Keď si ho pred takmer tridsiatimi rokmi ako ťažkého astmatika povolalo herecké nebo, skončila sa krátka, no zlatá éra fenomenálnych televíznych silvestrovských estrád, ktoré sa reprízujú dodnes.
Na televízne Silvestre z rokov 1977, 1978 a 1979 si s nostalgiou spomínajú generácie divákov. Tí mladší ich možno videli v reprízach, alebo aspoň počuli o famóznom výkone Menšíka. Najznámejším silvestrovským programom, ktorým sprevádzal československých divákov, bola trojhodinová šou Silvestr na přání aneb Čí jsou hory Kavčí. Vo veľkom ateliéri ČST usadil režisér Ján Roháč hercov, spevákov, hlásateľov, ale aj bežných divákov. Každý, koho Menšík oslovil, mohol vysloviť svoje želanie a niekto iný mu ho splnil.
Už vtedy Menšíkovi život strpčovala astma, no zdravotné problémy dokázal pred publikom skryť. V podobnom duchu oslávili televízni diváci aj Silvester 1978. To už mal Menšík v zákulisí stoličku a lekárku s injekciami, bez ktorých by ako ťažký astmatik nemohol fungovať. Na ďalšiu veľkolepú silvestrovskú estrádu v roku 1979 ho už museli tvorcovia programu prehovárať. Diváci netušili, že kým na javisku sršal humorom, pauzy medzi výstupmi preležal. Do žíl mu tiekli infúzie a vonku pred štúdiom bola pristavená sanitka. Keby náhodou... V tom čase mal pred sebou ešte skoro desať rokov života.
Zmenil si meno
Menšíkov kamarát, herec Oldřich Velen, v knihe Smích a slzy Vladimíra Menšíka rozpráva príbeh, ktorému môžete a nemusíte veriť. „Narodil sa v roku 1929. Keď som Láďu raz pritlačil k múru, priznal sa, že všetky doklady si postupne prerobil na rok 1924. Inšpiroval ho ledabolo zapísaný zápis úradníčky pri vystavovaní nového občianskeho preukazu. Napísala deviatku ako štvorku. A Láďa to využil. Prečo to urobil? Povedal: ,Oldo, ja by som chcel ísť skôr do penzie!‘ Okolo dát Ládi Menšíka bol potom trvalý chaos. Keď mal akože päťdesiatku, mal 45 rokov a dostal titul zaslúžilého umelca.“ To však bol len jeden z úletov zabávača a komika Menšíka. Herec totiž pôvodne dostal meno po otcovi – Vladislav, no keďže mu lepšie znelo Vladimír, zmenil si ho.
Začínal ako kreslič
Rodičia chceli, aby ich syn hral na husliach, jemu sa ale viac páčil klavír, na ktorý hrala jeho sestra. Stačilo, aby počul nejakú pesničku, vedel ju zahrať z hlavy. Mal talent od Boha, hral na klarinete, na mandolíne, na harmonike. Mama bola krajčírka a Láďovi sa zapáčilo šitie. Z kúskov látky dokázal sám ušiť bábky, s ktorými potom hral divadlo. Napokon dostal od otca skutočné bábky a bolo jasné, že divadlo sa stane súčasťou jeho života. Malo to však háčik. Rodičia nechceli mať zo syna komedianta, a tak musel vyštudovať priemyslovku. Už vtedy zabával spolužiakov a triedny profesor mu často prízvukoval, že sa minul povolaniu.
Talent v sebe nezaprel a hoci začal pracovať ako kreslič v kancelárii, sníval o divadelných doskách. Jeho humor bol špecifický, vedel si robiť žarty sám zo seba. Hercova sestra Olga spomínala, ako raz reagoval na otázku, prečo je taký tmavý a kučeravý. „Viete, ako v obchode U Lamplotů stál pri vchode ten černoch? Maminka tam chodila nakupovať a... Však vidíte,“ odpovedal presvedčivo.
Problémy s pitím
O hercovi bolo známe že sa priatelil s alkoholom. Ani ťažká astma nebola dostatočným dôvodom na to, aby s pitím prestal. V autobiografickej próze Alkohol sám píše: „Tak, ako si niekto praje mať chatu, auto alebo milú a málovravnú ženu, prial som si od istého času prestať piť. Ale na druhej strane som si dosť dobre nevedel predstaviť, že by som pri tom nepil.“ Čo dodať?
Alkohol Menšíkovi roky ničil podlomené zdravie. Herec často flámoval dlho do noci, hoci vedel, že na zdraví mu to nepridáva. Niekedy zmizol na niekoľko dní s kamarátmi a tieto alkoholové „výlety“ vedel šarmantne ospravedlniť. „Lepšie je vrátiť sa domov za triezva,“ vravieval. S pitím chcel skončiť, no nenašiel silu odolať poháriku. „Denne som si nahováral, že keď poviem: Dosť!, prestanem piť. Bol som teda stále načasovaný, len ten čas sa mi zakaždým zdal byť málo vhodný...“ V jeho podaní boli hrdinovia televíznych filmov s tematikou alkoholizmu Ikarův pád, Tažní ptáci alebo Dobří holubi se vracejí absolútne vierohodní. Veď kto by mohol zahrať pacienta v protialkoholickej liečebni lepšie ako ten, kto sám pozná nástrahy alkoholu?
Ťažký astmatik
Súčasťou jeho každodenného života sa stali injekcie proti astme. Podávali mu ich v divadle medzi prestávkami, čo diváci nevideli. Na lekárov sa obracal aj pri nakrúcaní filmov. Veľmi skoro ho poznali zdravotníci po celej republike. Niekedy jazdil on za nimi, inokedy mu prišli dať injekcie priamo na pľac. Neskôr si už pichal injekcie do žily sám, len občas poprosil o asistenciu niekoho zo štábu. Časom dokázal na zjazvených rukách len on sám nájsť miestečko, kam sa dala pichnúť ihla. „Druhý človek, keby mal to čo ja, už nežije!“ vravieval. Nepoznal pud sebazáchovy, pracoval na doraz, aj keby to malo byť posledných päť minút jeho života. „Nesmiem mať čas na to, zastaviť sa a premýšľať o chorobe. Zomrel by som hneď.“
Len nezomrieť v posteli
Takmer sa mu splnilo želanie, aby nezomrel v posteli. V piatok ešte vystupoval v televíznom programe Abeceda. Na pohľad bolo vidno, že to zvláda len sťažka. Na záver ho musela Jitka Molavcová dokonca podopierať. V sobotu bol u maminky v Brne, pretože mala narodeniny a Menšík meniny. Namiesto rozbaľovania darčekov však deň preležal v posteli. Večer mal ešte účinkovať v brnianskom Ronde, no to už nevládal. V nedeľu večer 29. mája 1988 zomrel. Aj v prípade Menšíka sa potvrdilo, že zlé správy sa šíria rýchlo. Na druhý deň ráno našli za stieračmi jeho auta krásnu kyticu.
Jiřina Bohdalová (86): My dvaja sme boli ako spojené nádoby
Láďa mi bol blízky tak, ako len môže byť človek druhému blízky. Bol mojím kamarátom, hereckým partnerom, bratom, radcom. Krásne písal, mal úhľadné písmo a škoda, že sa tomu nevenoval viac. Mám od neho niekoľko listov, pohľadníc, ba dokonca kresieb. Keď mu bolo zle, pichol si do žíl pár kvapiek a už to bol zas ten starý Menšík, ktorý okamžite chrlil vtipy. Aj z tragédie urobil srandu. Medzi nami bolo naozaj silné ľudské puto, za všetko hovoria jeho slová, ktoré povedal na moju adresu: ,To, že sa máme s Jiřinkou raz a navždy radi, a aj to, že sme sa dodnes navzájom nezabili, je dané tým, že sme spojené nádoby. ´ Tak toto pre mňa znamená viac ako akékoľvek iné ocenenie.“
