Známy športovec oslávil 6. januára osemdesiatku. Svojím hokejovým umením si získal vážnosť pred celým svetom. Vzbudzoval rešpekt vždy, keď vykorčuľoval na ľad, ale počas svojej kariéry sa nestretával len s priazňou osudu... Svoj život opísal aj v životopisnej knihe Rebel s číslom 9.
1. Žiletka
- Zápas s moskovským CSKA v r. 1957. Tréner nám dával pokyny: „Proti Bobrovmu útoku bude hrať Golonkov!“ Hrali sme tvrdo, Sovieti boli silným súperom. Niekedy v polovici prvej tretiny som ani neviem ako, nasadil Bobrovovi bodyček. Útok neočakával a pri jeho váhe takmer zdemoloval mantinel. Zľakol som sa, bože, ten mi to vráti aj s úrokmi! Radšej som sa odpratal na striedačku. Sadol som si k Edovi Gábrišovi, ten na mňa s uznaním pozrel a hovorí: „Pánabeka, človeče, ty si ho nezbodyčkoval, ty si ho doslova prerezal ako žiletka!“ Odvtedy ma prezývali Žiletka.
2. Slovan
- V sezóne 1955/1956 sa Slovanu nedarilo. Po siedmich kolách bol bez jediného bodu. 4. januára hral proti ČH Brno. Po dvoch tretinách bol stav nerozhodný 3 : 3. Sledoval som to s veľkým napätím, držal som našim palce. Atmosféra bola napätá. Počas druhej prestávky sme s kamarátmi rozoberali stav zápasu, keď zrazu počujeme z amplióna: „Žiadame dorastencov Slovana ÚNV Bratislava Čaplu, Golonku a Gregora, aby sa dotsavili do kabíny...“ Tréner Juro Anton si nás zobral nabok a vraví: „V ďalšom stretnutí proti ZJŠ Brno nastúpite!“ Myslel som si, že sa mi sníva. Budem hrať s ozajstným veľkým Slovanom!
3. Tenisová nádej
- V roku 1956 som bol v dorasteneckom rebríčku československých tenisových juniorov na 1. mieste. Dostal som sa pred Jelínka, obávaného hráča. Bol som v siedmom nebi, veď podľa pravidiel 1. v rebríčku ide na wimbledonskú juniorku. Bol by to veľkolepý triumf slovenského tenisu. Slovák na Wimbledone! Trénoval som každý deň, len aby som uspel. Potom prišla ľadová sprcha vo forme listu z Prahy. Písali mi, že vzhľadom na informácie z Bratislavy, že som zranený, ma na Wimbledon nenominovali. Odpísal som, že to sú nepravdivé srpávy, kondične som vo vynikajúcej forme. No odpoveď som nedostal, nikto z Prahy sa viac neozval a namiesto mňa odcestoval na turnaj Jelínek.
4. Moje prvé MS
- Konali sa v roku 1959 v Československu a bol som nominovaný do zostavy. Za Kanadu hral obávaný hráč Albert Dewsbury, ktorého pre jeho 102 kg váhy a výšku 192 cm prezývali Maják v búrke. Na zápase s Kanadou bola v hľadisku aj moja mama. Prežívala každý zápas, akoby šlo o život. Keď ma Dewsbury fauloval, boli to vždy silné zákroky. V jednej tretine ma tak nabral, že som spravil kotrmelec a rozpleštil sa na ľade. Maják dostal dve minúty a nato sa skončila tretina. Kaď kanadskí hráči odchádzali do kabíny, mama vstala a poďho oproti Dewsburymu! Začala ho biť päsťami po hrudi, bruchu, po ramenách...
5. Zranenia
- Na majstrovstvách sveta v Ľubľane v r. 1966 ma Poliak Goralczyk nechutne fauloval. Mali sme menšiu slovnú výmenu a o pár sekúnd nato som zozadu pocítil strašný úder do tváre. Prebral som sa až na striedačke. Doktor Houbal mi povedal, že to bol úder odzadu čepeľou hokejky. Zašil mi nepeknú tržnú ranu pod okom. Hoci som zápas dohral, majstrovstvá sa pre mňa skončili. Do rána mi tvár opuchla tak, že som takmer nevidel. Hokej som miloval nadovšetko a neraz sa stalo, že som riskoval zdravie, len aby som mohol nastúpiť. Nič horšie sa mi vtedy nemohlo stať, ako prizerať sa, ako moje mužstvo hrá a ja sa liečim.
6. Dotyk smrti
- Bolo tesne po návrate z olympiády v Grenobli v roku 1968. Unavení z náročného olympijského turnaja, vybrali sme sa s Vladom Dzurillom na hory. Aj v prvý aprílový deň sme lyžovali na Chopku. Netušili sme, že to bude deň, na ktorý v živote nezabudneme. Z miestneho amplióna sa ozvalo: „Prosíme rekreantov o pomoc pri prevoze zranenej lyžiarky do nemocnice.“ To už pri nás zastavili záchranári so sánkami. Zranené dievča ležalo pod prikrývkami, zúbožená tvár prezrádzala, že má bolesti. Vybehol som do chaty, z izby vzal kľúče od auta a hybaj štartovať. Dievča sa volalo Christina a pochádzalo z NDR. Spadla tak nešťastne, že jej zamrznutá drevená tyč, čo trčala zo snehu, prepichla pečeň. Sedeli sme s Vladom mlčky vedľa seba a čakali na správu od lekárov. Žiaľ, nad ránom nám jeden z operatérov oznámil, že Christina zomrela.
7. Štokholm
- MS 1969, rok po invázii do Československa. Na sovietskej strane vládlo napätie, aké som už dlho nevidel. Po prvej tretine sme odchádzali do kabín s dvojgólovým náskokom. Zápas bol dravý, obom mužstvám išlo o veľa. Hoci sme prvú tretinu vyhrali, v druhej zostal puk dvakrát v našej bránke. O to viac sme sa radovali, keď sme napokon zvíťazili 4:3. Sovieti nestrácali nádej, ešte dve a pol minúty pred koncom do nás búšili. Na všeobecné prekvapenie sovietski tréneri nevyužili možnosť hrať power-play a Zingera neodvolali. Po záverečnom gongu som padol na ľad, hokejka mi vyletela z rúk a šmýkal som sa po kolenách, tak som sa tešil. Vo švédskych novinách vyšla aj takáto moja reakcia na zápas: „Radšej by som zomrel, ako by sme mali prehrať s Rusmi!“
8. Osemdesiatka
- Osemdesiatku vnímam nostalgicky. Keď mi v roku 1963 po traumatickom zápale pohrudnice oznámili, že už v živote nebudem hrať, bola to najhoršia časť môjho života. Vďaka docentovi Jezerskému som ušiel hrobárovi z lopaty. Vtedy som poznal, že sláva je len poľná tráva. Tí, ktorí mi klepali po pleciach, obrátili sa mi chrbtom. Povedal som si, že Golonka sa na ľad vráti vo veľkom štýle. Podarilo sa mi to a myslím si, že to bol veľký úspech. Vážim si, že moja manželka Božka vždy elegantne zvládla všetky starosti, ktoré hokej prinášal.
