Prečo sa nakoniec rozhodol neemigrovať a ako by na jeho prácu reagoval jeho nebohý otec, porozprával Kandráč v rozhovore pre Nový Čas Nedeľa.
Veľkým muzikantom bol aj váš otec Milan Kandráč († 57), ktorý vás priviedol k hudbe. Nikdy ste sa tomu nevzpierali?
Moja cesta k hudbe nebola priamočiara. Boli to nekončiace sa boje a veľmi som sa voči tomu vzpieral. Ale na druhej strane, práve v tomto je tá veľkosť rodičov – vedia, kedy pritlačiť a vsugerovať dieťaťu svoj názor, akým smerom by sa mohlo vyvíjať. V tomto smere som mal obrovské šťastie, lebo nebyť prísnej výchovy a nasmerovania k hudbe, pravdepodobne by som muzikantom nikdy nebol.
Ale otec vám vraj často robieval aj prieky, len aby ste husle nezanedbávali. Ako ste znášali chvíle, keď sa vaši rovesníci hrávali na dvore a vy ste museli doma cvičiť?
Keď som hrával reprezentačne futbal za Javorinu Krásnu Lúku (okr. Sabinov), otec mi naschvál kúpil o tri čísla väčšie kopačky. Vyzeral som v nich ako lyžiar, a aby sa mi nevyzúvali, vypchával som si ich vatou. Takisto mi nechcel dovoliť ísť sa odfotiť na registračný zápas. A tak som do skupinovej fotky z futbalu dolepil svoju zo svätého prijímania. Malo to len jeden háčik, že mi plameň zo sviečky presvecoval tvár!
Prvýkrát ste verejne koncertovali ako deväťročný. Mali ste ako syn učiteľa prísnu drezúru?
Otec bol výnimočný v tom, že bol osvetárom v jednej malej dedinke na východe Slovenska. Pravidelne sa angažoval pri oslavách MDŽ, VOSR či na Deň učiteľov. V tej dobe som s ním musel dotvárať rôzne socialistické sviatky aj ja. Keďže bol učiteľom, jeho filozofia bola taká, že čo by bol za učiteľa, keby jeho deti nevedeli pekne písať a dobre spievať?
Váš otec odišiel pomerne mladý, v roku 2008 sa mu stala osudnou leukémia. Čo by hovoril dnes na vaše hudobné úspechy?
Otec bol zástancom tradičného folklóru a nie vždy prijímal nové prúdy. Ale zasa vďaka tomuto novému stvárneniu sa folklór priblížil masám. Nám sa podarilo priniesť tradičnú hudbu v novom šate, a to zabodovalo. Priznávam a akceptujem, že nie každému sa to musí páčiť a pravdepodobne by k tej skupine patril aj môj otec, keby dnes žil.
Neexistuje na to jednoznačná odpoveď. Pravda je, že keby sa toto udialo pred piatimi alebo desiatimi rokmi, mnohí by nás mali za blbcov. Neviem si predstaviť, že by rockové kapely prišli s nejakými etnomotívmi alebo, že by ľudia sledovali relácie s nádychom folklóru. Diváci by to nezobrali. Teraz pravdepodobne dozrel ten čas a Slováci sa majú relatívne dobre. Keď to porovnávam, veľmi mi to pripomína príbeh amerických Slovákov.
Ako to myslíte?
Prvá generácia, ktorá prišla pracovať do veľkých oceliarní v Pittsburghu, žila veľmi ťažko a chcela sa oslobodiť od všetkého, čo ich spájalo so Slovenskom. Chceli čím skôr splynúť s davom a byť Američanmi. Druhá generácia driemala a nevedela o svojich koreňoch. Tretia a štvrtá generácia Slovákov žijúcich v Amerike zrazu začína objavovať to, čo ich robí výnimočnými. Ekonomicky sa majú pomerne dobre a pátrajú po svojich európskych koreňoch. Toto je podľa mňa aj náš prípad. Búrlivé 90. roky pominuli, došlo k ustáleniu a začíname byť hrdí na to, čím sme a čím sme výnimoční vo veľkej Európe. Už nechce byť každý len Angličanom a Američanom, ale predovšetkým hrdým Slovákom, Rusínom alebo Maďarom.
Čiže podľa vás sa máme ekonomicky lepšie a v dôsledku toho sa začíname vracať k vlastným koreňom, pýtať sa, kto sme a odkiaľ pochádzame?
Mal som možnosť precestovať veľa krajín sveta, a preto si vážim, čo máme doma. Takisto náš pokoj a spôsob života. V USA pri každom väčšom stretnutí na štadiónoch a masovejších akciách majú ľudia strach, či to nebuchne a či tam nie je nejaký terorista, ktorý by narušil ich vnútornú pohodu a harmóniu. Nad týmto sa my, chvalabohu, nemusíme zamýšľať.
Mali ste niekedy v minulosti pocit, že ľudová hudba a folklór sú na okraji záujmu?
Za socializmu bola ľudová hudba doslova protežovaná. Folklór bol výkladnou skriňou socializmu. Boli to prejavy ubitého ľudu, ktorý sa vzbúril voči feudálom. Poväčšine bol folklór spájaný s tými chudobnejšími vrstvami. Myslím si, že v tej dobe bola ľudová hudba ponímaná trochu ako spartakiáda. Čiže nejaké cvičenie, ale žiadne vtiahnutie publika od deja, s ktorým by sa človek mohol stotožniť.
Aké pocity vás sprevádzali za socializmu, keď ste videli a zažili rozdiely v životnej úrovni u nás a v zahraničí?
Neboli sme nejakí veľkí cestovatelia, tak ako väčšina Čechoslovákov v tej dobe... Až po roku '89 som mal možnosť precestovať veľa krajín. Bol som v USA, Mexiku, Malajzii, Austrálii a Japonsku. Každému, koho na Slovensku spoznávajú a začína mať pocit, že už niečím je, by som odporučil „egovýlet“ do Los Angeles. Keď pristanete v tom štrnásťmiliónovom kolose, garantujem vám, že nikto sa za vami neotočí.
Keď ste sa dostali von, nechceli ste tam zostať?
Chcel som zostať. Priznávam, že som nad tým rozmýšľal. Konkrétne vtedy, keď sme dostali s folklórnym súborom Šarišan angažmán na univerzite v New Yorku. Bolo to v 90. rokoch a ja som sa tam postretával s množstvom krajanov. Jedni ma presviedčali, aby som zostal, iní, že moja misia je práve na Slovensku. Teraz sa mi po čase ozval jeden z tamojších kamarátov, že som sa vtedy dobre rozhodol.
Čo nakoniec zavážilo, že ste sa vrátili?
Rodina.
S manželkou Erikou (35) ste sa zoznámili ešte počas štúdií. Vraj vás dlho odmietala.
Na strednej škole sme sa minuli, ale pamätal som si ju ešte z modrého autobusu, keď som cestoval na prešovskú univerzitu, kde študovala aj ona. Vtedy o mňa nejavila záujem. Raz však mala skúšku u môjho kamaráta, tak som išiel za ním, aby prižmúril očko, a potom som sa jej nezabudol pochváliť. Bola to však jednoduchá zápočtová skúška, nebolo to treba a ani to nezabralo. Život ale išiel ďalej a raz sme sa stretli po mojom koncerte v Červenom Kláštore. V publiku sme mali už dvesto - tristo ľudí a mal som pocit, že sme práve dobyli svet. Erika po celý čas pokorne stála pod pódiom a prišla si po autogram. A tak sa to vlastne celé začalo.
Dnes ste už manželia a vychovávate spolu dcéru Emu a syna Ondreja. No keďže vy ste stále na cestách, všetko zostáva na nej...
Dve deti, dom, záhrada, vyváranie a vypekanie domácich špecialít, lepšie som si nemohol vybrať. Celý ten domáci kolobeh je na nej, ale ja sa stále dušujem, že od budúceho roka to obmedzím a budem doma častejšie.
Ste hrdý východniar, dovolím si preto otázku, prečo sa na východe tak pije?
To, že sa na východe pije, je veľký mýtus v povedomí Slovákov. No na druhej strane to trochu aj nám východniarom zohrieva ego v zmysle, áno, u nás sa pije a znesieme! Posedenie pri alkohole v rozumnej miere je z času na čas pekná spoločenská udalosť, ale glorifikovať ho by bolo pomýlené. Veľa rozbitých rodín by o tom vedelo rozprávať svoje. Zo žartu vždy hovorím, že my nepijeme, len dezinfikujeme rany na duši. Ale i napriek tomu som hrdý na náš región. Darmo sa budem tváriť, že som Bratislavčan alebo Žilinčan, nie som. Rusíni majú také príslovie, kde sa vtáčik vyliahne, tam ho aj ťahá.
