Ako si na svoje Vianoce v detstve spomína herec Emil Horváth? Čo si myslí o rozdávaní darčekov a prečo sa na rybu nedokáže ani pozrieť?
Narodili ste sa ako novembrové dieťa, máte k zime osobitý vzťah?
Vyrastal som v Martine vo štvrti prezývanej Ľadoveň, čo bola vilková oblasť nad historickým martinským cintorínom. Počas môjho detstva tam napadalo vždy toľko snehu, že aj môjmu otcovi, ktorý bol na tú dobu pomerne vysoký, bolo vidieť len čiapku. V Martine bývali kruté zimy. Ale k tomuto miestu sa mi viažu aj nostalgické spomienky. Vŕšok nad martinským cintorínom, na ktorom sme sa ako deti sánkovali, stojí dodnes. A moji rodičia ležia neďaleko pochovaní tak, že sa na ten vŕšok pozerajú. No čo sa týka zimy, s pribúdajúcim vekom a alergiou už síce nelyžujem, ale zimu mám rád. V tomto období často chodievame do Tatier, lebo vždy je tam iná atmosféra.
Na svet ste prišli po druhej svetovej vojne, mladosť prežili v socializme a dôchodkujete v kapitalizme. Zmenili sa za ten čas príchuť a čaro Vianoc? Je to iné ako kedysi?
Keď som sa narodil, potraviny boli na prídel. To znamená, že aby bola v povojnovom období doma na stole hojnosť, všetko bolo treba zohnať. Pamätám si, ako sme spolu so sestrou, ktorá bola v kočíku, čakali pred potravinami na mamu a dostali sme prvú čokoládu od UNRRA (Správa Spojených národov pre pomoc a obnovu, pozn. red.). Ale ako deti sme si tento nedostatok neuvedomovali a rodičia urobili všetko, aby sme mali pekné Vianoce.
Ako ste v detstve reagovali, keď ste zistili, že darčeky nenosí Ježiško?
Povrávalo sa to už v škôlke, takže sme to očakávali. Najzábavnejšie ale bolo, keď sme so sestrou hľadali, kde sú poschovávané darčeky. Zistili sme, že to nie je až také dobré, lebo z dvoch tretín sme dopredu vedeli, čo dostaneme. Raz som chcel korčule - kanady, čo bola aj dosť vysoká finančná položka. Objavil som ich, ale napokon som pod stromčekom celkom dobre zahral moment prekvapenia, lebo rodičia boli spokojní.
Pamätáte si ešte na Vianoce strávené v martinskej Ľadovni?
Áno, mal som štyri roky, sestra rok a pozerali sme von oknom, kde nádherne snežilo. Veľmi sme sa čudovali, čo tí ľudia ešte robia vonku, keď už o chvíľu má chodiť Ježiško. V ten večer som si našiel pod stromčekom drevené červené hasičské auto s vysúvacím rebríkom. Mali sme výborných rodičov, ktorí sa nám vždy snažili vytvoriť úžasnú atmosféru Vianoc.