Mladá mamička sa po páde šmýkala na zľadovatenom svahu tak nešťastne, že narazila do stĺpa vleku, ktorý nebol ničím chránený. Hrozivý pád a náraz videl jej manžel František, ktorý ešte stihol dcérke Johanke zakryť oči, aby nevidela, ako jej milovaná mama zomiera.
Lucia išla na vleku s dcérkou Johankou, keď sa jej odopla lyža. František išiel pred nimi a keď videl, čo sa stalo, prišiel po Johanku. Lucia si odopla aj druhé viazanie a začala sa posediačky k nej šmýkať. Nabehla však na kopček a nabrala obrovskú rýchlosť, a dolu svahom sa začala nekontrolovateľne rútiť. Zastavil ju až náraz do stĺpa vleku, pri náraze utrpela masívne vnútorné krvácanie a Lucia už nemala šancu na záchranu. Podľa slov riaditeľky školy Ivety Rajčániovej, kde Lucka učila tretiakov, sa tak stalo pred očami milujúceho manžela Františka. „On mi potom volal, čo sa stalo, vysvetľoval, ale bol taký zmätený. Keď zišla z vleku, podala mu dcérku Johanku, po náraze videl, že je zle, zakryl malej oči a podal ju kamarátke,“ opisuje len ťažko okamihy hrôzy riaditeľka školy. „František mi hovoril, že to potom povedali Johanke. Pýtala sa, kedy príde mamička a on jej odvetil, že mamička sa už nikdy nevráti,“ so slzami v očiach dodáva Rajčániová. Aké pocity panovali v chate, kde sa rodina pôvodne išla zabávať s kamarátmi, sa dá len ťažko predstaviť. Všetci sa však čo najviac starali o malé dievčatko, ktoré behom sekundy stratilo svoju mamičku. „Ráno si vraj išla umyť zúbky s jednou z kamarátok a tá jej hovorila, že si má najskôr namáčať pod vodou kefku a potom dať pastu. Ona odvetila, že nie, najskôr pastu a potom pod vodu, tak ma to učila mamička,“ tečú riaditeľke slzy. Dodá, že práve v pondelok išiel František do Popradu po telo Lucie.
Modlili sa
Na Lucku si v škole budú pamätať ako na šikovnú a veľmi schopnú učiteľku. „My sme sa aj spriatelili, ona bola veľmi nadaná. Riadila sa heslom: nič nie je nemožné. Tak žila, pracovala a tak aj zomrela,“ ticho opisuje Lucku riaditeľka Rajčaniová. Jej šikovnosť obdivovala a tak ju napriek mladému veku urobila vedúcou pedagógov prvého stupňa. „Osvedčilo sa mi to, nikdy ma nesklamala. Bola veľmi kreatívna, aj cez prázdniny sme tu spolu boli, Johanka si kreslila a my sme prerábali, vymýšľali, čo v škole zlepšiť,“ usmeje sa pri spomienke Rajčániová. Lucka bola triednou učiteľkou tretiakom, ktorí ju milovali a mali zároveň pred ňou rešpekt. „Dnes ju celý deň zastupovala na vyučovaní naša psychologička, ale deti to už vedeli. V nedeľu som dohodla v kostole modlitby, boli sme tam celý kolektív a takmer všetci rodičia jej triedy,“ dokončí riaditeľka. Slová idú len ťažko von a do očí sa tlačia slzy. Na chodbe je vystavené parte, na škole veje čierna zástava a pri bráne rodičia kladú sviečky a kvety. Nikto o ničom inom nehovorí, len o učiteľke Lucke, ktorú mal každý rád a ktorá sa už nikdy nevráti.
