Má v ňom aj spomienkovú izbu, v ktorej sú uložené listy od jej lások, darčeky, denník a fotografie z detstva. V tomto byte bývam asi 13 -rokov, predtým v ňom bývala moja babička. Keď som bola malá, nikdy by mi nenapadlo, že raz to bude môj byt. V 19 rokoch som sa rozhodla odsťahovať a osamostatniť sa. Nechcela som byť závislá od mamy a chcela som jej dokázať, že to zvládnem. Chcela som si sama zarábať a vrátiť jej, čo mi za celé detstvo dávala ona. Bolo to spontánne a nevedela som, čo ma čaká. A ako sa hovorí, za všetkým hľadaj chlapa...
Tak to bolo aj u mňa - našla som si priateľa za hranicami v Senici a začali sme tam spolu bývať. Medzitým mi babička darovala byt v Hodoníne, v ktorom som postupne všeličo pomenila. Teraz v ňom niekedy znova býva aj ona, a tak som rada, že keď prídem do Hodonína, čo je môj domov, niekto ma čaká, a nie som sama. Za svoj druhý domov považujem Bratislavu, kde som už 4 roky, a momentálne bývam u priateľa.
V byte som chcela miestnosť, ktorá bude celá o mne. Mám tu odložené spomienky na všetko dôležité. Keď som mala asi 12 rokov, urobila som si škatuľku spomienok. Každý list od mojich lások a každý darček tu mám schovaný. Som taká spomienková, teda sa pozerám na fotky z detstva a spomínam na tie krásne časy. Dokonca tu mám aj denník, ktorý si píšem od 11 rokov. Nikdy som nikomu nedovolila, aby doň nakukol. Istý čas som však v tejto izbe nedokázala spať. Trvalo mi to asi dva roky, než som v nej znovu spala, no dodnes nezaspím bez svetla a svietim celú noc. Izbu som zariaďovala, keď ešte žil môj bývalý priateľ. Fotky, obliečky na posteľ, farba stien, všetko mi ho pripomínalo. Po jeho smrti som pár vecí zmenila a presunula, ale niečo zostalo rovnaké. Kvetinu, ktorú som od neho dostala naposledy na narodeniny, tu ešte stále mám.