Ako si na svoje Vianoce v detstve spomína herec Emil Horváth? Čo si myslí o rozdávaní darčekov a prečo sa na rybu nedokáže ani pozrieť?
Narodili ste sa ako novembrové dieťa, máte k zime osobitý vzťah?
Vyrastal som v Martine vo štvrti prezývanej Ľadoveň, čo bola vilková oblasť nad historickým martinským cintorínom. Počas môjho detstva tam napadalo vždy toľko snehu, že aj môjmu otcovi, ktorý bol na tú dobu pomerne vysoký, bolo vidieť len čiapku. V Martine bývali kruté zimy. Ale k tomuto miestu sa mi viažu aj nostalgické spomienky. Vŕšok nad martinským cintorínom, na ktorom sme sa ako deti sánkovali, stojí dodnes. A moji rodičia ležia neďaleko pochovaní tak, že sa na ten vŕšok pozerajú. No čo sa týka zimy, s pribúdajúcim vekom a alergiou už síce nelyžujem, ale zimu mám rád. V tomto období často chodievame do Tatier, lebo vždy je tam iná atmosféra.
Na svet ste prišli po druhej svetovej vojne, mladosť prežili v socializme a dôchodkujete v kapitalizme. Zmenili sa za ten čas príchuť a čaro Vianoc? Je to iné ako kedysi?
Keď som sa narodil, potraviny boli na prídel. To znamená, že aby bola v povojnovom období doma na stole hojnosť, všetko bolo treba zohnať. Pamätám si, ako sme spolu so sestrou, ktorá bola v kočíku, čakali pred potravinami na mamu a dostali sme prvú čokoládu od UNRRA (Správa Spojených národov pre pomoc a obnovu, pozn. red.). Ale ako deti sme si tento nedostatok neuvedomovali a rodičia urobili všetko, aby sme mali pekné Vianoce.
Ako ste v detstve reagovali, keď ste zistili, že darčeky nenosí Ježiško?
Povrávalo sa to už v škôlke, takže sme to očakávali. Najzábavnejšie ale bolo, keď sme so sestrou hľadali, kde sú poschovávané darčeky. Zistili sme, že to nie je až také dobré, lebo z dvoch tretín sme dopredu vedeli, čo dostaneme. Raz som chcel korčule - kanady, čo bola aj dosť vysoká finančná položka. Objavil som ich, ale napokon som pod stromčekom celkom dobre zahral moment prekvapenia, lebo rodičia boli spokojní.
Pamätáte si ešte na Vianoce strávené v martinskej Ľadovni?
Áno, mal som štyri roky, sestra rok a pozerali sme von oknom, kde nádherne snežilo. Veľmi sme sa čudovali, čo tí ľudia ešte robia vonku, keď už o chvíľu má chodiť Ježiško. V ten večer som si našiel pod stromčekom drevené červené hasičské auto s vysúvacím rebríkom. Mali sme výborných rodičov, ktorí sa nám vždy snažili vytvoriť úžasnú atmosféru Vianoc.
O pár desaťročí neskôr ste sa stali otcom. V čom boli potom pre vás najkrajšie sviatky v roku iné?
Keď bol môj syn malý, pamätám si, čo s nami narobil ten konzum, a to bol ešte stále socializmus! V tom čase som dosť filmoval v Čechách a kvôli výčitkám, že nie som doma s rodinou, pokupoval som im darčeky. Ďalšie kúpila bez môjho vedomia manželka, obe staré mamy aj ich manželia a napokon aj teta zo Švédska. Výsledok bol taký, že môj syn si popri tých darčekoch nevšimol bicykel. Mám dojem, že po vojne a rokoch nedostatku si to zrazu všetci chceli kompenzovať hojnosťou. Neviem, ako je to teraz, ale podľa všetkého je to ešte vypuklejšie.
Ako ste na tom s nakupovaním vy? Podujmete sa na túto úlohu dobrovoľne alebo obchody nemusíte?
Za všetko, čo mám, vďačím mojej žene. Keď si mám kúpiť niečo na seba, som mimoriadne netrpezlivý a je to obrovský problém. U mňa sa to ale dá ospravedlniť a zdôvodniť. Za mladosti, keď som filmoval v Prahe, mi často šili vtedy v známom módnom salóne Adam aj päť oblekov. Stál som tam celý deň ako panák a odvtedy som ako nákupca dosť netrpezlivý.
Pamätníci priznávajú, že v minulosti museli kvôli nedostatku počas Vianoc viac improvizovať a sviatkom to na kráse neubralo. Bolo to tak aj u vás?
Otec bol v mladosti rybárom, a preto absolútne nezniesol, aby sme kupovali kapra. Jedny Vianoce bola mama už dosť nervózna, kde je otec. Nakoniec prišiel s batohom a skončilo to ako v rybárskom vtipe. Kúpil filé, ktoré mama vysmažila a krútila pritom hlavou. Ale otec bol ako rybár taký samoľúby, že hneď na druhý deň – na Božie narodenie ho zrazu nebolo. Na obed sa vrátil so slovami „mám ju!“ a v rukách držal päťkilovú hlavátku, ktorú chytil. Jednoducho mu to nedalo...
Znamená to, že ani dnes si to bez ryby na štedrovečernom stole neviete predstaviť?
Je to taká paradoxná situácia. Na Štedrý večer sa jedáva ryba, ale ja ju vôbec nejem už viac ako 35 rokov. Keď som bol tínedžer zabehla mi totiž kosť a začal som sa pri štedrej večeri dusiť. Otec sa na mňa len strnulo usmieval, červenel, sestra to isté, mama sa začala modliť a dokonca prešla aj do maďarčiny. Keď som bol už celý fialový, zobral som z kúpeľne lekársky peán a z mandle som si sám vytiahol obrovskú kosť. Odvtedy som nejedával rybu a nemohol som sa pozerať ani na svojho syna, keď mu ju manželka servírovala. Vždy som sa radšej pozeral do steny, tak som sa bál. Preto je pre mňa lepší rezeň ako ryba.
O vás sa traduje, že celkovo nerád jete. Je to pravda?
Nie som ten typ, že bryndzové halušky a zomrieť. Nemám labužnícke sklony. Možno to súvisí aj s tým, že kedysi sa žilo skromnejšie, čo sa odzrkadlilo aj na strave. Som typ, ktorý na svadbe zje rovnako ako počas nedeľného obeda a na Štedrý večer nedokážem zjesť viac ako obvykle. Nedávno nás volal jeden známy kuchár v Tatrách na sedemchodovú večeru. Povedal som si, čo tam mám zomrieť? Sedem chodov by som asi nedokázal zjesť.
Váš otec Emil Horváth st. († 77) patril k zlatej hereckej škole. A hoci sa snažil pred vami pôsobiť, že sa o vaše herectvo nezaujíma, opak bol pravdou. Vraj sa vám to potvrdilo v jeden vianočný večer.
Otec sa akože veľmi nestaral o moje štúdium herectva. No už ako druhák som hral v Československej televízii v Palárikovej hre Drotár. A keďže bola v ten večer u nás na návšteve aj otcova mama, nemal veľmi na výber. Večer sme zapli televízor a akurát dávali Drotára. Keď ma teda otec videl konečne hrať, bol prinútený a nemohol odísť. Krátko na to mi v kuchyni len tak mimochodom povedal: „Asi z teba niečo bude.“ Najlepšia bola aj tak starká, ktorá na každého v hre reagovala slovami, aký som tam pekný. Keď som jej protirečil, že to je predsa pán Machata, dodala, že aj tak som pekný. Ale mala už svoj vek, tak som sa jej páčil vo všetkom a mal som v nej dobrého diváka.
Sú nejaké tradície, ktoré dodnes s manželkou herečkou Vierou Richterovou (71) na Vianoce dodržiavate?
Asi najmä to, že na stôl sme dávali vždy o jeden tanier navyše, keby prišiel hosť a neskôr aj kvôli pamiatke na zosnulých blízkych. Dnes by sme ale mali pri štedrej večeri už dosť veľa prázdnych stoličiek aj tanierov...
Prázdne taniere sú síce dôstojná pietna spomienka, ale predsa len, nie je to deprimujúce?
Je. Navyše pred rokmi sme mali takú smolu, že Vierkina maminka zomrela dva dni pred Štedrým dňom. Napokon sme to vyriešili tak, že sme boli počas Vianoc v hoteli v Tatrách. Celý Štedrý večer sme sa prechádzali, dali sme si večeru a v izbe zapálili sviečku. Herci majú dobre vycvičenú emocionálnu pamäť, takže v novom prostredí je to pre nás vždy menej bolestivé. Na Vianoce sa tomu nedá ubrániť, lebo tie spomienky sú intenzívnejšie. Ale mali sme dobrých rodičov a svokrovcov, takže si na nich spomíname každý deň, nielen počas sviatkov. A to je dôležité.
