Jej výrobky zdobia domovy nielen na Slovensku, ale aj v Amerike či dokonca Afrike. Navštívili sme ju práve v predvianočnom období, keď je naplno ponorená do výroby betlehemov. Ako tieto tradičné ľudové bábiky vznikajú a prečo je dnes šúpoliarstvo ohrozené?
Hoci sa vyučila strojárstvu, nakoniec jej učaroval oveľa jemnejší materiál. Záľubou a neskôr aj plnohodnotným zamestnaním Márie Teplanovej sa stala výroba bábik z uschnutých kukuričných listov – šúpolia. Šikovnú remeselníčku sme navštívili v jej štvorizbovom byte v Leviciach, kde tieto krásne dekorácie vznikajú. Vchádzame do obývačky, v ktorej čakajú na svojich majiteľov desiatky betlehemov.
Šúpolia ubúda
Márii s výrobou pomáha manžel, ktorý inak pracuje v elektrárni v Mochovciach, ale keď má voľno, priloží ruku k dielu. „Opracúva drevo a stavia drevené konštrukcie betlehemov. Niekedy sa pridajú aj moje deti, ktoré bábikám napríklad lepia vlasy či vyrábajú niektoré drobnosti,“ začína svoje rozprávanie matka štyroch detí. Práve ratolesti boli dôvodom, prečo sa pani Mária začala venovať šúpoliarstvu. „Mám tri dcéry a jedného syna. Keď boli menšie, boli na striedačku choré a nemal mi ich kto strážiť. Tak som zostala doma a hľadala nejakú prácu, ktorá by sa dala robiť aj z domu. Deti mali v škole pred Vianocami takú akciu, kde jedna pani vyrábala šúpolienky. Opýtala som sa, či by ma to nenaučila. Povedala, že pokojne, že aj tak to učila už veľa žien a žiadna sa tomu nevenuje. Nuž a ja som pri tom zostala.“
Šúpoliarstvo bolo rozšírené najmä na južnom Slovensku, teda tam, kde bolo vhodné podnebie na pestovanie kukurice. V minulosti, keď takmer každý hospodár obrábal svoje políčko, nebol so šúpolím problém. Gazdinky z neho vyrábali nielen bábiky, ale aj úžitkové predmety, napríklad plietli koše. V dnešnej dobe sa kvalitné šúpolie zháňa oveľa ťažšie. „Najlepšia je stará klasická kŕmna kukurica, ktorá má veľké klasy. Šúpolie si chodím zbierať sama, potrebujem približne 10 vriec, trvá mi to asi mesiac. Najlepšie šúpolie pochádza z malých políčok, nie obrovských polí, pretože tam je kukurica nasadená nahusto a šúpolie nebýva pekné. Veru, poviem vám, nazbierať kvalitné šúpolie je každým rokom ťažšie. Jednak polia miznú a jednak sa už takmer všetky obrábajú strojovo, čo šúpolie znehodnocuje,“ prezrádza výrobkyňa.
Remeslo
S ubúdajúcim šúpolím však ubúdajú aj šúpoliarky. „Kedysi bolo žien, ktoré sa venovali tomuto koníčku, oveľa viac. Stará generácia šúpoliarok pomaličky vymiera a mladej generácii sa do toho príliš nechce. Nie je to totiž dobre zaplatená práca. Musíte si šúpolie nazbierať, usušiť, pripraviť a samotná výroba je tiež náročná na chrbát, oči, ruky. Ľudia v dnešnej dobe nevedia oceniť ručnú výrobu. Šúpolienky sa im zdajú drahé, pretože nevidia všetku tú prácu, ktorá samotnému výrobku predchádza,“ hovorí šikovná Levičanka, ktorá si za jednu postavičku účtuje približne sedem eur.
„Chcela som to už veľakrát zabaliť, ale srdce mi nedá. Po tých rokoch je to taká moja ďalšia láska. Je však smutné sledovať, ako naše tradičné ľudové výrobky vytláčajú tie čínske. Môžete si to všimnúť na jarmokoch. Kedysi boli plné remeselníkov, ktorí ukazovali svoje umenie. Dnes ich vymenili priekupníci, ktorí predávajú čínske výrobky,“ povzdychne si remeselníčka a sadá si za kuchynský stôl, kde má rozloženú výrobňu. Na stole vidíme priehradky s rôznymi miniátúrami, ktoré remeselníčka lepí šúpolienkám do rúk. Nechývajú malinké dzbániky, misky či chlebíky.
Zrod šúpolienky
So záujmom sledujeme, ako sa taká šúpolienka rodí. „Pred začiatkom práce namočím vysušené šúpolie do teplej vody, aby zmäklo a dalo sa s ním pracovať. Potom z neho vytlačím vodu a prikryjem vlhkým uterákom,“ vysvetľuje a berie do ruky polystyrénovú guľôčku. „To je hlava bábiky. Do nej prevlečiem drôt a obalím ju v šúpolí. Všetko pevne zviažem niťou. Ďalej si pripravím ruky, ktoré vyrobím z drôtu obaleného v šúpolí. Najdôležitejšie a aj najťažšie je urobiť bábike pekný rukáv, na ktorý používam najkrajšie šúpolie. Ruky spojím s hlavou tak, že obe časti pevne zviažem,“ ukazuje výrobu zručná remeselníčka.
Teraz prichádza na rad trup. Mária šúpolie šikovne ovinie okolo kostry bábiky a vyplní ho vatou. „Na trup bábiky môžeme použiť rôzne zdobenie či látku. Ja najčastejšie používam tradičnú modrotlač. Nakoniec bábike zo štyroch kukuričných listov vyrobím sukňu a vyplním ju suchým šúpolím. Bábiku postavím na toto plastové kolečko, podľa ktorého po vyschnutí bude držať tvar. Dôležité je šúpolie v každom kroku pevne zviazať, aby sa po usušení dielo nerozpadlo. Potom sa bábike nalepia vlasy z česaného konope a dá sa jej niečo do ruky. Chlieb, pracovný či hudobný nástroj, misky, metly, srdiečka či bábätká, čo mi napadne. Nakoniec sa výtvoru nakreslia oči a zakonzervuje sa v sírnom dyme.“
Približne po hodine práce je na svete nová šúpolienka. Tie decembrové putujú najmä do betlehemov, ktorých šúpoliarka za rok vyrobí aj 50. „Minulý rok sme mali veľkú zákazku, vyrábali sme betlehem do Bruselu, kde bol vystavený v korunovačnej katedrále. Mal tri metre a bolo tam približne 35 postáv, niekoľko zvieratiek a veľa drobných detailov.“
Postup výroby
