Kým však v minulosti do jeho ordinácie prichádzali hlavne starší pacienti, dnes postihujú neurologické ochorenia čoraz viac mladšie ročníky. Dôkazom je aj šokujúce krvácanie do mozgu, ktoré začiatkom septembra postihlo markizáckeho redaktora Borisa Prša (35).
Čím to je, že čoraz mladší ľudia mávajú mozgové príhody?
Zmena spoločenského systému a nové spôsoby života viedli k čiastočnému zhoršeniu civilizačných chorôb. Treba však povedať, že už pred rokom 1989 robil profesor Michal Drobný veľkú štúdiu, ktorá ukázala, že exponovaní pracovníci boli už vtedy omnoho častejšie postihovaní nielen mozgovými príhodami, ale celkovo neurologickými ochoreniami než bežná populácia.
Môžu ľudia aj sami rozpoznať príznaky náhlej cievnej mozgovej príhody?
Keď človeku oslabne niektorá z končatín, vykrivia sa mu ústa, začne horšie hovoriť alebo sa mu intenzívne točí hlava, treba ihneď vyhľadať lekársku pomoc! Aj keby sa po vyšetrení ukázalo, že príznaky sú spojené s úplne iným ochorením.
Mozgové príhody sú zákerné najmä preto, že prichádzajú nečakane.
Existujú tri základné druhy cievnych mozgových príhod: nedokrvenie mozgu, krvácanie do mozgu a subarachnoidálne krvácanie do mozgových obalov. Dôsledkami tohto chorobného procesu sú ochrnutie, poškodenie reči, myslenia... Kedysi bola naša snaha zachrániť pacientovi život hoc aj s tým, že bol potom ochrnutý, mal poruchu reči a bol odkázaný na pomoc rodinných príslušníkov. Dnes máme tendenciu včasnou liečbou zabrániť takému stupňu poškodenia, aké bolo v minulosti bežné. Snažíme sa, aby bol pacient aj po mozgovej príhode sebestačný, sám sa vedel umyť, najesť a aby sa vrátil do pracovného procesu.
Aké sú v tomto smere medicínske limity?
Ak pacienta s cievnou mozgovou príhodou diagnostikujeme do troch hodín, tak môžeme začať modernú liečbu, do ktorej patrí tzv. trombolýza. Vtedy sa do žily alebo tepny podáva látka, ktorá rozpustí krvnú zrazeninu. Dokonca keď zistíme, že zrazenina je dostupná, vieme ju operačným zákrokom vytiahnuť. Mnoho pacientov, ktorí boli v minulosti odsúdení na ťažké ochrnutie na polovicu tela, sa dnes vracia do normálneho života.
Okrem rôzneho stupňa ochrnutia mávajú ľudia po mozgovej príhode aj poruchu reči a učia sa nanovo hovoriť. Prečo?
Asi 85 percent ľudí vo svete je pravákov, teda majú dominantnú ľavú hemisféru mozgu, kde sídli centrum reči. Zvyšných 15 percent tvoria ľaváci a pre nich je rozhodujúca pravá mozgová pologuľa. Ak nie je postihnutá mozgová kôra, kde sú centrá pre reč, nemusí mať pacient poruchu reči. Praváci, ktorí majú v ľavej mozgovej pologuli poruchu a tiež postihnutú mozgovú kôru, majú zvyčajne aj poruchu reči. Ľavák pri poškodení ľavej mozgovej pologule rozpráva na 90 percent normálne.
Niektorí ľudia po cievnej mozgovej príhode upadnú do kómy. Ako v tomto stave vnímajú podnety z okolia?
Vieme, že pacienti naozaj vnímajú dokonca aj v hlbokom bezvedomí. Veľa pacientov, ktorí sa prebrali z hlbokého bezvedomia, komentovali, že vnímali, čo ste pri nich hovorili. Aj mozog, ktorý je ťažko poškodený, reaguje na podnety. Napriek tomu je ťažké jednoznačne vyhlásiť, že pacient vníma. Aj o pretekárovi formuly jeden Michaelovi Schumacherovi tvrdili, že všetko vníma, hoci bol v hlbokom bezvedomí...
A čo si o tom myslíte vy?
Je to veľmi pravdepodobné. Samozrejme, podľa mňa pacient v kóme vníma, ale nie tak, že by vedel identifikovať, kto mu niečo hovorí. Čo sa Schumachera týka, myslím si, že je to definitívne trvalé poškodenie mozgu, a pokiaľ sa nestane medicínsky zázrak, tak to bude jeho doživotný osud.
Mali ste pacienta, ktorý sa uzdravil, hoci medicína mu šancu nedávala?
Pamätám si na pacienta, ktorý sa prejavoval tak, že sa už nikdy v živote nepreberie. Dnes ten človek lyžuje. A podobných prípadov som zažil, chvalabohu, viac.
Pred dvoma mesiacmi postihlo krvácanie do mozgu aj markizáka Borisa Prša, ktorý má len 35 rokov. Ako je možné, že taký mladý človek bez varovných signálov skolabuje a dostane mozgovú príhodu?
Nie je možné, aby celkom bez príčiny vznikla cievna mozgová príhoda. Príde to spontánne, ale nie bezdôvodne. Určite tam niečo je – buď vysoký krvný tlak, alebo trombóza, ktorá spôsobí embóliu. Môže pritom ísť o latentnú trombózu, keď nahromadená zrazená krv vyletí do mozgu. Veľmi často je diagnostikovaný otvor medzi srdcovými komorami, ktorým prejde krv z jednej komory do druhej a nejde cez cievy. Vyletí do mozgu a spôsobí embóliu. O tom mnoho ľudí ani nevie. Rovnako tak pri fibrilácii môže vyletieť do mozgu malá zrazenina a cieva sa upchá.
Je na Slovensku región, kde štatisticky ľudí postihuje mozgová príhoda viac ako inde?
Áno, sú oblasti, kde sa toto ochorenie vyskytuje vo väčšej miere. Z výskumu, ktorý sme robili na našej klinike, vyplynulo, že napríklad pomerne časté neurologické ochorenie skleróza multiplex sa na juhu Slovenska vyskytuje podstatne menej ako v chladnejších severných oblastiach. Vyplýva to z podmienok života, priemerných ročných teplôt i iných meteorologických a životných pomerov. V priemyselných mestách je ochorení tiež oveľa viac. Čo je zaujímavé, zistilo sa, že na juhu Moravy je podstatne vyšší výskyt sklerózy multiplex. Je to dôsledok toho, že vetry zo severného Ostravska, kde sú bane, továrne, teda vysoká produkcia toxických látok, ťahajú smerom na juh.
Akého najmladšieho pacienta s mozgovou príhodou ste ošetrovali?
Liečil som 11-ročné dievčatko, ktoré, žiaľbohu, malo embóliu. Dnes je z neho dospelá žena, má dve deti. Fakt, že mala v detstve mozgovú príhodu, prezrádza len to, že trochu horšie chodí. Mal som tiež dievčinu, neskôr akademickú maliarku, ktorá sa dostala ku mne ako 16-ročná. Maľovala potom ľavou rukou fantastické obrazy.
A koľko rokov mal najstarší pacient, ktorý sa vyliečil bez zjavných následkov?
Poznám dámu, ktorá mala ťažkú mozgovú príhodu v osemdesiatke. Dnes táto dáma síce chodí o paličke, ale je normálne pohyblivá, chodí nakupovať, varí si... Závisí to od včasnej diagnostiky, kvality liečby a genetiky pacienta.
Veríte, že jestvuje niečo medzi nebom a zemou, čo ovplyvňuje aj neurologickú liečbu, a aj beznádejní pacienti sa vyliečia?
Nikomu neupieram jeho vieru, ale medicína je prírodovedná disciplína. Nie som fatalista, ale verím v určité osudové podmienky. Preto som napríklad prežil vojnu, lebo som mal taký osud, ale na druhej strane viac verím reálnej medicíne, liečbe, disciplíne pacienta, rehabilitácii. Verím aj v isté fluidum, ale nepripisujem mu veľký význam.
Zrejme sa teda neliečite „babskými“ receptmi a alternatívnou medicínou...
O mne je známe, že nie som prívržencom alternatívnej medicíny. Lebo ak niekto odporučí epileptikovi, aby namiesto antiepileptík, ktoré zastavujú záchvat, bral homeopatiká, ktoré nemajú efekt, tak to považujem za trestný čin. Pretože pacient môže zomrieť. Nerád by som kohokoľvek urazil, ale myslím si, že vysokoškolsky vzdelaný lekár presne vie, čím pacientovi pomôže a nepoškodí mu.
Takže inú než klasickú medicínu striktne odmietate?
Uznávam akupunktúru, ktorá má v určitých, nie však v rozhodujúcich veciach, význam.
Bola medicína vaším snom odjakživa?
Nie, chcel som byť zverolekárom, pilotom, rušňovodičom, dokonca chvíľočku aj zametačom. Ale môj otecko bol stomatológ a ja som veľmi obdivoval, že keď o tretej v noci prišiel pacient s opuchom a bolesťou, vyskočil z postele a išiel mu robiť zuby. Veľmi som si to vážil a považoval som to za krásne ľudské poslanie. Preto som sa rozhodol, že budem študovať medicínu. Ani sekundu som neľutoval.
Vy tiež nepoznáte slovo „padla“...
Som v dôchodkovom veku a mám robiť oficiálne tri hodiny denne. Začínam o pol desiatej a o pol jednej by som mal skončiť. Moja žena hovorí, že môj trojhodinový pracovný čas trvá od pol desiatej do pol siedmej večer.
Ste zjavne vo forme. Často vás vídať na rôznych kultúrnych podujatiach, kamera markizáckej Smotánky vás nikdy neminie. Hovorí sa cez úsmev, že bez Traubnerovcov by to nebolo ono. Čo vy na to?
(Smiech) Už som dokonca počul, že Judínyovej platím za to, aby som mohol byť v televízii! Nikdy som to nerobil a netúžim byť v televízii. Ale má to svoje korene. Ako študent som žil v internáte, kde bývali aj herci. Mnohí z nich sa stali mojimi priateľmi a prilákali ma k umeniu. Rovnako som mal vždy veľa kamarátov medzi športovcami. Dlhé roky som teda liečil ľudí, ktorých poznám vyše 50 rokov – pánov Labudu, Romana, Lasicu, Golonku, nebohých Gregora, Satinského či Dibarboru. Takže o pozvania na kultúrne akcie som nikdy nemal núdzu a dnes ich kamerou práve sleduje Smotánka, tak som v nej aj ja.
Herci vravia, že ich snom je zomrieť na javisku. Prepáčte, že sa pýtam, ale je snom lekára zomrieť v ambulancii alebo na operačnej sále?
Mojej manželke vravievam, že keď raz neprídem z práce, aby sa nehnevala, ale nech ma hľadá v krematóriu.
Ako lekár viete, aké je to zomierať v bolestiach. Ako by ste chceli odísť z tohto sveta?
Nechcem odísť z tohto sveta najmä kvôli mojej rodine a trom úžasným vnúčatám, ale i radosti z práce a pomoci človeku. Zažil som, bohužiaľ, mnoho umierajúcich ľudí, ktorí mnohokrát tvrdili: „Mňa to tu už nebaví, už nechcem žiť.“ A keď prišla tá strašná chvíľa, tak 80 percent z nich povedalo: „Zachráňte ma, ja chcem ešte žiť...“
