S hereckou legendou Dušanom Tarageľom sme sa rozprávali o jeho najväčších radostiach i starostiach, malých i veľkých postavách, vnukoch, podrazoch, životných náhodách aj o hubách.
Nedávno išiel v televízii opäť Sváko Ragan aj s vaším nezabudnuteľným „leteckým“ výstupom, cez sviatky to boli tradične Vianočné oblátky. Pozreli ste si ich, či ani za svet?
Ešte to! Predstavte si, že Vianočné oblátky oslávili nedávno 40 rokov, to znamená, že boli vysielané štyridsiaty raz a keďže ich vždy dajú počas Vianoc na Jednotke a potom ich zopakujú aj na Dvojke, tak hovoríme až o osemdesiatich reprízach. No kto by sa na to pozeral?! Navyše počas sviatkov som bol u svojej mladšej dcéry, ktorá mi porodila druhú vnučku, a tá mala práve šesť týždňov. Takže nám ani nenapadlo pozerať televízor, lebo celý čas sme sa podriaďovali tomu batoľaťu. Dá sa povedať, že sa vyrovnalo skóre, lebo staršia dcéra má dvoch synov a mladšia má teraz už dve dievčatká.
Čochvíľa oslávite 70 rokov. Asi sa netreba pýtať, čo vám robí najväčšiu radosť.
Nič nie je krajšie ako, keď prídem domov a vybehne mi naproti vnuk či vnučka a objímu ma. Jediné, čo ma mrzí, že žena sa tohto nedožila... Ale ešte som chcel niečo povedať k tým dvom filmom. Vo Vianočných oblátkach hrám hlavnú postavu, vo Svákovi Raganovi sa len mihnem, no je zaujímavé, že ľudia si pamätajú najmä ten môj krátky „letecký“ výstup. To som vraj hral senzačne. Ako hovoril Stanislavski, neexistuje malá a veľká postava, existujú len malí a veľkí herci. Preto som nikdy za celých 50 rokov v divadle neodmietol žiadnu postavu. Už mi to aj mnohí vyčítali, Jožo Vajda, Zdenka Studenková: „Preboha, načo si túto rolu zobral...? Veď už máš svoje roky, už si si tu svoje odohral.“ Ja im na to: „Ale ja som zamestnanec divadla, mne to nedá, je to taká etika. Keď ma ten režisér obsadil do veľkej roly, tak ja mu urobím tú službu a zahrám si teraz malú.“ A aj v nej sa dá všeličo ukázať.
Koľko teraz ešte pracujete v dabingu či v divadle?
Do dabingu ma zavolajú raz, dva razy do mesiaca, v divadle hrám sedem až desať predstavení za rovnaké obdobie, no z toho sú len dve väčšie. Veľmi rád hrám najmä v detskom predstavení Lomidrevo - aj ma niekedy hnevá, že to nehráme častejšie. Školy vraj na lístky čakajú aj tri roky.
Váš návrat na televíznu obrazovku v seriáli Klan pred piatimi rokmi nevyšiel. Odvtedy žiadna zaujímavá ponuka neprišla?
Ale áno, volali ma aj do iného seriálu, kde som vyhral kasting na danú rolu, a potom mi ju zobral jeden herec dobre zapísaný v politických kruhoch. Režisér aj dramaturg mi povedali, že mi rovno pošlú zmluvu, lebo so mnou rátajú. No a potom sa pýtam kolegyne, ktorá bola tiež na tom kastingu: „Veď ten seriál sa už točí asi tri týždne a mne zatiaľ nevolali...“ A ona mi na to: „Vy neviete, dali to inému.“ Nahneval som sa a volal som na produkciu, či nemajú ani toľko slušnosti povedať mi, že to nerobím. Veď som pre to odmietal dabingy. Odvtedy mi volali ešte asi päťkrát na iné veci, no povedal som si, že s nimi už robiť nebudem.
Keby ste neboli hercom, boli by ste možno veterinárom... Bolo to tým, v akom prostredí ste vyrastali, či aj pre niečo iné?
Otec bol vedúci plemenárskej stanice, zažil som spolu s ním operácie kráv, koní. Preto som zatúžil ísť na veterinu. No spolužiačka z martinského gymnázia Elenka Romančíková ma nahovorila, aby sme sa spolu naučili dialógy a išli na prijímačky na VŠMU. Pamätám sa, ako nás celá trieda odprevádzala na železničnú stanicu do Vrútok. Boli sme skvelá partia. Naša učiteľka si ma na stanici zavolala bokom a hovorí mi: „Dušanko, ale nebuďte potom smutný, keď vás neprijmú a Elenku áno, lebo ona má otca v Národnom divadle a vy tam nemáte nikoho.“ A stal sa úplný opak, čo mi bolo aj ľúto, lebo Elenka bola skvelé dievča a vášnivá herečka.
Ako dlho trvalo, kým ste na VŠMU vy, chlapec spod Tatier, zapadli medzi všetkých tých Bratislavčanov?
Prvý rok bol ťažký. V Bratislave som prvýkrát videl električku a dlho som nad všetkým otváral hubu a vyvaľoval oči. Keď bolo treba, aby sa herec v nejakej scéne čudoval, tak Kocúriková hneď zakričala: „Zahraj Tarageľa!“ (smiech) Ale Chudík robieval po každom mesiaci rebríček podľa toho, ako sme hrali etudy a dosť často som sa striedal s Ďurom Kukurom na čele. Tak si ma začali všímať. A Ďuro raz prišiel za mnou a hovorí mi: „Dušan, my by sme mohli byť taká dvojica, ako sú Lasica a Satinský alebo Labuda a Dančiak.“ A začali sme spolu robiť etudy a dialógy. Aj na základe toho si ma začali všímať aj ostatní, lebo Ďuro bol už vtedy osobnosť a dali naňho.
Dlho ste vraj vyzerali veľmi mlado, čo vás riadne štvalo. Malo to aj nejaké výhody?
Bol som chlapčenský typ až do tridsiatky. Aj fúzy som si naschvál nechal narásť, aby som vyzeral mužnejšie. Mal som tridsať a keď som išiel do kina, zrazu chceli odo mňa občiansky. A to som bol už dvojnásobným otcom. Ale naozaj to malo aj výhody, veľa som hral... Film Keby som mal dievča som natočil ako 28-ročný a nechcel som tú rolu zobrať. Režisér Uher sa ma pýtal, že prečo a ja mu na to: „Veď preboha, mám na to veľa rokov, som ženatý, mám dve deti!“ Nakoniec som to zobral a spolužiakov mi hrali o desať rokov mladší chlapci, a všetci vyzerali starší ako ja. (smiech)
Ale nakoniec ste za tento film dostali cenu v Karlových Varoch za mužský herecký výkon.
Točili sme Stratenú dolinu v Tatrách, stále pršalo, ležal som v izbe a zrazu mi ráno niekto klope. Otvorím a vojdú Kroner, Dočolomanský, Zázvorková, režisér Ťapák a každý postupne hovorí: „Ja pijem šampanské, ja whisky...“ Čudoval som sa, či im šibe, veď som nemal meniny ani narodeniny. A oni na to, či neviem, že som dostal cenu. Ale čo ma najviac mrzí, že ma ten Ťapák nepustil ísť si ju prevziať, lebo bolo zlé počasie a keby som odišiel, mohlo by sa vyčasiť a oni by kvôli mne stáli. Dnes by som sa na jeho zákazy vykašľal.
S manželkou Vierkou ste sa zoznámili na martinskom gymnáziu a váš vzťah prežil aj dlhé odlúčenie, keď vy ste študovali v Bratislave a ona v Martine. Medzitým ste naozaj nemali žiadny iný vzťah? Veď pokušenia museli byť nekonečné.
Ale vtedy boli iné móresy. S dnešným poňatím partnerstva a sexu sa to nedá porovnať. Dnešná mladá generácia by sa nám vysmiala, že sme žili ako v celibáte. Ale o to viac sme sa na seba tešili, po dvoch-troch mesiacoch, čo sme sa nevideli, sme zistili, ako jeden druhému chýbame. Že k sebe patríme.
Keď vaše dcéry vyrastali, mali ste najviac práce. Akým ste stíhali byť otcom?
Keď som bol doma, veľmi som sa snažil, aj som varil, lebo som bol vášnivým kuchárom. A cez prázdniny sme išli na chatu do Vysokých Tatier a prešli sme spolu všetky doliny na okolí, všetky vrchy, Rysy, Kriváň - tam som bol deväťkrát... pochodili sme vlastne celé Západné Tatry a keď bolo naozaj zlé počasie, vybrali sme sa k moru. Lietadlom do Ruska, autom do Chorvátska a vlakom do Bulharska, na čo dcéry dodnes najradšej spomínajú. Ale som rád, že majú vzťah a radosť z hôr a teraz tam chodia so svojimi deťmi.
A vy keď sa vyberiete do Tatier, už ako sa blížite k Mikulášu, začínate ožívať?
Áno, ale už to nie je ono. Všetci okolo mi začali odchádzať do nebíčka. Najlepší kamarát mi zomrel pred siedmimi rokmi po ťažkom úraze. Druhý kamarát, ktorý má vedľa chatu, má pre cukrovku amputované nohy a už tam nechodí. A tretí, posledný, je už rok po mozgovej porážke a nikoho nepozná. Je to tam už pre mňa smutné, ale idem tam najmä kvôli vnukom. Ani hríby už tak nerastú, stane sa, že som tam celý júl a ani jedna plávka. A ani nemôžem chodiť tak ďaleko, ako som zvykol, lebo je tam strašne veľa medveďov. Pred dvadsiatimi-tridsiatimi rokmi som sa, s prepáčením, išiel do lesa pri chate vyčúrať a doniesol som v tričku dvadsať dubákov. Ešte ma žena sprdla, že som si zašpinil nové tričko. (smiech)
Pred rokmi ste sa posťažovali, že srdce vám ide na 30 percent a celkovo ste mali veľké zdravotné problémy. Zlepšilo sa to?
Je to lepšie. Upravil som životosprávu, musím však chodiť každé tri mesiace na kontrolu ku kardiológovi. Zoberú mi krv a skúmajú mi všetko, čo sa z nej dá zistiť. EKG, SONO, to všetko absolvujem raz za štvrť roka a podľa toho mi kardiológ upraví lieky. A je so mnou spokojný. Tak sa mi zlepšuje zdravie, že z dvanástich liekov som prešiel na dva a pol. Ale jedno veľké svinstvo je medzi nimi stále. Je to liek na riedenie krvi, ktorý sa nedá kombinovať s inými, takže keď prechladnem, môžem si dať len paralen. Ale naozaj je to so mnou lepšie. Chcem tu ešte byť, aj kvôli vnukom.
