V zablatených čižmách, kožených jazdeckých nohaviciach a klobúku totiž pôsobil skôr ako kovboj z americkej prérie. Namiesto gitary držal v rukách oťaže Tornáda, ktorý je jeho verným štvornohým priateľom dlhých šestnásť rokov.
Keď Allan uvidel na internete inzerát s fotografiou Tornáda, bola to láska na prvý pohľad. Majestátne zviera malo vtedy 19 mesiacov. Kamarát džokej ho od kúpy odhováral. Mladý kôň vraj nič nevie, bude ho musieť vychovať a naučiť sa s ním pracovať. „Nič ma neodradilo, ani keď sa ukázalo, že s koňmi naozaj neviem robiť. Tornádo sa neustále staval na zadné, zľakol som sa – a teraz čo? Pred rokmi som síce jazdil v klube, ale tam vás nenaučia, ako sa dorozumieť s koňom,“ konštatuje spevák a zľahka hrabne prstami do Tornádovej hrivy. Ten spokojne prešľapuje a čaká na svoj fototermín.
Aby lepšie spoznal konskú dušu, prihlásil sa Allan na špeciálny kurz, kde sa učil, ako komunikovať s koňom. „V dedine na Záhorí, kde som v tom čase býval, sa ma pýtali, na čo mi bude kôň, či bude orať alebo ťahať voz. Chodieval som na ňom cez pol dediny kupovať si cigarety. Nemal sedlo ani ohlávku. Mal len špagát okolo krku. Kúpil som si cigarety, a keď sme išli naspäť, zliezol som z koňa, špagát som vzal do ruky a Tornádo za mnou poslušne kráčal. Ľudia na mňa pokrikovali: Šak to není kúň, šak to je pes!“ usmeje sa Allan pri tejto spomienke.
Vzápätí však zvážnie. Priznáva, že po tom, čo si k sebe konečne našli cestu, musel koňa predať a Tornádo na viac ako rok zmenil majiteľa. „Potreboval som peniaze. Bola to zložitá situácia. Predstavte si, že máte zviera, z ktorého sa stane váš parťák, a dáte ho potom preč! Keď som sa ako-tak finančne pozviechal, zistil som náhodou, že Tornádo je opäť na predaj. Volal som majiteľovi a ten mi povedal, že už má troch kupcov, ale ak ho chcem, som na prvom mieste. Zohnal som teda peniaze a Tornádo sa ku mne vrátil,“ potľapká koňa, vyskočí do sedla a zapózuje pred naším fotoobjektívom.
Na Slovensku je podľa Mikušeka country štýl na okraji hudobného záujmu. Napriek tomu si piesne nášho najznámejšieho country speváka v minulosti našli okamžite cestu k poslucháčovi. Rádia hrali jeho pesničky spolu s popovými a rockovými interpretmi. Sám vraví, že sa nepokladá úplne za country speváka, len robí muziku v tomto štýle.
„Každý si pod tým predstaví speváka s klobúkom a čižmami, gitarou, mandolínou a s pesničkami o koňoch. O koňoch som ale spieval asi len v dvoch piesňach – Stádo a Big star of moon a o kovbojoch som nespieval, myslím, vôbec. Nemám rád zbrane, takže neviem, či by som bol dobrý kovboj. Spievam o bežnom živote, a keď si odmyslíte steel gitaru, bendžo, mandolínu alebo husle, tak je to, čo robím, buď rock alebo pop. U nás chcú mať ľudia všetko pomenované, zaškatuľkované,“ vzdychne si Allan, a keďže nám zima zachádza za nechty, pozve nás do miestneho country salónu na čaj.
V útulnej drevenici sŕkame horúci nápoj a dozvedáme sa, ako Mikuškove pesničky začiatkom 90. rokov pustil prvý raz do éteru vtedajší moderátor Rock FM rádia Paľo Chovanec. „Vyšiel mi v tom čase prvý album. Fungovalo to tak, že niekto do rádia priniesol singel alebo CD, tam ho archivovali a dali do obehu. Producent dal môj singel s tromi pesničkami niekomu z rádia. Dva týždne ležalo CD na mixážnom pulte. Občas, keď niekto išiel okolo, vzal ho do rúk s tým, že niekto sa tu hrá na kovboja a odložil CD naspäť. Raz, keď Paľo vysielal a chýbala mu pesnička, vzal ten singel, že si ho vypočuje. Keďže sa mu pesnička pozdávala, pustil ju do éteru. Odvtedy ma hrali snáď vo všetkých rádiách aj päťkrát denne. Iným spevákom bežne rotovali jedna-dve pesničky z albumu,“ prezrádza Allan a pri spomienke na toto obdobie sa mu vynorí aj jedna bizarná situácia. „V roku 1993 som sa stretol s Paľom Haberom a ten mi vraví: Počúvaj, koľko pesničiek ti rotuje z prvého albumu? Vravím, nejakých deväť-desať... Neveril, myslel si, že si robím srandu. Obdobie medzi rokmi 1992 až 2001 bolo pre mňa obrovským tvorivým boomom, ktorý som si užíval.“
Raz hore, raz dolu
Allan sa presvedčil, že svetská sláva je poľná tráva a po úspechu často prichádza pád. „Váš život je ako sínusoida, raz ste hore, raz dole,“ skúsime si zafilozofovať a spevák nás s jemnou dávkou irónie poopraví. „V mojom prípade to bol skôr tobogan!“ Zhodneme sa na tom, že spieva pre radosť, ale spievanie ho zároveň aj živí. A keď nie sú kšefty, nie je na chlieb. „Keď nehrám, nemám,“ skonštatuje pragmaticky. Po rokoch tvorivých úspechov doslova padol na dno. „Valilo sa to na mňa jedno za druhým. Najprv rozvod v roku 2002, hoci musím povedať, že s exmanželkou sme zostali kamaráti. Mysleli sme na deti, hádky a prieky sa nekonali. Odrazu som však nemal muzikantské príležitosti. Trápilo ma to, uzavrel som sa do seba. Dusil som to v sebe, situácia sa zhoršovala a jedného dňa som skolaboval. Tri dni som ležal a nevedel sa pohnúť. Mozog potreboval resetovať,“ otvára trinástu komnatu spevák, ktorý si z toho všetkého pamätá len veľmi málo. „Nevedel som chodiť, rozprávať. Chcel som niečo povedať, ale nešlo to. Pomohla mi vtedajšia priateľka a zvieratá. Nemohol som si dovoliť ísť do nemocnice, pretože som mal dlhy... Viem, riskoval som, že ma to položí úplne a nezahrám si už nikdy. Mal som silné depresie, stačilo, že som sa trochu rozrušil a vypovedali mi svaly. Zvalil som sa na zem, nemohol som sa postaviť, nehýbal som rukami, zajakával som sa. Bolo to hrozné, nasledoval plač, úzkosť... Vedel som, že sa z toho bludného kruhu musím čo najskôr dostať a ísť na pódium. Dva mesiace som sa učil chodiť a rozprávať, potom som dostal ponuku na hranie a to ma naštartovalo.“
Aby toho nebolo málo, v tom čase ochorela na rakovinu jeho vtedajšia priateľka Sylvia aj jeho syn Peter (26). Kým mladý muž chorobu porazil a dnes sa teší dobrému zdraviu, Sylvia po siedmich rokoch zápasu s rakovinou zomrela. To už dvojica spolu istý čas nežila, no spevák sa jej a jej manželovi snažil byť oporou do posledných chvíľ.
Mikušek sa netají tým, že nedostatok muzikantských príležitostí a následné finančné problémy riešil ako sa dalo. „Pred tromi rokmi som robil deväť mesiacov u kamaráta v stavebnej firme. Zatepľoval som fasády a pracoval so sadrokartónom, ale nestíhal som mladým kolegom a ani môj ,fištrón´ nebol z najlepších. Chýbala prax,“ priznáva. Keď bolo treba, hrával po kluboch. „Hral som za smiešny honorár, a keď som po štyroch hodinách zahlásil, že to je posledná pesnička, opití štamgasti začali po mne vulgárne pokrikovať, že sa práve začali baviť, čo si to dovoľujem, mám hrať a hotovo. Spočiatku som to prehltol, ale frustrovalo ma to a pred dvomi rokmi som si povedal dosť! Kto si, že na mňa takto vykrikuješ? Aj keď som bol v najzafajčenejšom šenku, vždy som hral naplno,“ vraví Mikušek, ktorý štyri roky spolupracoval s českou legendou Michalom Tučným (†48) a Johnny Cash (†71) si ho vybral ako predkapelu svojho koncertu.
Country speváka koncom januára čaká megakoncert, na ktorý pozval české a slovenské spevácke hviezdy. „Snáď som niečo málo dokázal,“ vraví skromne Mikušek, ktorý je dnes šťastný aj v súkromí. „Pred dvomi rokmi som sa zasnúbil s Júliou (25), keď sme sa dali opäť dokopy, vedel som, že ju už nepustím.“
Keď jeho návrat na pódiá prirovnávame k nezničiteľnému bájnemu vtákovi Fénixovi, usmeje sa a podotkne, že je to aj vďaka priateľom, ktorí mu pomohli. Zmenil imidž, z trička sa prezliekol do košele a saka. Zostal len klobúk. „Ľudia už nemajú pocit, že sa rozprávajú s kovbojom, ktorý práve očistil koňa a išiel na javisko, aj keď to tak veľakrát bolo a aj bude,“ dodáva.
