Hoci už odpočíva navždy obsypaná kvetmi, Marián (50) stále nedokáže uveriť, že sa im už nevráti domov. S manželkou Máriou (46) a ďalšími troma dcérkami Mariannke do nebíčka odkazujú, že ju veľmi ľúbia. Do redakcie Nového Času poslal otec list, v ktorom sa s Mariannkou rozlúčil.
Ani neviem, ako by som začal, lebo pri tých spomienkach na ten strašný večer mi puká srdce. Večer asi o 18.00 Mariannka odišla z domu, že ide so Števom do Bystrého na kávu. Prišiel po ňu autom ako vždy, dala mi pusu a utekala pred bránu, kde ju už čakal v aute. Ešte som jej stihol zakričať: ,,Mariannka, nebuď dlho a dávajte pozor." Už mi ani neodpovedala a utekala dolu schodmi.... (Keď som sa rozprával asi mesiac predtým s Š. M., povedal som mu: ,,Dávaj na Mariannku pozor, ona je čisté a dobré dievča...", on odpovedal: „Jasné, ujo, však ja ju mám rád...," mňa to ukľudnilo, lebo aj jeho som si už tak trocha obľúbil a veril som mu).
To by mi nikdy ani v najhoršom sne nenapadlo, že mi dala poslednú pusu v živote, poslednýkrát: ,,Čau, oci.“ Ešte som stihol z obývacej izby vidieť, ako Š. M. vyštartoval autom smerom z ulice. Pokojne som si potom ľahol k televízoru a pozeral na správy ako vždy. Neviem už presne, ale okolo 19.45 hod. zazvonil manželkin telefón, volala jej kolegyňa z práce... Neprikladal som tomu veľký význam, však jej vždy volal niekto z práce, ale keď manželka začala kričať a strašne plakať, začal som cítiť niečo veľmi zlé. Kričala, plakala a hovorila mi: „Sadaj do auta a rýchlo poďme do Hermanoviec nad Topľou." Cestou mi povedala, že Š. M. havaroval s autom a Mariannka naša že je na tom veľmi zle. Stále sme verili, že sú to len nejaké povrchové zranenia a že je niekde v sanitke...
Asi 200 m za obcou Bystré smerom na Hermanovce n/T bola už kolóna cca 20 - 30 áut, tak sme zastavili za nimi a začali sme utekať k miestu tragédie ako o dušu (s nami bola v aute ešte moja tretia dcérka Lydka, ktorá auto zamkla a pomalšie utekala za nami). Ja som bežal rýchlejšie ako moja manželka a dobehol som tam prvý. Naskytol sa mi hrozný pohľad, najprv som zbadal úplne zdemolované auto, resp. pravú stranu a vedľa pri ceste modré vrece, ktorým bola zakrytá moja zlatá Mariannka. Skočil som k nemu, odkryl a myslel som, že od hrôzy tam zomriem tiež. Bola celá od krvi, polámané ruky, nohy, no niečo hrozné. Dvíhal som ju zo zeme a kričal: „Nie, nie, Mariannka nie, Pane Bože nie, vstávaj, nie, to nie je možné..." Neveril som, či je to pravda a či sa mi to sníva. Bozkával som jej studené ručičky a skrvavenú tvár, nevedel som, čo mám robiť. Utešovať ma začal miestny farár z Bystrého aj moja manželka, bol som ako nepríčetný a vtom tam prišli rodičia Š. M., myslel som, že zošaliem a okamžite som ich stadiaľ vyhnal. Nemohol som sa dívať na rodičov človeka, čo mi zabil moju milovanú dcéru...
Nemohol som sa od nej odtrhnúť, ľahol som si k nej na zem a chcel som tam hneď zomrieť s ňou. Nemohol som sa z toho spamätať, ani neviem, ako ma potom posadili do taxíka a odviezli spolu s manželkou a Lydkou domov... Celú noc sme nespali a nevedeli všetci, čo máme robiť, najhoršie to znášali jej tri sestry Julka, Lydka a Adrianka, ktoré sa len triasli a neverili tomu... Najviac ma urazilo, keď som sa vo vašich novinách ráno dočítal tučnými písmenami: ,,Jej priateľ bojuje o život v nemocnici.“
A čo moje dieťa, ktoré za nič nemohlo, sadlo do auta a vinou niekoho iného už z neho nevyšlo živé? Áno, Števko sa vráti po operácii domov a čo moja drahá krásna Mariannka? Kedy príde domov, kedy??? Budem ju čakať každý deň, kedy mi povie ,,Ahoj, oci, ahoj, mami, už som doma... Ale od poslednej rozlúčky s ňou je jej už dobre v nebíčku a my sa tešíme na stretnutie s ňou. Sladko spinká vo svojom krásnom bielom domčeku, ktorý je teraz obklopený nespočetne krásnymi kvietkami od ľudí, ktorí ju mali radi a ona ich. A ešte odkaz pre moju druhú dcérušku Mariannku... Ľúbi Ťa ocko, mamka, Julka, Lydka a Aďka...
