V niektorých prípadoch sa rodičia nevedia dohodnúť, kto sa o dieťa bude starať a ako bude navštevovať druhého rodiča. Podobný prípad rezonoval Slovenskom aj pred pár dňami. O malú Izabellu (9) bojuje otec Peter (34) a matka Mariella (32) žijúca v Ekvádore, pričom sa má rozhodnúť, kde bude dievčatko žiť. S podobnými problémami sa potýkajú mnohí rodičia. Na čo máte právo a čo robiť, odpovedajú advokáti Róbert Bános, Milan Ficek a psychológ František Skokan.
Čo robiť, ak jeden rodič zabraňuje styku s dieťaťom druhému rodičovi?
Je možné podať na miestny súd návrh na úpravu rodičovských povinností a práv. Zároveň je možné podať aj neodkladné opatrenie, čo by malo situáciu urýchliť. V takomto prípade súd rozhoduje v skrátenej 30-dňovej lehote.
Od akého veku súd prihliada aj na názor dieťaťa?
Ak nedôjde k dohode rodičov, malo by sa dieťa vypočuť vždy. Či súd vezme do úvahy jeho názor, závisí do viacerých faktorov, napríklad mentálnej vyspelosti. V prípade starších detí súd spravidla rozhodne v súlade s ich názorom, ak sa preukáže, že to bude v ich najlepšom záujme.
Komu v praxi súd najčastejšie zverí dieťa?
V minulosti mali prevahu rozhodnutia v prospech matky, dnes tomu tak nie je. Čoraz častejšie sa stretávame so striedavou starostlivosťou či zverením do rúk otca. Striedavá starostlivosť je možná v rodinách, kde rodičia vedia aj po rozchode spolu komunikovať.
Čo ak rodič nedodržuje súdne rozhodnutie?
Je možné podať návrh na súdny výkon rozhodnutia. Súd vždy postupuje od najmenej intenzívneho spôsobu výkonu až po nútený. Nezriedka sa uloží pokuta vo výške 1 000 eur, a to aj opakovane.
Čo ak dieťa nechce k druhému rodičovi ísť, aj keď je platné súdne rozhodnutie?
Ak súd zistí, že existujú ospravedlniteľné dôvody, prečo nedošlo k dobrovoľnému podrobeniu sa výkonu, výkon rozhodnutia sa neuskutoční. Súd môže nariadiť rodičom a dieťaťu povinnosť zúčastniť sa na psychologickom poradenstve, ktoré by malo zabrániť násilnému odoberaniu dieťaťa. Je však dôležité aj to, že rodič má povinnosť viesť dieťa k vybudovaniu vzťahu s druhým rodičom, ktorý ho nemá zverené do starostlivosti. V opačnom prípade môže hroziť, že dieťa bude zverené do starostlivosti druhému rodičovi.
Kam sa obrátiť, ak rodič nie je stotožnený s rozhodnutím súdu?
Po doručení rozsudku môže do 15 dní podať odvolanie na odvolací súd. Ten môže rozhodnutie potvrdiť, zmeniť alebo zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie.
Na čo prihliada súd pri rozhodovaní, komu zverí dieťa?
Každý prípad je individuálny a súd musí vždy zisťovať najlepší záujem maloletého. Skúma sa vzťah dieťaťa k rodičom, majetkové pomery, zamestnanie, koľko má dieťa rokov. V prípade striedavej starostlivosti aj vzdialenosť bydlísk rodičov a možnosť detí viesť nerušene školskú dochádzku. Samozrejme, skutočnosti týkajúce sa požívania alkoholu, závislosti na drogách či iné sú vážnym dôvodom, aby súd skúmal záujem dieťaťa a jeho zverenie takémuto rodičovi.
Dá sa zvrátiť rozhodnutie rodiča, ktorý sa zriekol striedavej starostlivosti a časom to chce zmeniť?
Samozrejme, veľmi často sa s tým stretávame. Striedavá starostlivosť je komplikovanejšia, napríklad pre vzdialenosť bydliska rodičov. Ak sa to však zmení, môže byť podaný opätovný návrh na úpravu styku. Každé právne súdne rozhodnutie týkajúce sa úpravy rodičovských práv je možné zmeniť.
Ostáva rodič po rozluke zákonným zástupcom dieťaťa?
Áno. Rodič je plne zodpovedný za výchovu dieťaťa, má právo rozhodovať o dieťati a spravovať jeho majetok. Rozhodnutie súdu len upravuje výkon rodičovských práv a povinností.
Zvyknú rodičia deti manipulovať proti druhému rodičovi?
Nie je to časté. Do veku 3 až 5 rokov je to primárne matka, s ktorou chce dieťa byť. Časom si však začne vytvárať aj vzťah s otcom, ktorý sa o dieťa vie tiež dobre postarať. Stáva sa však, že je na tom finančne lepšie, a to, čo si nemôže dovoliť kúpiť dieťaťu matka, mu bez váhania kúpi otec. Najmä ak už je v kolektíve a tam sa rado porovnáva, môže sa stať, že si otec dieťa kupuje. Býva to však súboj len medzi rodičmi, ktorí nie sú dozretí.
Prečo býva častý boj o deti najmä v medzinárodných manželstvách?
V záľubenosti ľudia nevidia rozdielnosť v jednotlivých kultúrach. Ukáže sa to až časom. Najmä v Južnej Amerike či arabských krajinách berú otcovia svoje deti ako majetok. Možno je aj naša legislatíva zlá, no tá len kopíruje našu kultúru.
