Zastúpil ho kamarát Marián Labuda († 73), ktorý si tak mohol vychutnať potlesk od vyše tisícky návštevníkov bratislavského Istropolisu. Žiaľ, bolo to jeho posledné stretnutie s divákmi. O tri týždne nato si Labudu vzalo herecké nebo. Ako túto bizarnú hru osudu vníma jeho kamarát Lasica?
Marián Labuda dlho túžil po novej filmovej či divadelnej úlohe, no režiséri ho v posledných rokoch akosi neobsadzovali. Je to paradox, ale vďaka tomu, že ste museli ísť na operáciu a nemohli tak účinkovať, Marián zažil pocit, po ktorom tak dlho bažil - stáť na javisku. Čo sa asi odohrávalo v jeho duši, keď mu tlieskalo 1 500 divákov?
Teraz môžem byť už len rád, že som mu vlastne umožnil ešte sa poslednýkrát stretnúť s obecenstvom, ktoré mal tak rád a ktoré malo rado jeho.
Keď vidíte, ako vám kamaráti odchádzajú do hereckého neba, je to isto skľučujúce.
Viem, že každého to raz čaká, ale tí čo zostávajú, sú na tom niekedy ešte horšie ako tí, čo odišli. Niežeby som so smrťou rátal, ale nebojím sa jej. Viem, že to príde, no neviem, kedy. To je na tom najhoršie, že neviete presne termín.
Keby ste ho poznali, to je ešte horšie...
Možno, ale keby som ten termín premeškal, bolo by to celkom dobré. Viete, človek sa cíti divne, keď mu zomrie blízky priateľ. S Mariánom som sa poznal vyše 50 rokov, veľa sme spolu hrali v divadle. Stretávali sme sa aj v súkromí, rozumeli sme si. Nie je jednoduché brať to ako nejakú samozrejmosť.
Poznali ste ho teda veľmi dobre. Aký bol?
Ťažko to povedať pár vetami. Pochádzal z Hontianskych Nemiec a prekonal pomerne dlhú cestu do Bratislavy, do Prahy a ešte ďalej. To je obdivuhodné, pretože sa dostal do úplne iného prostredia, než v ktorom vyrastal.
Z pitvora do veľkomesta...
Presne tak. Vedel sa prispôsobiť a presadiť sa. To je veľká vec. Tí, ktorí sme celý život prežili v Bratislave, začínali sme tu aj končíme, si to ani celkom dobre nevieme predstaviť.
Nebola práve to výhoda, že bol nepoznačený veľkomestom?
Istá výhoda to bola, lebo to sa v herectve prejaví. Nemôžete to oklamať. A Marián nebol z tých, ktorí by sa pretvarovali. Pretvárka mu nebola vlastná, bol veľmi autentický v súkromí aj v herectve. Hontianske Nemce tam vždy nejakým spôsobom boli prítomné v tom najpozitívnejšom zmysle slova. Spomínam si, aký bol prekvapený, keď raz prišiel ku mne o pol druhej popoludní a ja som mu otvoril v pyžame. Bol to preňho po príchode do Bratislavy nevšedný zážitok, že videl niekoho na poludnie v pyžame. Doma to určite nezažil. Ale aj iné veci ho prekvapili.
Prezradíte?
Pozval nás raz s Julom Satinským do Kryštál baru do reštaurácie a objednal nejaký ostrý alkohol. Keď chcel platiť, vybral z peňaženky päťkorunáčku a dosť sa čudoval, že to bolo drahšie. Lebo v Hontianskych Nemciach by to stačilo. Musel zabehnúť domov po peniaze. Našťastie, býval oproti v podnájme, tak sme ho v tom Kryštál bare počkali.
Prečo ste ho nezaložili a nezaplatili účet vy dvaja s Julom?
Úplne si to nepamätám, buď trval na tom, že on bude platiť, alebo je celkom pravdepodobné, že my sme tiež nemali peniaze.
V roku 2002 odišiel Julo Satinský († 61) na večnosť. Ako ste si zvykali, že tu už nie je?
Bolo to, akoby odišiel kus zo mňa. A ten stav trvá stále. Keď sme boli mladí, asi rok som býval spolu s Julom a jeho otcom. Boli sme spolu vo dne v noci. Vyše 40 rokov sme potom spolupracovali a puto bolo také silné, že mi dodnes Julo chýba.
Pýtali ste sa niekedy, prečo práve on a čím ste si to tam hore zaslúžili, že nie vy?
Skôr by som sa pýtal, čím si to zaslúžil on, že odišiel tak skoro. To, že ja si zaslúžim, že som tu, to je jasné! (smiech) Julo podobne ako Marián zanedbával svoj stav, mal pocit, že víťazí nad všetkými chorobami a ukázalo sa, že nezvíťazil. Takže tá frajerina bola trošku prehnaná.
Obaja boli veľkí gurmáni. Myslíte si, že aj to bola jedna z vecí, ktorá sa podpísala pod podlomené zdravie Mariána Labudu?
On rád jedol, aj to bolo na ňom vidieť. Nadváha bola jedna z jeho zdravotných nevýhod. Keď má človek cukrovku, nadváha je zničujúca. Cukrovka sa prejavuje rôzne. Aj u mňa zaútočila na cievy. Akurát, že ja som predišiel tomu najhoršiemu.
Boli ste si blízki aj preto, že vás spájala choroba?
My sme o tom veľa nehovorili. O tom, že si pichal inzulín, viem len preto, lebo pred predstavením v šatni som to videl. Dokonca na jednom predstavení dostal na javisku hypoglykemický záchvat a šepkárka musela zháňať nejaký cukrík, aby ho z toho dostali. Asi to bolo s jeho diabetom dosť vážne.
Prečo si myslíte, že si nedával pozor na svoje zdravie?
Povedzme si to rovno, kašľal na to! My muži neradi chodíme k lekárovi, neradi dodržiavame prevenciu, nehovoriac o diéte. Marián mal obdobia, keď sa snažil dodržiavať prísnu diétu, ale to nikdy dlho nevydržalo. Pamätám si, ako v divadelnej šatni vytiahol mrkvu, krájal si ju na kolieska a predstavoval si, že je to klobáska. Potom sa k tej klobáske skutočne vrátil.
Vy asi s diétami problém nemáte. Od mladosti ste štíhly...
Vždy som jedol a pil neriadene. Ale od istého času mi prestalo chutiť piť. Považujem to za smutnú skutočnosť, lebo v spojitosti s alkoholom som zažil veľa veselých chvíľ. A teraz je to celé preč. Občas si dám trošku piva a to mi úplne stačí.
Jedna zo situácií, ktorá vás s Mariánom Labudom spojila, bola autonehoda v roku 2000. Vtedy s vami v aute sedel aj Milan Kňažko.
Keby sme nemali nad sebou strážnych anjelov, nemuseli sme tu už byť. Išli sme na zájazd do Českých Budějovíc s predstavením Kumšt a, bohužiaľ, zo zájazdu nebolo nič. Marián bol na tom vtedy najhoršie. Mal niekoľko ťažkých zlomenín, trvalo mnoho mesiacov, kým sa dal dokopy. Ja som obišiel trochu lepšie, bol som na péenke len mesiac a Kňažkovi sa nestalo skoro nič, pretože bol minister. Tak to sa patrilo, aby obišiel bez vážnych zranení.
Herecké legendy postupne odchádzajú, myslíte si, že vyrastajú nové alebo dnešná doba tomu nepraje?
Som presvedčený, že z mladej a strednej generácie hercov sa opäť stanú legendy, ktoré keď budú odchádzať, tak nám, ktorí tu ešte stále budeme, to bude ľúto. (smiech)
Vianoce ste prežili na chalupe na Záhorí. Zotavujete sa po nedávnej operácii v prírode?
Cítim sa tam veľmi dobre, dajú sa tam robiť prechádzky. Jediné, čo mi na chalupe chýba, je, že tam nie je kaviareň. Som totiž odjakživa kaviarenský typ.
Tak to ste potom mali zostať v hlavnom meste...
Potreboval som nabrať trošku kondíciu, ktorá aj keby som nebol po operácii, zďaleka nie je výnimočná. Potreboval som si vydýchnuť a hlavne dobre sa vyspať. Pretože v nemocnici neviem zaspať. A keď sa vrátim domov, chvíľu mi trvá, kým sa dostanem do normálneho stavu, že spím pár hodín.
Na chalupe máte aspoň viac času byť s manželkou, herečkou a političkou Magdou Vášáryovou.
Manželka má veľmi veľa povinností, lebo má veľa energie. Sme spolu, ale nie veľmi často. Vždy sa však nájde téma, o ktorej hovoríme. Teraz si to užívame na chalupe.
Aké máte plány do nového roka?
Rád by som trošku písal, to som zanedbal. Po rokoch pravidelného písania fejtónov by som sa k tomu rád vrátil, ak budem mať trpezlivosť. Oveľa viac sa ale teším na to, že sa z času na čas stretnem s vnučkami, lebo to je veľká zábava. Hoci dlho to s nimi nevydržím, lebo ako sa vraví - deti sú klenot rodiny na pol hodiny...
Táto operácia nebola jediná, už pred tromi rokmi ste absolvovali operáciu srdca. Ako sa momentálne cítite zdravotne?
Ešte stále nie som celkom fit. Bola to pomerne vážna operácia. Keď zomrel Marián, volali mi z SND, či by som na pohrebe nepovedal nejaký príhovor. Aj keď nerád, musel som to odmietnuť. Neviem, či by som to zvládol, sú to ťažké veci. Viete, v tomto veku, keď zomierajú vaši rovesníci, to už prestáva byť sranda. Keď si uvedomíte, koľko hercov z našej generácie odišlo predčasne, tak sa na to človek díva, že je rád, že je ešte tu. Ešte to chvíľu potrvá, kým budem môcť hrať v divadle.
Chýba vám už javisko?
Nechýba, lebo viem, že to zase bude. Ale keby to už nikdy nemalo byť, asi by mi to nebolo jedno. Preto chápem, že Mariánovi prekážalo, keď zostal v akomsi vzduchoprázdne, keď oňho nebol záujem. Ale jeho stav bol viditeľný. On sám si to možno neuvedomoval, no bolo už na ňom vidieť, že nie je celkom fit.
Kedy ste s ním boli naposledy?
Pred Vianocami, tu v tejto kaviarni. Sedel na tomto mieste, kde vy teraz.
Herci vraj poväčšine túžia zomrieť na javisku. Je to pravda?
Ja by som najradšej nezomrel. A keď už, tak náhle, to nie je zlé. Preto si myslím, že v tomto smere, ak sa to vôbec dá takto povedať, mal Marián aj trochu šťastia. Že netrpel roky na smrteľnej posteli. Ale zomrieť na javisku je hlúpe kvôli obecenstvu. Ľudia sa predsa neprišli pozrieť na to, ako umierate.
Čo by ste povedali Mariánovi, keby ste mali možnosť poslať mu tam hore kamarátsky odkaz?
Ak je to možné, aby som niečo Mariánovi odkázal, tak aby si uchoval svoj zmysel pre humor, lebo si myslím, že tam kde je, ho bude veľmi potrebovať.
