Dcéra Aleny (62) a Jozefa (64) Heribanovcov sa pred časom musela vyrovnať s rozvodom svojich prominentných rodičov, no najväčšia zmena v jej živote nastala v auguste, keď do rodiny pribudol nový človiečik. Dcérka Izabelka je pre mladú mamičku tým najkrajším darčekom.
Zmenilo vás materstvo?
Najpodstatnejšia zmena je, že som sa upokojila. Narodila som sa totiž s obrovským množstvom energie, v tom som po mojej mame. Veľmi rada chodím medzi ľudí, nemám len jedno povolanie, robím vždy niekoľko vecí naraz. Nevedela som v podstate nikdy oddychovať. Nevravím, že materská je oddych, lebo to vôbec nie je. Naučila som sa však spomaliť, žiť v prítomnosti a viac si užívať pekné momenty. Na prechádzke s kočíkom si všimnem holuba, ktorý odletí zo strechy... Naučila som sa tiež trpezlivosti. Keď uspávam Izabelku, niekedy sa aj dve-tri hodiny neúnavne snažím, aby zaspala.
Vaši rodičia sú ešte pracovne veľmi činní. Majú čas navštevovať vnúčatko a pomôcť vám?
Mama je veľmi aktívny človek a myslím si, že vždy bude. Svoje poslanie - ako ona vraví - službu ľuďom spája s tým, že je babička. Nie sme spolu tak často, ako by som si želala, ale na druhej strane, keď sa nám to podarí, potom je spoločne strávený čas veľmi intenzívny. Chodíme kočíkovať, povaruje malú, spieva jej ľudovky. A tatino, ten je úplná „nanny“ (pestúnka, pozn. red.)! Je vytrénovaný z prvej vnučky, zo sestrinej dcérky Emilky. Vie o deťoch všetko – kedy majú jesť, ako ich treba prebaliť či uspať.
Ako ich bude volať Izabelka? Babka a dedko?
Mama s oslovením babka nemá problém. Tatko sa trošku bráni, aby ho vnúčatá volali dedkom. Necíti sa tak, takže pre Izabelku bude asi Jozef. U nás v rodine je veľmi veľa Jozefov, aj môj muž je Jozef, aj svokor, dokonca sme uvažovali nad tým, že malá sa bude volať Jozefína. Niekedy jej aj poviem Jozefa. (smiech) Ale keby sa nám narodil syn, asi by sme pokračovali v rodinnej tradícii.
Povzdychnú si občas vaši rodičia, ako ten čas letí a že len prednedávnom ste boli vy sama malým dievčatkom?
Vždy keď mám narodeniny, píše mi mamina, aké to bolo, keď som sa narodila. Ona je taký náš rodinný memoárista. Keď sú Vianoce či Veľká noc, spomíname si na sviatky a na to, ako sme ich prežívali, keď sme boli so sestrou Tamarou (32) malé. Tatino bol filmárom a natáčal celé naše detstvo. Máme doma DVD, kde sú zostrihané kľúčové momenty z nášho dospievania. Napríklad aj to, ako ma ako trojročnú sestra roztočila v kresle tak silno, že som vypadla. Narazila som do radiátora a kričala, že je so mnou amen!
Neopísateľný! Bol to doslova magický pôrod. Lekárka mi povedala, že by som mohla rodiť v sobotu 26. augusta, lebo má byť pekný deň, nebude horúčava. V sobotu ráno o siedmej som vstala a už to išlo. Vyrazili sme do pôrodnice a ja som si už vo výťahu myslela, že rodím. Asi som si vsugerovala, že to príde v sobotu, pôrod bol bezproblémový a budem naň vždy v peknom spomínať.
Patríte medzi mamičky, ktoré vychovávajú deti podľa knižných rád?
Máme veľa literatúry o materstve a výchove, veľa kníh som prečítala. Sú to zaujímavé veci a niečo si z toho určite zoberiem, ale patrím skôr medzi maminky, ktoré sa riadia intuíciou. Myslím si, že rodičia nás so sestrou dobre vychovali, preto si s radosťou vypočujem rady mojej mamy, svokry, starej mamy.
Dostali ste nejakú zásadnú radu od mamy do života?
Keď som sa vydala, pomyslela som si, že už som niečo vo svojom vzťahu dokázala. Vtedy mi mama povedala: „Nemaj pocit, že manželstvom sa niečo uzavrelo. Teraz sa to všetko ešte len začína, budete sa musieť naučiť spolu žiť.“ Poradila mi, aby sme boli k sebe tolerantní a aby sme sa veľa o veciach rozprávali. Tak ako to bolo u nás doma. Problém sme nikdy nezmietli pod koberec, ale zasadli sme celá rodina za stôl a otvorene sa o tom porozprávali.
Tohtoročné Vianoce budú pre vás vďaka Izabelke výnimočné. Užívate si sviatočnú atmosféru?
Nedávno sme piekli s mamou, so sestrou a s deťmi vianočné pečivo. Bola to taká babská jazda, navarili sme si čaj a počúvali vianočné koledy...
Okrem toho, že do rodiny pribudol nový človiečik, ani nie mesiac nato sa prevalilo, že manželstvo Aleny a Jozefa Heribanovcov – známej prominentnej dvojice – je po štyroch desaťročiach v troskách. Vaši sa už dokonca stihli rozviesť. Ako poznačia tieto udalosti Vianoce?
Napriek zmenám, ktoré sa v našej rodine udiali, plánujeme byť na Vianoce spolu. Boli sme tak naučení a myslím si, že napriek rozvodu rodičov budeme fungovať naďalej ako rodina. Prvý rok však budem na Štedrý večer s mojím mužom a Izabelkou u svokrovcov. Nie preto, že sa naši rozviedli, ale preto, že Dodo býval pri štedrovečernom stole doteraz u nás, prípadne bol na obed v Senici u rodičov a potom prišiel k nám. Už pred rokom sme si hovorili, že to musíme striedať, aby boli obe rodiny spokojné. Na Prvý sviatok vianočný prídu moji rodičia aj sestra s rodinou za nami do Senice na slávnostný obed.
Ako vnímate fakt, že sa vaši rodičia rozviedli po toľkých rokoch?
Rodinou zostávame napriek tomu, že naši sa rozviedli. Som im veľmi vďačná za všetko, čo pre nás robia a ako nám neustále pomáhajú. Ten život bude trochu iný, ale verím, že budeme fungovať v mnohom tak ako doteraz.
Nestratili ste rozvodom rodičov ilúzie o tom, že vaše vlastné manželstvo vydrží navždy?
Verím, že moje manželstvo vydrží, ale život je ako plachetnica, nikdy nevieš, kam ťa vietor zaveje. Odmalička mám ale v sebe hodnoty zakotvené tak, že rodina je najviac a deti treba milovať a obetovať im všetok čas. Veľakrát som uprednostnila víkend s rodičmi a so sestrou pred žúrmi s kamarátmi. Voľno dnes s manželom trávime buď u našich, alebo u svokrovcov. Som veľmi rodinne založená a Dodo tiež. Na to som prihliadala, keď sme sa spoznávali. Všímala som si, aký má vzťah s rodičmi, ako sa k sebe správajú.
