Jeruzalem je po úspešnej križiackej výprave od roku 1099 opäť v rukách kresťanov. Kraľuje mu Balduin II., ktorý v roku 1118 prijíma vo svojom paláci francúzskeho rytiera Huga de Payensa. Kráľovi naliehavo, no presvedčivo predostrie svoj nápad na založenie rádu, ktorý by ochraňoval Jeruzalem a všetkých kresťanských pútnikov prichádzajúcich do Svätej zeme.
Len nedávno totiž lúpežníci na Veľkú noc prepadli približne 700 pútnikov na ceste z Jeruzalema k rieke Jordán. Kráľ preto s nadšením víta túto iniciatívu, a tak onedlho Hugo a osem ďalších mužov skladajú ako prví prísahu a stanú sa prvými rytiermi Rádu Chudobných ochrancov Kristových a chrámu Šalamúnovho, inak povedané templári...
Obrovský poklad
Jeruzalemský kráľ Balduin dovolí prvým mníchom-bojovníkom na svete, ktorých rúchom sa stal biely plášť s červeným krížom, usadiť sa v časti svojho paláca. Ten stojí na mieste niekdajšieho Šalamúnovho chrámu na Chrámovej hore, po francúzsky Mont du Temple. Rád spočiatku nebol početný ani vplyvný, no o pár rokov sa z deviatich mužov stali tisícky. Postupne získali moc, vplyv aj peniaze. Najprv to boli bohabojní muži, odhodlaní žiť podľa mníšskych pravidiel a v chudobe. No postupom času mali viac majetku ako ktorýkoľvek kráľ vtedajšieho sveta. Ako sa k takému obrovskému majetku dostali? Legenda hovorí, že náhodou našli poklad obrovskej hodnoty, ktorého súčasťou mala byť aj jedna z najhľadanejších kresťanských relikvií - svätý grál, z ktorého pil Ježiš Kristus pri Poslednej večeri. Ich finančné pomery majú však aj iné, logické vysvetlenie.
Prví bankári
Templári často podnikali výpravné cesty po európskych kráľovstvách, aby do rádu naverbovali nových rytierov. Počas týchto ciest dostávali boží rytieri na čele s veľmajstrom Hugom de Payensom štedré dary od kráľov aj šľachty, najmä pozemky, domy či vinice.
Rád v roku 1129 počas koncilu v Troyes dostal aj pápežské uznanie a oficiálne požehnanie rádu templárov, čo mu pridalo na váženosti. O desať rokov neskôr sa dostali pod ochranu samotného pápeža, ktorý im priznal právo osvojiť si všetok majetok, ktorý získali v boji s „nepriateľmi Kristovými“. Okrem toho mohli voľne prechádzať krajinami, neplatili dane, nepodliehali žiadnej inej autorite okrem pápeža.
Hoci boli templári elitnou bojovou silou, postupne okrem ochrany Svätej zeme a pútnikov na seba prevzali aj ďalšie kompetencie, napríklad položili základy moderného bankovníctva. Fungovalo to tak, že pútnici, ktorí sa chystali na cestu, navštívili templárske sídlo v ich domovskej krajine a tam si uložili svoje cennosti. Templári im vydali list, ktorý opisoval ich majetok. Počas cestovania stačilo, ak pútnici predložili tento list v ktoromkoľvek templárskom sídle na svete a tam im vydali toľko prostriedkov, koľko potrebovali, a následne ich odpísali z listu. Pútnikom tak na ceste nehrozilo okradnutie, keďže prenášali iba minimum cenností. Okrem náboženského poriadku tak templári zabezpečovali bezpečný tok financií v kresťanskom svete a postupne získali kľúčový vplyv na každom kráľovskom dvore v Európe.
Piatok 13.
To, čo rád dve storočia budoval, sa však vyparilo doslova v priebehu jednej jedinej noci. Francúzskemu kráľovi Filipovi IV. Peknému, ktorý mal značné finančné problémy, totiž začali templári ležať v žalúdku. Kým sa v truhliciach rytierov váľali hromady zlata, tie jeho zívali prázdnotou. Okrem toho bol voči nim veľmi zadlžený. V hlave mu preto skrsol nápad, že jedinou možnou cestou je zrušenie rádu a zhabanie jeho majetku.
Filip IV. prikázal svojmu ministrovi Nogaretovi a inkvizítorovi Ymbertovi, aby tajne zistili všetko, čo by mohlo templárov skompromitovať. Pobožní muži boli z ničoho nič obvinení z najnehanebnejších foriem kacírstva, ktoré stredovek poznal. Napríklad, že namiesto Krista uctievajú okultnú bytosť Bafometa a ďalších 127 obvinení, ako sú pľutie na kríž, vystrkovanie zadku na oltár či bozky na zadnú časť tela pri prijímacích rituáloch.
V noci z 12. na piatok 13. októbra 1307 sa vo Francúzsku začalo hromadné zatýkanie templárov a ich majetok bol skonfiškovaný. Práve v súvislosti s touto udalosťou vznikla povera o nešťastnom piatku 13., ktorej niektorí veria dodnes. Mnohých rytierov inkvizícia nemilosrdne mučila, aby sa priznali ku kacírstvu, a upálili ich. Napriek nevôli európskych biskupov templársky rád na návrh pápeža Klementa V., s ktorým Filip bez problémov manipuloval, v roku 1312 zrušili. O dva roky neskôr nedokončené veže parížskej Katedrály Notre Dame zahalil hustý dym z katovej hranice, na ktorej umierala skupinka odsúdencov. Jeden z nich bol posledný veľmajster rádu a jeden z niekdajších najmocnejších mužov Európy Jacques de Molay, ktorý podľa legendy tesne pred smrťou preklial francúzskeho kráľa, pápeža aj ministra. „Do roka sa stretneme pred Božím súdom,“ vykríkol. Všetci traja ešte v tom istom roku zomreli.
Švajčiarsko
Tí templári, ktorí inkvizičné besnenie prežili, sa pridali k rôznym iným rádom - maltézskych rytierov, cisterciánom či johanitom. Iní zase život dožili v pokoji v civile niekde na vidieku. Teórií, kam sa odvážni rytieri podeli, je mnoho. Jedna z nich tvrdí, že to boli práve oni, ktorí založili bohaté a neutrálne Švajčiarsko. Môže za to najmä kniha Bojovníci a bankári od autorov Stephena Dafoa a Alana Butlera, v ktorej na podporenie tejto teórie ponúkajú zaujímavé fakty. Napríklad, že založenie Švajčiarska sa presne zhoduje s obdobím, keď boli templári prenasledovaní vo Francúzsku. Keďže je Švajčiarsko hneď na východ od Francúzska, bolo by pomerne jednoduché, ak by templári ušli práve tam.
„V dejinách prvých švajčiarskych kantónov sa objavujú rozprávky o tajomných bielych rytieroch, ktorí pomáhajú miestnym obyvateľom získať nezávislosť od zahraničnej nadvlády,“ povedal pre portál templarhistory.com autor knihy Alan Butler. Okrem toho podľa neho tajomná nátura Švajčiarov bola vlastná templárom, ktorí boli výborní v bankovníctve. Ani nemusíme dodávať, že to sú dnes aj Švajčiari. „Slávny templársky kríž je začlenený do vlajok mnohých švajčiarskych kantónov. Rovnako ako ostatné emblémy, ako sú kľúče a jahňatá, ktoré boli obzvlášť dôležité pre templárskych rytierov.“
Templári ani po viac ako 700 rokoch od zániku ich rádu nezomreli. Ich príbeh živia rôzne príbehy, knihy, filmy a tajomné legendy. Dlhý čas mali pre obvinenia z kacírstva zlú reputáciu, no dnes sa na nich svet začína pozerať inou optikou. Niekoľko pápežov, medzi nimi aj Ján Pavol II., vraj plánovali ich úplnú rehabilitáciu, pretože nešlo o kacírov ani sodomitov, ako vtedy tvrdila inkvizícia. V roku 2001 objavila profesorka histórie Barbara Frale v tajných vatikánskych archívoch tzv. Chinonský pergamen, dokazujúci, že už v roku 1314 pápež Klement V. templárov tajne omilostil.
Templársky poklad
Po svete koluje mnoho legiend o tom, kde sa poklad obrovskej hodnoty ukrýva. Čo všetko mal obsahovať? Zlaté či strieborné tehličky a dosky, drahokamy, mince, vzácne náboženské relikvie, ako sú svätý grál či archa zmluvy s dvoma tabuľami Desatora, ktoré dostal Mojžiš od Boha na hore Sinaj. Ďalej to mali byť rôzne tajné dokumenty a spisy, trofeje, cenné rarity, korunovačné klenoty... Keďže templári vraj dostali echo o pripravovanom útoku, stihli poklad pred svojím hromadným zatýkaním ukryť. Vo Francúzsku sa dlho tradovalo, že miestni videli templárov, ako v predvečer útoku nakladajú svoju flotilu 18 lodí v prístavnom meste La Rochelle.
Flotila sa rozpŕchla do portugalských a škótskych prístavov. Práve preto sa za miesto možného úkrytu pokladu označuje Škótsko, najmä okolie Rosslynskej kaplnky na juhozápade krajiny. Podľa inej teórie sa nachádza v Novom Škótsku - teda na americkom kontinente. Poklad má byť ukrytý v šachte plnej pascí na Dubovom ostrove v Kanade. Tam vraj až dávnejšie našli komoru, kde sa ukrývali dubové truhlice. Nazvali ju zlatá pasca. Skôr než sa stihli pozrieť, aký poklad ukrýva, všetko zaliala voda. To by však znamenalo, že ho templári prepravili do Kanady ešte pred tým, ako Kolumbus priplával do Ameriky, a to by už menilo celé dejiny. Nie je však vylúčené, že sa časť pokladu môže nachádzať aj u nás na Slovensku.
