A hoci sa už obzerá po nejakom seniorskom centre, kde by strávil zvyšok života, na filmovú ponuku by ešte obľúbený herec vďačne prikývol.
Čo robí dedko Zoli po skončení nakrúcania vinárskej ságy?
Keď nemám iný program, ráno vstanem, urobím si kávu, čítam knižky, donekonečna lúštim krížovky a čakám, že ma ešte niekto osloví... Možno nie na takú dlhú spoluprácu, ale tak, aby som prišiel medzi takých dobrých ľudí, akých som stretával pri Búrlivom víne.
Chýba vám seriál?
Veľmi. Bolo to úžasné obdobie. Medzi hercami mi bolo dobre, pookrial som pri nich. Mne sa tí mladí veľmi páčili. Nela Pocisková, Monika Hilmerová, z chlapcov Juraj Loj alebo Martin Mňahončák, to sú skvelí herci a ľudia. Ohromný talent je Juraj Bača, to bude veľká hviezda. Odkedy som skončil so seriálom, vravím si: A čo teraz? Aká perspektíva? Rozmýšľam nad tým a nedostávam sa ku konkrétnej, vlastnej vnútornej odpovedi.
Trúfli by ste si opäť na podobný seriál?
Na pár týždňov či mesiacov by som to ešte prijal. Nechcem hovoriť o rokoch, lebo onedlho mám 83 a to už je naozaj vysoký vek. Napriek tomu si myslím, že by som to zvládol, pokiaľ mi zdravie vydrží.
Ako sa udržujete vo forme?
Primerane sa o seba starám. Dávam si pozor na stravu, ale nie že by som žil asketicky. Neprejedám sa a chodím na prechádzky. Predtým som aj bicykloval, teraz už nie.
Ste prototyp džentlmena, ktorý má nesmierne úctivý vzťah k ženám. Napriek tomu ste dva razy rozvedený. Ako sa to mohlo stať?
Nejako sa to tak vyvrbilo a došiel som k názoru, že asi to spoločné žitie nebude naďalej na prospech. Bolo to postupné odcudzenie a pomalé oslobodzovanie. Prvé manželstvo bolo veľmi dobré, trvalo 31 rokov a mám z toho vzťahu dve dcéry, herečku Hanku a kynologičku Ivanku. Bol som pracovne veľmi vyťažený, možno aj to bola príčina, že som sa menej staral o partnerku. Hoci si myslím, že som sa rodine venoval maximálne, ako som mohol.
A čo druhá manželka?
To bolo také oslnenie mladosťou. Osvieženie. Táňa bola moja študentka, zblížili sme sa. Fungovali sme spolu istý čas, potom sme to na nejaký čas prerušili. Ona sa medzitým vydala, narodil sa jej syn. Neskôr sme sa zasa dali dokopy. Neviem povedať, čo bolo hlavným impulzom, že som sa k Táni vrátil. Po čase som však mal pocit, akoby na mňa zabúdala. Rozišli sme sa a dnes nie sme v kontakte.
Nie je vám ľúto, že ani druhé manželstvo nevydržalo?
Je mi to veľmi ľúto. Často myslím na ňu, na jej dnes už dospelého syna, s ktorým sme si náramne rozumeli. Zaujímavé, že práve s ňou sa mi neobyčajne často sníva. Neviem si to vysvetliť.
Prišla do vášho života potom ešte nejaká žena?
Nie, to boli len také malé krátke príležitosti.
Ja som často vyhľadával samotu. Mal som to radšej ako bujarú spoločnosť, hlavne vtedy, keď som sa chcel sústrediť na isté tvorivé veci. Som v častom kontakte so svojimi dcérami, tie mi kompenzujú samotu. Mladšia Ivana sa síce vydala do Talianska, ale teraz sa vrátila a žije s deväťročnou vnučkou neďaleko Bratislavy.
Nenahovárajú vás, aby ste si ešte niekoho našli?
Niekedy, ale to len žartom.
A vedeli by ste si to predstaviť?
Už nie. Samota je príjemná, hoci osamelosť nie. Myslím si, že som si v tej svojej osamelosti našiel spôsob, ako fungovať, ako sa relatívne dobre cítiť a ako sa vedieť o seba postarať.
Dôležité je, že ste spokojný s tým, ako žijete.
Trošku sa bojím o svoje zdravie. Aby som nebol závislý od iných ľudí, aby som neskončil niekde v zdravotníckych zariadeniach. Z času na čas ma prepadne strach, ako dožijem. Dokonca som už nadviazal kontakty s niektorými domovmi pre juniorov...
Myslíte pre seniorov...
(Smiech) Bože, to je krásny brbt! Áno, pre seniorov. Pani riaditeľky by ma tam veľmi rady videli. Pociťujem to ako zábezpeku, že keby dačo... Zatiaľ to však odkladám.
No ale tá predstava, koľko obdivovateliek by ste tam mali. Mnohé z obyvateliek domova seniorov sú fešné dámy...
Ale keď mňa odrádzajú tie ich témy! (Smiech)
Vždy lepšie, ako byť sám...
Roky som na samotu zvyknutý a mám rád chvíle, keď som sám. Samozrejme, pokiaľ ma neprepadne nejaká depka, čo ďalej... Toto ma čoraz častejšie prenasleduje a jemne do mňa ťuká. Predsa len, môj vek je vysoký.
Nepôsobíte, že by ste mali depresie z veku...
To je pretvárka! Ale netrpím tým, že sa pretvarujem, v tom je to pozitívne.
Ubehli vám roky rýchlo?
Myslím si, že väčšina starých ľudí to vníma tak, že to hrozne rýchlo frčí...
Chceli by ste ešte raz niečo konkrétne zažiť?
Chcel by som byť mladší.
Možno je to odo mňa bezočivé, ale ja by som chcel byť dvadsaťročný! (Smiech) To boli krásne roky! Všetko som vnímal veľmi optimisticky. Bral som od života, čo sa mi ponúkalo, a žil som intenzívne. Najprv v škole a potom aj v martinskom divadle, kde som bol šťastný. Mal som malú dcérku, šťastné manželstvo. Príchod na bratislavskú Novú scénu bol tiež príjemný a potom sa to príšerne rozbehlo.
Je niečo, čo ste nestihli za tých 83 rokov?
Niektoré úlohy, o ktorých som sníval. Keď som na to mal roky, veľmi som chcel hrať Shakespearovho Hamleta, úradníka Chlestakova v Gogoľovom Revízorovi, profesora Higginsa v Pigmalionovi... Nejako ma to osudovo obchádzalo. To sa už ale nedá nahradiť, roky pribudli. Viete, čo by som teraz chcel hrať?
Čo?
Postavu lokaja Firsa v Čechovovom Višňovom sade. Je to totiž osemdesiatročný starec. To môžem hrať aj do deväťdesiatky.
A máte napríklad nejaký nesplnený cestovateľský sen?
Prešiel som takmer celú Európu ako turista, pedagóg a herec. Ako chlapca ma na istý čas otec poslal do Anglicka, kde som žil a chodil do školy. Bolo to po vojne, v roku 1946 v rámci akcie Náhradní rodičia. Ambasáda tam vtedy poslala dvanástich Slovákov, medzi nimi aj mňa, keďže mi tesne po vojne zomrela mama. Kvôli otcovi, ktorý bol v odboji, bola vo väzení a to ju úplne zlomilo. Už sa z toho nespamätala.
Ako novorodenec ste takmer zomreli aj vy.
Mal som dva týždne, keď som ochorel na zápal pľúc. Z ničoho nič som prestal dýchať. Rodičia už hovorili, že treba ísť za farárom a kúpiť truhličku a vtom zúfalému otcovi napadlo, že mi dá umelé dýchanie. A stal sa zázrak - začal som dýchať. No a vidíte, odvtedy stále žijem! (Smiech)
