Zo samoty totiž strach nemá. Oveľa viac sa bojí toho, že by ho zradilo zdravie a skončil by v zdravotníckych zariadeniach úplne odkázaný na pomoc iných.
Nie je vám ľúto, že ani druhé manželstvo nevydržalo?
Je mi to veľmi ľúto. Často myslím na ňu, na jej dnes už dospelého syna, s ktorým sme si náramne rozumeli. Zaujímavé, že práve s ňou sa mi neobyčajne často sníva. Neviem si to vysvetliť.
Nie je vám samotnému otupno?
Ja som často vyhľadával samotu. Mal som to radšej ako bujarú spoločnosť, hlavne vtedy, keď som sa chcel sústrediť na isté tvorivé veci. Som v častom kontakte so svojimi dcérami, tie mi kompenzujú samotu. Mladšia Ivana sa síce vydala do Talianska, ale teraz sa vrátila a žije s deväťročnou vnučkou neďaleko Bratislavy.
Nenahovárajú vás, aby ste si ešte niekoho našli?
Niekedy, ale to len žartom.
A vedeli by ste si to predstaviť?
Už nie. Samota je príjemná, hoci osamelosť nie. Myslím si, že som si v tej svojej osamelosti našiel spôsob, ako fungovať, ako sa relatívne dobre cítiť a ako sa vedieť o seba postarať.
Dôležité je, že ste spokojný s tým, ako žijete.
Trošku sa bojím o svoje zdravie. Aby som nebol závislý od iných ľudí, aby som neskončil niekde v zdravotníckych zariadeniach. Z času na čas ma prepadne strach, ako dožijem.
Nepôsobíte, že by ste mali depresie z veku...
To je pretvárka! Ale netrpím tým, že sa pretvarujem, v tom je to pozitívne.
Ubehli vám roky rýchlo?
Myslím si, že väčšina starých ľudí to vníma tak, že to hrozne rýchlo frčí...
Chceli by ste ešte raz niečo konkrétne zažiť?
Chcel by som byť mladší.
