Pritom všetko mohlo byť inak. Keby sa po maturite nerozhodla skúsiť šťastie na druhom konci republiky, možno by jej namiesto pódií a mikrofónu prischli na celý život výrobné haly a šijací stroj.
Viete si dnes predstaviť, že by ste zostali v Stropkove, kde ste vyrástli a živili sa šitím?
To sa mohlo celkom pokojne stať nebyť mojej tvrdohlavosti, odvahy aj neústupčivosti ísť za svojím snom. Po maturite na Odevnej priemyslovke vo Svidníku som si našla prácu na inzerát v bratislavskom závode Zornica a skúsila šťastie.
Je to výhoda, že ste sa v škole naučili šiť?
Vyštudovala som odbor výroba odevov a bielizne a v čase mojich speváckych začiatkov to bola veľká pomoc. Vymýšľala som si kostýmy na pódium aj do civilu, šila, farbila, batikovala, háčkovala, zdobila...
Pre dievča z malého mestečka na východe to bol odvážny krok ísť na vlastnú päsť do veľkomesta.
Mali sme v Bratislave vzdialených príbuzných. Nikdy predtým sme sa nevideli, ale meno Beáta mám práve po ich dcére. Pár dní po maturite som u nich zazvonila a oni ma prichýlili. Neskôr som bývala v Zornici na ubytovni.
Ako ste si zvykali na veľkomesto?
Spočiatku to bolo dosť ťažké. V Zornici som začínala v sklade. Nakladala som balíky látok a na vozíku som ich ťahala do strihárne. Po osemhodinovej zmene som bola uťahaná a skoro večer usínala. Po pár týždňoch som veľmi schudla a ochorela, a tak ma preradili do výstupnej kontroly kvality. Mimochodom, dodnes keď si niečo kupujem, tak v kabínke odev vyvrátim a všetko šitie vždy dôkladne skontrolujem.
Túžba byť speváčkou bola zjavne silnejšia, než robiť kontrolórku...
Ako kontrolórka som sa cítila dobre, ale osem hodín stáť na nohách nebolo ľahké. Začala som sa rozhliadať aj po speváckych možnostiach. Našla som inzerát, že kapela v rekreačnom podniku Sorea hľadá speváčku. Vzali ma a tak som trikrát do týždňa začala spievať po večeroch do tanca. Samozrejme, popri dennej práci. V tom čase som dostala ponuku zúčastniť sa na speváckej súťaži Košický zlatý poklad 1982. Tam som získala s pesničkou Cesta domov druhé miesto a Cenu divákov, ale hlavne som sa zoznámila s Pavlom Danišovičom a Ľubošom Zemanom, neskôr aj s textárom Romanom Spišiakom a začali sme spolupracovať.
V Zornici pokračovali moje zdravotné problémy s prašným prostredím, takže som si hľadala niečo iné. Našla som Bratislavské elektrotechnické závody, propagačné oddelenie. Tam mi trocha viac vychádzali v ústrety, už som mala za sebou prvé známe nahrávky a tak sme založili kapelu Kamene a začali skúšať aj hrať v závodnom klube.
Nejde vám na nervy, keď musíte spievať staré šlágre, pritom kopec nových piesní leží nepovšimnutých?
Beriem to ako daň za úspech. Uvedomujem si, čo by dali mnohí speváci za to, aby mali jediný veľký hit, ktorý by pretrval pár desaťročí.
V rádiu je najviac počuť hit Vráť mi tie hviezdy. Mimochodom, ako vznikol text?
Pesnička je na mojom Modrom albume z r. 1993, ktorý produkoval Vašo Patejdl. Autorom je Robo Grigorov a text napísal jeho kamarát, textár Juraj Žák. Spojenie týchto mien prinieslo ovocie v podobe môjho asi aj najväčšieho hitu, bez ktorého už dnes nemôžem odísť zo žiadneho pódia.
Šoubiznisom kráčate bez škandálov, žijete v šťastnom manželstve so zvukárom Andrejom Andrašovanom už 26 rokov. Počuli ste o sebe nejakú klebetu?
Občas mi niekto povie, že som spievala tam a tam, a ja viem, že nie. Vzniká to tým, že moje najznámejšie pesničky spievajú už aj iné speváčky, tak je to potom celkom pochopiteľné. Andrej je z umeleckej rodiny a vie, ako to v šoubiznise chodí... veľa cestovania, koncerty, sláva aj hotelová samota. Ak ste s niekým, tak ako my dvaja, 24 hodín denne, tak sa nevyhnete konfliktom, zväčša kvôli úplným hlúpostiam. Máme však jednu celoživotnú zásadu, že nikdy si neľahneme spať rozhnevaní.
Čo robíte, keď máte voľno?
Najradšej mám chvíle, keď som sama doma. Samota mi neprekáža, potrebujem ju, triedim si myšlienky, premýšľam o všeličom. Oddychujem, čítam, brnkám si na gitare, počúvam hudbu. Rada pracujem v záhradke alebo varím či pečiem.
To už je dávno, keď mi to prekážalo. Neskôr, keď som začala účinkovať aj v televízii, som pochopila, že je to výhoda, lebo obrazovka pridáva výšku aj kilá! Stalo sa mi však, že ma oslovil jeden pán po koncerte: No teda, ja som si myslel, že vy ste žena krv a mlieko. A vy kde nič, tu nič!
Podal sa váš dvadsaťročný syn Adam na mamičku? Je predsa z hudobnej rodiny aj po dedovi, hudobnom skladateľovi Tiborovi Andrašovanovi. Nezlákala ho hudba?
Hudbu má veľmi rád, ale študuje grafický dizajn, tak uvidíme, kde ho život posunie. Priala by som si, aby si našiel v živote svoje miesto a bol spokojný a šťastný.
Roky si píšete denník. Bavíte sa na zápiskoch, keď si ich dnes čítate?
To nie je celkom denník. Skôr sú to pocity a dojmy po koncerte, prípadne si poznačím nejakú príhodu, aký som mala kostým... Teraz po rokoch je to pre mňa aj zábavné, lebo niekedy už neviem rozšifrovať ani svoje vlastné vymyslené skratky...
Čo robíte, že vyzeráte stále mladistvo?
Ďakujem, ale nerobím pre to nič neobvyklé. Starám sa o seba primerane. Jedávam všetko, ale s mierou, rovnako je to aj s kozmetikou. Pijem iba čistú vodu, nefajčím, nevypekám sa na slnku. Kávu aj bylinkové čaje pijem zásadne bez cukru. To si radšej dám kúsok horkej čokolády alebo lyžičku medu. Z času na čas si doprajem dobrú masáž a hlavne pravidelný minimálne 8-hodinový spánok. Cvičím málo, denne pár minút, ale som stále v prirodzenom pohybe, často chodievam pešo.
Nedávno ste sa vrátili z koncertov po USA. Páčilo sa vám?
Bola som aj so speváčkou Nikou Karch zaspievať krajanom v New Yorku aj Chicagu. Užili sme si krásne babie leto, zaspievali krajanom na 40. festivale slovenského dedičstva v New Jersey a v Chicagu. Obdivovala som Manhattan, večerali aj zabávali sme sa v reštaurácii u Vlada Koleniča z Taktikov. Zažila som fantastickú plavbu po Michiganskom jazere. Bolo tam úžasne, až na klimatizáciu a ľad v nápojoch, s ktorými to preháňajú.
