chcel dokázať svoju nevinu. Potom to však vzdal. Aj grafológ mu potvrdil, že ten podpis nie je jeho. Ja som ho tiež videla a vyzerá, ako by sa malé dieťa podpísalo ľavou nohou. Tu však nejde iba o môjho otca, ten je s tým, myslím, vyrovnaný. Veľa ľudí, ktorí vtedy žili, vie, ako fungovala táto zločinecká organizácia, ktorú teraz berieme ako zdroj dôveryhodných informácií. Keď eštebáci potrebovali získavať ľudí, tak si ich aj navymýšľali, aby za to mali nejaké odmeny. Mnoho ľudí bolo vedených ako spolupracovníci ŠtB vrátane kňaza Antona Srholca a ani o tom nevedeli. Smutné je, že dnes sa všetko prezentuje tak čierno-bielo. Stále sa hovorí o spolupracovníkoch ŠtB, a kde sú tí pracovníci? Môj otec tvrdí, že ich stretáva na ulici.
Prvotný zámer ukázať ľudí, ktorí udávali, je ale dobrý, nie?
Určite, ale tí, ktorí reálne niečo robili, po sebe včas upratali. Otcovi sa stalo, že sa mu ozval najbližší kamarát zo stáže vo východnom Nemecku a s plačom sa mu priznal, že bol naňho nasadený. Ale že nikdy nepovedal nič zlé, ani otcovi neublížil... Otec bol z toho prekvapený a trochu aj dojatý.
Ako sme spomínali, chodíte s Müllerom po koncertoch. Mnohých táto kombinácia prekvapila. Aké to je?
Veľmi som sa toho bála...
Čoho, že je málo komunikatívny?
Skôr preto, že som si nevedela predstaviť 16 rôznych autentických rozhovorov s jednou osobou. Preto som túto ponuku už dvakrát predtým odmietla, ale nakoniec som na tretí raz prikývla. Obavy som nemala z toho, že by bol Richard nekomunikatívny, ale on je hlavne veľmi introvertný. A ďalej som si hovorila – prídu tam ľudia na jeho hudbu, ktorú milujú, a čo ja tam budem? Som však úplne hotová z toho, ako sa Richard na tých koncertoch otvára. Je to vtipný človek, hádžeme si hlášky, chichoceme sa ako malé deti, neriešime žiadne ťažké témy, tie dostatočne zdieľa vo svojej hudbe, ale bavíme sa úplne o niečo inom.
Napríklad?
Riešime úplné hlúposti, detstvo, ako sa v škôlke učil bicyklovať, ako ráčkoval... Ľudia ho vidia v takej ľudskej a úprimnej polohe, a to ma teší.
Čiže pri vás ožil?
Netvrdím, že pri mne, je to určite aj pri tých hudobníkoch a publiku.
Aj vy tam spievate?
Áno.
Viete spievať?
Každý vie spievať, nie? Je to len vec vkusu, komu sa čo páči.
Ja spievam falošne, napríklad.
Nie, falošne nespievam. Je to také opatrné, priemerné, ale nie falošné. Zaspievam vždy Nočnú optiku. A dopredu som im povedala - keď to bude zlé, tak mi to zrušte. Ale vravia, že je to fajn... Nemám žiadne spevácke ambície, je to skôr taká kuriozita a pre mňa obrovský zážitok zaspievať si s top hudobníkmi.
