Košičanka Júlia Lorencovič (36) pôsobí síce ako krehká blondínka, guráže však má viac, ako by ste si mysleli. Roky sedela v kokpite 19-poschodovej zaoceánskej lode ako prvá navigačná dôstojníčka a dnes pracuje pre najväčšiu korporáciu výletných lodí na svete.
Keď ako študentka manažmentu na vysokej škole odišla na rok do Anglicka, do rúk sa jej dostala kniha o práci na výletnej lodi. Onedlho už stála pred obrovským kolosom, na ktorom mala pracovať ako čašníčka.
„Keď som prichádzala prvý raz do prístavu a zbadala loď veľkú ako panelák, nevedela som z nej spustiť oči. Keby mi vtedy niekto povedal, že raz budem sedieť na tomto mostíku a riadiť tú obludu, dobre by som sa zasmiala,“ vraví Júlia, ktorá o šesť rokov po tomto zážitku sadla do kokpitu 19-poschodovej lode Norwegian Epic ako kadetka a neskôr ako druhá navigačná dôstojníčka.
Výzva kapitána
Okrem dobrej angličtiny si musela naštudovať veci okolo gastronómie a ráno čo ráno nastupovala na rajón. Z čašníčky sa skoro prepracovala na pozíciu manažérky reštaurácie. „Bola to strašná drina, do práce som vstávala s tým, že to bude môj posledný deň a potom končím. No a potom večer som si vravela, že ešte to potiahnem aspoň jeden deň,“ spomína Júlia. So svojou túžbou stať sa dôstojníčkou sa zverila kapitánovi lode.
Starý Nór ju zaviedol na mostík a z veselého chlapíka sa na moment stal prísny muž. „Pozrel sa vážne na mňa a vraví: ‚Tu sa chyby nerobia!‘ Potom sme prešli do kokpitu. Pohľad z tejto časti lode bol úžasný! Široko-ďaleko tmavé more, v tesnej blízkosti radary, gombičky, displeje... Kapitán ma chytil za manažérsky kabátik a spýtal sa, či som ochotná vymeniť túto uniformu za montérky. Odpovedala som: ‚Zajtra!‘ Pozrel na mňa: ‚Nie, včera!‘ Ja na to: ‚Teraz!‘ A on, že dobre. Bol to rozhovor, ktorý o všetkom rozhodol,“ vraví sympatická blondínka.
Drina na palube
Po skončení kontraktu sa vtedy 24-ročná Júlia do školy viac nevrátila. Jej cesta viedla do Poľska, kde ju prijali do Námornej akadémie.
„Bolo nás tam asi 70 študentov a ja som bola jediná žena. Na začiatku sme boli tri, no dve to vzdali po pár mesiacoch. Niečo ako atrakcia,“ smeje sa pri tejto spomienke. Na loď sa vrátila už ako kadetka na ročnú prax. „Prešla som všetkými činnosťami, od čistenia a lakovania paluby, bazénov až po inšpekciu nádrží, a tie veru nie sú čisté. Skončí v nich všetko zo záchodov, spŕch, oleje z motorov aj z kuchyne... Nikdy mi však nenapadlo, že by som zdupkala, videla som svetlo na konci tunela,“ tvrdí presvedčivo.
Nebezpečenstvo
Keď sa spýtame, koľkokrát videla film Titanic, odpovedá s úsmevom: „Veľakrát! Nešťastia sa lodiam nevyhýbajú, ale ako prvá dôstojníčka pre bezpečnosť som veci videla ináč. Okrem navigácie, čo bolo mojou hlavnou náplňou, som mala na starosti bezpečnosť ľudských životov - záchranné člny, vesty, kolesá...“ A ďalej hovorí s bohorovným pokojom aj o tom, že strach ju nikdy nezvalcoval.
„Zažila som výbuch na lodi, požiar aj tropickú búrku. Našou úlohou je navigovať loď tak, aby sme zabezpečili jej stabilitu a vyhli sa silnému kolísaniu a náklonom. Keď je rozbúrené more, veľkou loďou to nijako výrazne nepohne. Nebezpečnejšie sú morské duny. Vytvárajú sa vtedy, keď je búrka ďaleko na oceáne. Ide o 100 až 200 metrov široké vlny, ktoré človek zväčša voľným okom ani nezbadá. Na prvú búrku na mori nezabudnem asi nikdy. Smerovali sme z Bahám na juh. Z Atlantiku sa na nás tlačila jedna búrka a popod ostrovy išla tropická búrka. Vyrátali sme si síce, ako sa obom vyhnúť, no búrky zmenili kurz aj rýchlosť. Spomalili, zvýšili tým svoju silu a zrazu si to namierili priamo na našu loď. Pršalo na nás zboku, nakláňali sme sa a všetko, čo v tej chvíli nebolo upevnené, lietalo zo strany na stranu,“ opisuje kritickú situáciu. „Trvalo asi päť hodín, kým prešla najväčšia búrka. Nikomu sa nič nestalo. Ľudia, ktorí spali na vrchných poschodiach a v krajných kajutách, kde to najviac kolíše, spali mimo kajút, na recepcii lode, ktorá je uprostred a hojdanie tam menej cítiť,“ vysvetľuje Júlia.
Evakuácia
Krízové situácie musela vždy zvládnuť s chladnou hlavou. „Vždy ide o to, ako to má posádka zorganizované. Tá totiž počúva príkazy kapitána a keď ten dá rozkaz pripraviť pasažierov na evakuáciu, treba okamžite konať. Raz týždenne má posádka povinný núdzový nácvik, ktorý je podľa medzinárodného zákona rovnaký na všetkých lodiach,“ prezrádza Júlia.
„Pred vyplávaním lode absolvujú pasažieri inštruktáž podobnú, ako dávajú letušky v lietadle. Každý pasažier má vyznačené na kľúčoch od kajuty číslo svojho núdzového stanoviska. Rovnaké číslo má aj na svojej záchrannej veste a na dverách kabíny. V momente, keď počas evakuácie ľudia vyjdú von do otvoreného priestoru, niekto z posádky ich naviguje, kam majú ísť. Stevardi potom skontrolujú kabíny a na dvere dajú značku evakuované,“ vysvetľuje námorníčka a dodáva, že na lodi majú vždy určené poschodie ako hlavnú promenádu evakuačného systému, z ktorej sa pasažieri naloďujú na záchranné člny. „Výťahy sa na tomto poschodí v momente evakuácie zastavia, otvoria a zablokujú. Od tej chvíle už nikto nemôže výťah použiť, takže nikto tam nezostane zablokovaný,“ prezrádza.
Návrat k lodiam
Júlia síce život zasvätila lodiam, no prioritu u nej vždy mala rodina. V roku 2012 si s manželom Petrom otvorili cestovnú kanceláriu JL Navigátor, a keď sa im pred tromi rokmi narodila dcérka, Júlia vymenila vodu za súš. Chod rodinnej cestovky vzal na svoje plecia manžel a mladá mamička pred časom prijala ponuku z Holandska. „Pracujem ako inštruktorka a operátorka simulátorov pre najväčšiu korporáciu výletných lodí na svete Carnival Corporation, v centre pre výcvik kapitánov, dôstojníkov a inžinierov,“ vraví. „Tak ako piloti chodia povinne na precvičovanie na simulátory a trenažér, aj tu musia kapitáni, dôstojníci a inžinieri prichádzať pravidelne na nácviky situácií, ktoré na lodi bežne nezažívajú,“ dodáva Júlia, ktorá si splnila dievčenský sen.
