Porozprával nám o svojich začiatkoch, o maľovaní obrazov a aj o tom, za čo si kúpil v Tuzexe auto.
Všetko najlepšie k vašim 69. narodeninám, vyzeráte fantasticky!
Nemusíme zrovna týmto začínať, že mi pripomínate vek. Ale tak nakoniec číslo 69 je dobré, matne si spomínam, že v Kámasútre je to dobrá poloha, nie? (smiech)
Ako to robíte, že sa držíte stále vo forme?
Priznám sa, že nežijem veľmi striedmo. Ale trochu cvičím, chodím na páse, ale veľmi pravidelne hrávam tenis, dvakrát do týždňa dve hodinky. Síce štvorhru, ale pravidelne. Dokonca to povyšujem nad iné povinnosti. Ak by niekto chcel, aby som v pondelok večer niekde hral, tak mu poviem, bohužiaľ, hrám tenis.
Prvý koncert ste mali pred vyše päťdesiatimi rokmi, v roku 1964. Ako si spomínate na toto obdobie?
Bolo to vynikajúce obdobie, aj keď sme boli na tej zlej strane železnej opony. Boli sme mladí a mali sme svojím spôsobom určitú výhodu, že sme bývali v Bratislave, lebo sme mohli sledovať trebárs viedenskú televíziu, počúvať rádio Luxemburg, a tak sa na nás mohlo trochu viac nalepiť z tej éry hippies. Mali sme možno také voľnejšie uvažovanie. Patrili sme k takej tej silnej povojnovej generácii, myslím tým 2. svetovú. (smiech)
