Milan Lasica (77) mal byť hosťom v programe Vianoce s Donutilom, zasiahla však vyššia moc a herec musel podstúpiť operáciu a účasť v zábavnom programe odrieknuť. Zastúpil ho kamarát Marián Labuda († 73), ktorý si tak mohol vychutnať potlesk od vyše tisícky návštevníkov bratislavského Istropolisu. Žiaľ, bolo to jeho posledné stretnutie s divákmi. O tri týždne nato si Labudu vzalo herecké nebo. Ako túto bizarnú hru osudu vníma jeho kamarát Lasica?
Marián Labuda dlho túžil po novej filmovej či divadelnej úlohe, no režiséri ho v posledných rokoch akosi neobsadzovali. Je to paradox, ale vďaka tomu, že ste museli ísť na operáciu a nemohli tak účinkovať, Marián zažil pocit, po ktorom tak dlho bažil - stáť na javisku. Čo sa asi odohrávalo v jeho duši, keď mu tlieskalo 1 500 divákov?
Teraz môžem byť už len rád, že som mu vlastne umožnil ešte sa poslednýkrát stretnúť s obecenstvom, ktoré mal tak rád a ktoré malo rado jeho.
Keď vidíte, ako vám kamaráti odchádzajú do hereckého neba, je to isto skľučujúce.
Viem, že každého to raz čaká, ale tí čo zostávajú, sú na tom niekedy ešte horšie ako tí, čo odišli. Niežeby som so smrťou rátal, ale nebojím sa jej. Viem, že to príde, no neviem, kedy. To je na tom najhoršie, že neviete presne termín.
Keby ste ho poznali, to je ešte horšie...
Možno, ale keby som ten termín premeškal, bolo by to celkom dobré. Viete, človek sa cíti divne, keď mu zomrie blízky priateľ. S Mariánom som sa poznal vyše 50 rokov, veľa sme spolu hrali v divadle. Stretávali sme sa aj v súkromí, rozumeli sme si. Nie je jednoduché brať to ako nejakú samozrejmosť.
Poznali ste ho teda veľmi dobre. Aký bol?
Ťažko to povedať pár vetami. Pochádzal z Hontianskych Nemiec a prekonal pomerne dlhú cestu do Bratislavy, do Prahy a ešte ďalej. To je obdivuhodné, pretože sa dostal do úplne iného prostredia, než v ktorom vyrastal.