Na potoku Mlynica v Štrbe boli tri mlyny – horný, stredný a dolný. Ten stredný niekedy okolo roku 1820 postavilo štrbské urbárske spoločenstvo. Hovorí sa – stredná cesta, zlatá cesta. A niečo na tom bude, lebo ako jediný pretrval do dnešných dní plne funkčný. „Prastarí rodičia pochádzali zo Spišskej Novej Vsi, vtedajšieho Iglova. Tam mali mlyn. Moji starí rodičia si prenajali ďalší mlyn v Gerlachove, ale v roku 1929 im nájomná zmluva skončila a už nechceli byť v nájme, ale na svojom. Mlyn sa im podarilo kúpiť od urbáru v Štrbe. Keďže mali skúsenosti a veľkú chuť robiť, už po roku to bol najvychýrenejší mlyn v okolí,“ začína spomínať Ján Hrušovský na svojich mlynárskych predkov.
Požiar
Bol to klasický mlyn s horným mlynským vodným kolesom. Okrem niekoľkých druhov múky v ňom mleli šrot pre zvieratá a krúpy. No vyrábali aj drevené šindle. „Denne tu pred vojnou stálo aj 10 – 15 vozov gazdov zo širokého okolia. Starí rodičia sa nezastavili, ale v dolnom a hornom mlyne bolo prázdno. A tak ľudská závisť a zloba niekoho dohnala k zúfalému činu. V lete 1944 náš mlyn niekto podpálil.
Starí rodičia o polnoci videli cez okno len červenú žiaru. Vybehli z mlyna, v ktorom aj bývali, len tak, v čom spali. Našťastie sa im podarilo obliať horiaci stôl v kuchyni a vyniesť ho von. Tam mali všetky doklady, časť peňazí a dokumenty od mlynu, z ktorého ostali len obvodové múry.“
Po tomto nešťastí boli starí rodičia zúfalí a odhodlaní zo Štrby odísť. „Dedo si povedal, že ak ho tu nemajú radi, radšej odíde. Presvedčil ho vtedajší starosta a pár ďalších dedinčanov. Za tri mesiace s pomocou miestnych a robotníkov na železnici postavili nový mlyn. Boli šťastní, lebo spoznali, že existuje aj ľudské dobro. To ešte netušili, že ich o pár rokov čakajú nástrahy socializmu,“ pousmeje sa posledný mlynár rodu Hrušovských.
Nový mlyn
Nový mlyn nemal mlynské koleso, ale Kaplanovu turbínu s výkonom 10 kW, dve poschodia a moderné stroje. O tie sa bolo treba starať a udržiavať ich. „To už bola práca môjho otca. Neustále mazať ložiská, turbínu, starať sa o kožené rozvodové remene, spájať ich, robiť nové. Mlyn išiel dennodenne a mlel desiatky ton obilia,“ spomína mlynár.
Dnes jeho mlyn za celý rok zomelie už iba dve tony jačmeňa, z ktorého sa robia povestné štrbské krúpy. „Dnes už nepoužívame mlyn na múku, tú nemelieme už 40 rokov. Vlani sme mleli šrot – krmivo pre zvieratá, ale aj to už melieme veľmi zriedka. Dnes sú to len štrbské krúpy... Tie nesmeli chýbať na žiadnej zabíjačke, v žiadnej jaternici a varenom údenom mäse v širokom okolí. Dnes sa menia aj stravovacie návyky a už aj málokto doma robí zabíjačku, a tak náš mlyn ide tak päť – šesť dní do roka,“ povzdychne si Hrušovský.
Odkaz
Mlynár do mlyna dochádza z dediny, dnes už v mlyne nebýva nikto. „Nie celkom nikto. Býva tu mačka, ktorá vždy bola súčasťou mlynu. Nikdy sme proti myšiam nepoužívali jedy. Mačky to vždy zvládli. Ešte pred troma rokmi tu bývala aj sesternica, ale už bola stará a nevládala tu sama žiť.“
Mlynár Hrušovský verí, že rodinné remeslo po ňom prevezme jedného dňa jeho synovec. Aj keď sa mu do toho nechce. „Môj syn Jano má 40 rokov, je IT špecialista a mlynárske remeslo mu nič nehovorí,“ smutne konštatuje. „Ktovie, aký koniec čaká tento náš mlyn... Prečkal všetky zlé časy a neprežije tie dobré?“ dodáva starý mlynár