Priznania žien na Facebooku už dávno nie sú len pre nežné polovičky. Pravidelne si v tejto skupine vylievajú srdcia aj muži. Tento Slovák zhrnul svoje vzťahy so ženami do jedného príspevku, pod ktorým sa zhromaždili ľudia podobných skúseností.
"Pred troma rokmi som sa zoznámil s jednou ženou. Začiatok bol neuveriteľne intenzívny. Bývali sme však 300 km od seba. Vídavali sme sa cez víkendy, keď prišla ona ku mne, vždy som ju prišiel čakať na vlak, navaril večeru, chodili sme spolu športovať. Keď som prišiel ja za ňou, vždy som jej doniesol kvety, alebo aspoň drobnosť. Neskôr sa mi priznala, že sa kamarátsky stretáva s bývalým, potom začala vravieť, že ho ma stále rada a až to dospelo do štádia, že si zrazu nevedela z nás vybrať. Áno, možno som sa mal zdekovať a poslať ju preč, ale ja som ju úprimne miloval. Povedal som si, že nič, čo je ľahko dosiahnuteľné za to nestojí, a tak som sa snažil ešte viac. Prisahal som si, že do dvoch rokov nám zabezpečím bývanie. Časom sa aj ona zmenila, boli sme na dovolenke, chodili po výletoch a všetko bolo fajn. Nevidel som jej chyby, pretože som mal svoj cieľ a makal som na ňom. Prišlo prvé výročie, bol som presvedčený o tom, že moja snaha sa začala vyplácať a áno, začínal som si plánovať aj to, že ju požiadam o ruku. Naplánoval som výlet na miesto, kde nebola. Keď som mal pobyt vybavený, začali sme sa častejšie hádať. Nemal som z toho dobrý pocit, ale vravel som si, má stres zo skúšok, to prejde. Prišiel Valentín, deň, kedy som jej chcel povedať, že o dva týždne ideme na výlet. Ona mi tiež chcela niečo povedať. Aj to povedala. Že mi klamala, že ma oje*avala s bývalým, kým ja som makal na týždňovkách. Bzdocha. Obyčajná hnusná bzdocha. A ja som jej už išiel kupovať prsteň. No bol som v riadnych sra*kách, v takých, ako len zamilovaný a podvedený chalan dokáže byť. Spálil som za ňou všetky mosty a nechcem o nej už nikdy ani len počuť.. Prešlo pár týždňov a prišla ďalšia baba. Milá. Nechcel som nič riešiť, keďže to bolo dosť čerstvé, ale ona chcela..
Tak reku ok, môžeme vyskúšať. Po par týždňoch som už nevedel, ako ďalej a povedal som jej, že jej nedokážem veriť, že k nej nič viac necítim a nechcem ju zraňovať. Odsťahoval som sa z toho mesta a po roku a pol som sa odhodlal, že je najvyšší čas začať niekomu veriť. Dosiahol som svoj cieľ, no má to trpkú príchuť. Mám dom, no nie domov. Chýba tu človek, ktorý by ma privítal, keď sa vrátim zo služobky, človek, ktorému donesiem kvety, komu prichystám večeru, človek, ktorého obyčajný pohľad rozjasni aj ten najmizernejší deň. Okej, znova som spoznal dievča, začal som ju mať veľmi rad, bolo to cca mesiac dozadu. Stretávali sme sa, pomáhal som jej, v čom sa dalo, lebo proste som taký debil, že keď mám niekoho rad, tak urobím čokoľvek, čo je v mojich silách, len aby som pomohol. Predvčerom jej najlepšia kamoška začala o nej síriť reči, ktorým pridal aj jej bývalý. Ona zareagovala tak, že najlepšie bude, keď sa my dvaja už neuvidíme, lebo ten tlak je na ňu prisilný a nechce už nijakého frajera, kamaráta, proste nechce nikoho. Hlavne nechce mňa. Čo už. Zase raz pre niekoho trpí nevinný človek. Nepotrebujem rady, nepotrebujem pomoc. Chcem len, aby si všetci navzájom vážili toho druhého, aby si vážili to, čo pre nich ich partner robí, lebo ak to takto pôjde ďalej, dôvera a láska budú už len pojmy z ríše rozprávok..."