Poznáte niekoho s neuveriteľným životným príbehom? Napíšte nám o ňom na tip@novycas.sk!
Rozozneli sa sirény a Prešov sa stal terčom masívneho bombardovania Červenou armádou. Táto hrozivá udalosť však bola iba začiatkom jej silného príbehu…
Emma Kordošová je dnes 94-ročná babička, ktorá žije v domove pre seniorov v bratislavskej Petržalke. O tejto silnej a vynaliezavej panej nám do redakcie napísala jej dcéra Magda Martonová. Rozhodli sme sa našu vernú čitateľku navštíviť, aby si pospomínala na svoj zaujímavý život. A veru, miestami sme na ňu pozerali s otvorenými ústami. Napriek svojmu veku je vo vynikajúcej psychickej forme a počas nášho rozhovoru plynule prechádzala zo slovenčiny do nemčiny či angličtiny.
Odchod z domu
„Koncom roka 1944 začalo byť v Prešove horúco. Hovorilo sa o koncentrákoch, povstaní, bolo vidieť, že sa niečo deje. Rozšírili sa správy, že tam Rusi a Ukrajinci kántria Slovákov. Ľudia sa zľakli, nastala panika a mnohí utiekli z mesta preč. O to viac, keď začali bombardovať Prešov. Práve som si vetrala periny do vena, keď zaznela siréna. Utekali sme sa skryť do pivnice, a keď sa hrozné bombardovanie skončilo, v záhrade som našla iba rozmetané páperie,“ začína svoje rozprávanie usmievavá babička, ktorá mala v tom čase 22 rokov a ako novopečená učiteľka sa nemohla nikde zamestnať. ,,Nemohla som učiť, pretože som nevstúpila ani do Hlinkovej gardy, ani do Hitlerjugend, preto som podľa nich nebola dosť uvedomelá. Nemci vtedy volali inteligentné nežidovské rodiny pracovať do Nemecka pre nedostatok pracovnej sily, a tak sme sa rozhodli, že odídeme.”
V apríli roku 1945 nastúpila rodina do vlaku. Vtedy ešte netušila, že sa na dlhých šesť mesiacov stane jej domovom. „Spočiatku bola cesta dobrá, ale potom sa začalo masívne bombardovanie Drážďan a iných miest, čo nás spomalilo, a cestovali sme tri týždne! Bez umývania, bez vody.” Nakoniec sa dostali do nemeckého mesta Simbach am Inn, ktoré leží presne oproti rodisku Adolfa Hitlera - rakúskemu mestu Braunau am Inn. Mestá od seba okrem hranice delí rieka. „Dlho sme stáli, a tak sme sa opýtali rušňovodiča, koľko to ešte potrvá, a on, že pol roka. Mysleli sme si, že si z nás strieľa, no on pokračoval: ‚Všetky koľajnice sú zničené, musíte počkať, kým to opravia.‘“
Jedli sme hady
Rodinu premiestnili z osobného do konského vagóna. „Bola tam kopa sena - akože posteľ, dve veľké konské deky, čo dávajú koňom na chrbát, a vedro namiesto toalety. Mama, zvyknutá na svoju dôkladnú hygienu, to znášala veľmi ťažko. Hovorila som jej: ‚Mami, toto je vojna, musíš vydržať.‘ Boli sme už veľmi hladní a ja som zbadala, že na brehu rieky žijú nejaké živočíchy. Užovky, žaby, mušle... Uvarili sme si ich vo vode a zjedli. Môžem vám povedať, že žaby sú dobré, ale hady musíte vedieť pripraviť,” dáva nám dnes so smiechom kulinárske rady pani Emma.
Keďže sa na gymnáziu učila nemčinu, vedela sa celkom slušne dohovoriť. ,,Prišla som na miestny úrad robiť poriadky. Hovorím, my sme evakuanti, kázali nám prísť do Nemecka za prácou a vy nás tu necháte žaby jesť? Žijeme tu ako zvieratá, urobte s tým niečo! Nakoniec nám dali každému po dva deci mlieka.”
Mladé a pekné dievča malo veľakrát problém vyhnúť sa pozornosti vojakov. ,,Často som si naschvál uhlíkom zašpinila tvár a uviazala na hlavu šatku. Vyzerala som ako žobráčka, len aby ma vojaci nechali na pokoji.” Emma si však vedela poradiť v hocijakej situácii. Keď jej mamička ochorela na zápal pľúc, dokázala ju dostať do preplnenej nemocnice, kde ležali zranení nemeckí vojaci. Hospitalizáciu matky si však musela odpracovať.
Koniec vojny
Bombardovanie na sklonku vojny bolo hrozné. Spojenecké sily sa snažili vymazať rodné mesto Adolfa Hitlera z mapy. „Trvalo to približne dva dni, vyľakané potkany spod vagónov pišťali a pobehovali kade-tade. Druhého mája zrazu nastalo hrobové ticho. Čudovali sme sa, no potom som začula kričať dvoch amerických vojakov: ‚Vojna sa skončila, je koniec, Hitler je mŕtvy!‘“
Po skončení vojny boli dni už pokojnejšie. Západné Nemecko ovládali Američania spolu s Francúzmi a Britmi, východ pripadol Rusom.
„Zoznámila som sa s americkým maršalom menom Usain. Tento vysoký fešák mojej rodine veľmi pomohol. Nosil nám jedlo a ponúkal nás cigaretami. Dala som svojej rodine inštrukcie: ‚Keď vás bude ponúkať cigaretami, zoberte si napriek tomu, že nefajčíte.‘ Cigarety sa v tom čase rovnali peniazom. Začali sme si ich odkladať a už som nemusela ísť žobrať dva deci mlieka do úradu, ale som zobrala pol škatuľky marlboriek a pomocou nich som v obchode vyjednávala. Takto sme s cigaretami vyžili až do októbra,” smeje sa a dodáva: „Keď nemáš peniaze a máš prázdne brucho, tak ti lepšie funguje mozog.”
Zaľúbený vojak
Americký maršal sa do mladej Prešovčanky zaľúbil. „Neviem, čo na mne videl, veď som bola vyziabnutá, špinavá... Posledný večer mi doniesol bonboniéru a požiadal ma o ruku. Hovorím mu - my sme žobráci, ako sa ti ja môžem páčiť. Ty si profesor a riaditeľ školy v Texase, my nemáme nič. ‚Mne sa páčite, pretože ste pekná, životaschopná a v tejto zúfalej situácii nenariekate, ale viete si poradiť,‘ povedal mi.” Hoci Emma o jeho ponuke uvažovala, rozhodla sa ju odmietnuť. Maršal Usain im však napriek tomu pomohol dostať sa z Nemecka. „V októbri pre nás poslal tank s prívesom, ktorý nás odviezol až do českých Žlutíc, odkiaľ sme sa dostali vlakom do Prešova.”
Návrat domov
Keď prišli domov, čakalo ich smutné prekvapenie. „Náš krásny štvorizbový byt bol totálne vybrakovaný. Nebolo tam vôbec nič, ani jediný hrnček na vodu. Spali sme na podlahe. Pomaličky sme sa zviechali, ľudia nám pomáhali - jeden doniesol stoličku, druhý vankúš, tretí jedlo.” Cigarety od amerického vojaka sa pani Korošovej zišli aj doma. „V Československu bola veľká bieda a taký obrovský záujem o cigarety, že som za jednu cigaretu dostala jeden obed.“
Silná žena, ktorá celý život pracovala ako vychovávateľka v internáte, si nakoniec vzala muža, do ktorého narazila na vlakovej stanici. „Nebol vôbec taký pekný, ani taký vysoký ako maršal, ale niečo ma na ňom upútalo. Bol to výborný muž, a hoci sa mi predstavil ako smetiar, vykľul sa z neho elektrotechnický inžinier. Mali sme spolu tri deti a prežili sme krásny život,” prezrádza dnes už vdova, 94-ročná pani Kordošová, ktorá je dôkazom, že ak má človek vnútornú silu, odhodlanie a vieru v lepší zajtrajšok, prežije aj najťažšie životné skúšky.
