Hoci herečka neprežíva práve najľahšie obdobie, strýko sa jej snaží byť oporou. O situácii v SND, hereckom priateľstve i novom živote Vajda exkluzívne porozprával pre Nový Čas Nedeľa.
V minulosti vás popri divadle bolo častejšie vídať aj v televíznych seriáloch. Teraz ste sa z nich vytratili. Prečo?
Práve som dokončil nakrúcanie jojkárskeho seriálu Pravá tvár. Urobil som si teraz trochu voľno, keďže som nakrúcal 12 rokov bez toho, aby som sa zastavil. Človek nemusí stále len pracovať a dobré je si aj oddýchnuť.
Od vás znie toto tvrdenie tak trochu úsmevne, keďže pravidelne beháte, otužujete sa a udržujete sa v kondícii. Cítite, že telo si žiada poľaviť?
Nehovorím, že tú energiu nemám, ale už sa nemôžem k telu správať tak, ako keď som mal tridsať. Keď niečo prepálite, organizmus potom funguje na akýsi dlh a vždy sa to neskôr ozve. Hlavne si myslím, že človek by mal aj trošku žiť, nie sme stvorení na to, aby sme 24 hodín denne pracovali. Zistil som, že sa potrebujem zastaviť a vidieť tento svet. Nechcem čakať na to, keď sa mi náhodou niečo stane a uvedomím si, že som vlastne nikde nebol, len zatvorený v štúdiu a na javisku v divadle.
Dcéra Lea z vás nedávno urobila dedka. Ako ste stotožnený s týmto prívlastkom? Niektorí muži sa totiž od neho z ješitnosti vo veľkom dištancujú.
Čas to priniesol a vnučke nanútili, aby ma volala dedo. Čo mám teda robiť? Ja ju to už neodnaučím, hoci, musím sa priznať, nemám rád tieto výrazy.
Takže aj vám to škrípe v ušiach?
Nie som ješitný, mne sa to páči, keď mi tak malá hovorí. Ale keby mi hovorila Jožo, bolo by to super! Dedom som a neskrývam sa pred tým. Z vnučkiných úst to navyše neznie dehonestujúco, ale milo a úžasne.
Kedysi vás sprevádzala povesť neskrotného búrliváka. No pred troma rokmi ste povedali áno vašej dlhoročnej partnerke Júlii a všetko je zrazu ináč. Ako sa vám po svadbe zmenil život?
Možno aj kvôli tomu, že ma predtým vnímali ako búrliváka, som dospel do štádia, že chcem žiť inak s jednou ženou až do konca života. Pred tým, ako sme sa vzali, boli sme spolu už trinásť rokov. Ako manželia sa obaja cítime spokojnejšie. Vždy bolo totiž nepríjemné, keď sme sa v spoločnosti predstavovali, či som jej druh, partner alebo muž, keďže nás nespájalo rovnaké priezvisko.
Vaša manželka je ekonómka, drží teda doma kasu ona?
Naučila ma rozmýšľať o financiách, čo bola pre mňa španielska dedina a môžem sa na ňu vždy spoľahnúť. Vždy mi hovorí, že som umelec a nech sa o tieto veci nestarám. Mne to veľmi pomáha. Ale priznávam, že takouto osobou, ktorá týmto veciam rozumela, bola aj moja prvá manželka. Pre mňa je ekonomika pomerne veľká záťaž a oberá ma o energiu. Tým, že som od toho odbremenený, môžem sa naplno venovať veciam, ktoré robím.
Nedávno sa objavili správy, že musíte riešiť porozvodové ťahanice o majetky ešte z predchádzajúceho manželstva, ktoré sa skončilo pred viac ako dvadsiatimi rokmi. Je to taký paradox, keďže ste už tri roky nanovo šťastne ženatý...
Dopadlo to v poriadku. Ani by som to nenazýval ťahanicami, ale skôr takými racionálnymi rozhodnutiami. Išlo skôr o naše osobné dohody mimo právnikov a všetko je to už za nami.
Poďme ale späť k vašej práci. Dlhé roky ste kolegami s herečkou Zdenou Studenkovou (63) a režiséri vás radi obsadzovali do polohy milencov. Nepokúšali ste sa ju nikdy pozvať na rande aj mimo javiska?
Zdenka sa vydala už počas školy. Potom sa síce rozviedla, ale vždy mala pri sebe niekoho, o koho mala ona sama záujem. Ale, samozrejme, že všetci spolužiaci v škole boli do nej zaľúbení, lebo už vtedy bola veľká hviezda. Zdala sa nám veľmi nedostupná.
Viete sa teraz aj v súkromí stretnúť a otvorene porozprávať?
Jeden čas sme boli tak veľa spolu, dokonca viac ako v súkromí s hocikým iným... V divadle sme spolu skúšali štyri hodiny denne a popritom aj nakrúcali. So Zdenou som teda trávil viac času ako s vlastnou ženou. Ale na dovolenky spolu nechodíme.
Pred rokmi ste tvorili spolu s Janom Kronerom (61) a Marošom Kramárom (58) nerozlučnú trojicu, ktorá nechýbala v žiadnej zábavnej relácii. Necnie sa vám za týmito starými časmi?
Ťažko sa mi o tom hovorí, či mi je to ľúto. Priniesol to život a je to tak. Neviem, či sa to ešte niekedy vôbec vráti. S Maroškom sme v kontakte a často sa stretávame, hrám v jeho projekte Lordi. S Jankom to tak nejde, ale i napriek tomu som sa s ním stretol a rozprávali sme sa. Ten návrat nie je ružový. Citlivejšie to bolo v tých začiatkoch po tom, ako naplno prepukli jeho psychické problémy.
Veľa hercov sa zhodne v tvrdení, že herectvo je vlastne diagnóza a každý umelec si v sebe niečo rieši a má svoje trápenia. Niekedy je preto ťažké dostať sa z tranzu hrania do reality. Máte to tak aj vy?
Zaťažujúce je to v tom, že sa pohybujete v istých emocionálnych stavoch ako zlosť, smiech, plač, ktoré si sami navodzujete tri hodiny na javisku umelým spôsobom. Bol by som hlupák, keby som povedal, že to v človeku nerezonuje. Na to sme ale profíci, aby sme sa toho dokázali zbavovať a nenechali sa tým poznačiť. Aj moja žena vie, že niekedy dve hodiny pred a po predstavení so mnou nie je reč, kým sa z tej roly nevyzlečiem.
K herectvu patria aj šteklivejšie scény. Ako skúsenému hercovi vám nerobia problém, pokiaľ ich nemáte hrať s vašou neterou Petrou Vajdovou (32). Neprotestovali ste v divadle?
Nebolo to príjemné ani pre mňa, ani pre Petru. A nerozumel som režisérom, ako im to vôbec dokázalo napadnúť. Veď sami musia vedieť, aké je nepríjemné čo i len predstierať fyzický kontakt s blízkou rodinou na javisku. Bola to katastrofa na hranici incestu.
Predsa len s Petrou ste rodina, prechovávate k nej otcovský vzťah? Ste v divadle jej oporou a tútorom?
Určite nevstupujem do jej života. Je dospelý človek a sama si riadi svoj život aj v rámci seba a rodiny. S mojím bratom - jej otcom sa, samozrejme, bavíme aj na tieto témy. Pokiaľ ide o to, že chce odo mňa nejakú radu, je to bez problémov. Urobím všetko pre to, aby to bolo v poriadku. Ale som typ človeka, že nikomu nič nevnucujem. Nielenže to neviem, ale ani nechcem. Osobne som ani ja nikdy nemal rád, keď mi niekto niečo prikazoval alebo zakazoval. Každý sme zodpovedný za to, čo robíme. K Petre cítim ako k rodine obrovskú náklonnosť a mám ju veľmi rád. Keď sa jej niečo podarí, je samozrejmé, že vždy sa z toho veľmi teším. Alebo, keď spolu skúšame, snažím sa jej poradiť z pozície staršieho kolegu, a to každý mladý herec prijme.
Pred časom Petra prežívala ťažké obdobie a dokonca chcela dať výpoveď v SND, kde hrá kľúčové úlohy v nosných predstaveniach. Ako ste na to reagovali?
Nechcem sa veľmi na túto tému rozprávať a rozmazávať to. Samozrejme, v žiadnom prípade som si neprial, aby Petra odišla z divadla. Poviem vám úprimne, a to teraz nehovorím preto, že je moja rodina, ale preto, že je to pravda. Keď sa za Petru robili záskoky v jej predstaveniach, bolo to veľmi ťažké. Nie je veľa takýchto herečiek. Nehovorím to preto, že som jej strýko, ale je to naozaj výnimočná herečka a nie každý je ľahko nahraditeľný. Som rád, že Petra nakoniec zostala v divadle.
Viete, čo ju k úvahám o odchode zo SND viedlo? Bolo to krátko po tom, ako nafúkala za volantom...
Myslím si, že všetko si vyrieši. Sú to veci, ktoré sa netýkajú len divadla, ale aj jej osobného života. Každý z nás zažil podobné situácie, akurát u Petry sa to viac rozmazalo v televízii a spojilo s divadlom, je jednou z najlepších herečiek. Keď sa pred týmito vecami obrní a sama si ich vnútorne vyrieši, otrasie sa, bude silnejšia a zocelenejšia, čo jej prajem z celého srdca.
