Mladá Evička okúsila divadlo, a hoci chcela študovať architektúru, lásku našla v herectve. Pred časom hviezdila ako sympatická babka Roznerová v Búrlivom víne, no ďalšie ponuky herečka odmietla a užíva si pokojný dôchodok.
Po tom, ako sa skončilo Búrlivé víno, skončila sa aj éra, keď ste stále mali čo robiť. Zrazu nemáte žiadne záväzky... Je to pre herca skľučujúce?
Niečo sa skončilo, ale ja som si naozaj potrebovala oddýchnuť od nakrúcania. Je to namáhavé, človek sa musí naplno sústrediť na svoju rolu a bolo už pre mňa náročné zapamätať si všetko, čo scenár udával. Veľakrát sme točili obraz aj po troch týždňoch, takže som si musela spomenúť a zopakovať, v akej nálade bola vtedy moja postava, v akom vzťahu bola s inými postavami. Občas som mala problém, aby som si pamätala text. Zapríčiňovala som si to tak trochu aj sama, lebo som maximalistka. Každý výstup som si poctivo naštudovala, vedela som, o čom je, prečo je...
Darmo, stará herecká škola sa nezaprie...
Ale to by mal robiť každý herec, či je starý, alebo mladý. Nielen vhupnúť do niečoho a nevedieť, čo bolo predtým a čo potom.
Máte pocit, že súčasní herci pristupujú k práci ľahkovážnejšie? Že sú nepripravenejší?
Mám pocit, že mnohí herci sú takí. Nemajú totiž čas, robia veľa, behajú z jedného projektu do druhého. Ale je to na každom, ako sa k tomu postaví.
Mladí herci robia v divadle, vo filme, v dabingu, idú zo seriálu do seriálu, moderujú... To vaša generácia nezažila. Myslíte si, že sa dá takto dlhodobo fungovať?
Myslím si, že časom sa tí herci opotrebujú. Ale asi sa to nedá ináč. Totiž aj režiséri sú len ľudia a siahnu po tom, čo poznajú. Majú svojich vytypovaných hercov a tí ostatní akoby neboli. To je ale na škodu veci. Zrejme to berú, že toho poznám, viem, čo od neho môžem čakať, toho chcem. A mnohí potom zostanú mimo, hlavne tí, čo nie sú v centre diania. Pritom aj v mimobratislavských divadlách pôsobia naozaj veľmi dobrí herci.
Ako to asi vnímajú herci, že nie sú v hlavnom meste, na pulze dňa a tým akoby ich televízni, ale aj divadelní režiséri prehliadali?
Občas ich režiséri aj obsadia, na druhej strane, pre „cezpoľných“ hercov je ťažšie cestovať takú diaľku zo svojich bydlísk. V dnešnej premávke je to o nervy, takže veľakrát ani ponuku neprijmú. Povedia si, že v domovskom divadle hrajú dobré roly, ďalšie nepotrebujú. Potom by už možno aj chceli, lebo zistia, že doma ich síce poznajú, ale inde o nich netušia. To je veľká škoda, pretože mnohí sú výborní.
Keď má herec šťastie a začnú ho obsadzovať, tak sa aj sám vypracuje. Darmo, prax je prax, a keď dostanete krásne postavy a viete ich spracovať, tak potom krok za krokom prídete aj do Bratislavy a ste obsadzovaný.
Herci zvyknú hrať, pokiaľ im to zdravie dovolí. Poznáme mnohých, ktorí vraveli, že z javiska ich vynesú len nohami napred. Napríklad pani Vilma Jamnická alebo pán Ladislav Chudík sa blížili pomaly k stovke a vo vysokom veku stále hrali...
Napriek tomu ale divadlo je umením chvíle. Kým napríklad knižku si môžete prečítať aj po mnohých rokoch, ba až stáročiach, postava herca žije len do momentu, kým je na scéne. Takto si herec prežije aj sto životov.
Vy ste fungovali aj vo veku, keď herečky nerady priznávajú roky. Aj v Búrlivom víne ste si zahrali babku Roznerovú.... Nie každá herečka sa však chce objaviť na obrazovke v úlohe babičky.
Mala som šťastie, že som nikdy nebola „naivkovský“ typ. Zo začiatku mi to u niektorých režisérov prekážalo. Povedali mi, že si musím počkať na svoje roly, lebo nemôžem hrať naivku. Mala som na to príliš altový hlas. Napríklad Janko Borodáč režíroval jednu z mojich absolventských postáv – slovenskú klasiku Drotár. Hrala som naivku, bohatú dcérenku a on nástojil na tom, aby som hovorila sopránom. Skúsila som to teda tenučkým hláskom, no sama sebe som si pripadala smiešne.
Za tie roky ste na javisku asi zažili aj situácie, ktoré až také smiešne neboli...
V divadle sa stávajú aj trapasy, v mojom prípade však väčšinou vypálili humorne. V Martinskom divadle som napríklad mala rozkošnú rolu s Ivanom Letkom v hre Ideálny manžel od Oscara Wilda. Hrala som Mabel Chilternovú a Ivan lorda Goringa. V prvom dejstve som mala denný účes, v druhom večerný. Maskér si vymyslel, že mi cez prestávku pridá lokňový príčesok. Nejako mi ho slabo pripli a v jednom dialógu som zrazu cítila, že mi lokne pomaly kĺžu po chrbte. Skončili na zemi, našťastie na javisku stál stôl prikrytý obrusom. Príčesok som kopla pod stôl a diváci nič nevideli. Len my dvaja s Letkom sme sa museli premáhať, aby sme sa nerozosmiali a diváci si nič nevšimli.
Priamo s nechuťou nie. Rada som sa popasovala s každou rolou. Spomínam si, že keď bol Mesiac československo-sovietskeho priateľstva, museli sme hrať dielo ruského autora. Niekedy bolo dosť náročné nájsť vhodnú hru. Mnohé boli výborné, no nie všetky boli žiaduce. Chodievala som z času na čas aj recitovať na slávnosti a výročia podnikov, kam si pozývali väčšinou Juraja Sarvaša a mňa. Raz ma pozvali recitovať na večierok do školy pre komunistických funkcionárov. Prišiel za mnou organizátor, že súdružka Rysová, čo budete recitovať? Povedala som mu, že poéziu od básnika a ministra kultúry Miroslava Válka Slovo. Zľakol sa a vyhlásil, že túto báseň radšej nie, lebo niektorí súdruhovia by sa mohli uraziť. Bola to totiž kritická báseň do komunistických radov. Naivne som si myslela, že práve to prítomní súdruhovia privítajú. Keďže som bola nahlásená v programe, musela som narýchlo zmeniť repertoár a zarecitovala som niečo z tvorby Vojtecha Mihálika.
Vďaka jednej sovietskej hre ste sa dostali k svojmu prvému bývaniu...
Hrali sme v Martine a vtedajšiemu predsedovi miestneho národného výboru sa predstavenie tak zapáčilo, že vyhlásil: „Tomuto dievčaťu všetko!“ Odpovedala som, že všetko netreba, ale aspoň garsónku, pretože som bývala v podnájme. Samu ma moja prostorekosť prekvapila, no garsónku som vskutku dostala. Bola však malá aj pre jedného, nieto aby sa tam ešte nasťahoval manžel. Navyše, vtedy som už bola tehotná. V tom čase práve vzniklo Trnavské divadlo a hercom, ktorí tam nastúpili, poskytli byty. Keď mi ponúkli angažmán, presťahovali sme sa. Päť rokov som tam hrala krásne roly a ťahala repertoár divadla.
Je rola, po ktorej ste túžili, no nikdy ste si ju nezahrali?
Rada by som si bola zahrala pouličnú kvetinárku Elizu Doolitlovú v hre G. B. Shawa Pygmalion. Hovorí sa v nej o tom, ako uznávaný profesor uzatvorí stávku s priateľom, že z nevzdelanej kvetinárky vychová za pol roka kultivovanú dámu. Naozaj sa mu to podarí a profesor jej ponúkne, aby zostala v jeho domácnosti. Ona však jeho ponuku odmieta. Fantastická rola, ktorá ma obišla. V divadle, z ktorého som odišla, sa hrala až po mojom odchode a v divadle, kde som nastúpila, sa už predstavenie hralo.
Tak, tak...
Keď sa obzriete späť za vaším životom, vnímate to tak, že roky ubehli veľmi rýchlo?
Strašne! Je to zaujímavé: Roky bežia rýchlo, ale dni – osamelé dni – pomaly.
Smutné...
Je to tak. Len nedávno som bola malé dievčatko. Roky mi ušli, ani neviem ako. Pritom dni, keď som sama, sú nekonečné.
Čo robievate, keď ste sama?
Ako kedy. Keď sa dá, stretnem sa s priateľkami, idem k sestre, chodia ma navštevovať moji bývalí žiaci aj kolegovia. Inokedy lúštim krížovky, niečo upracem, niečo si uvarím, pozriem si televíziu, alebo len tak premýšľam...
O čom najčastejšie?
Mám rada pozitívne spomienky, odháňam negatívne. Tie sa človeku natlačia do hlavy, ale nesmiete si ich pripúšťať, lebo to vás ničí, demotivuje...
V roku 2011 ste prišli po 51 rokoch manželstva o svojho muža Alojza (†79). Dá sa na to prázdne miesto v srdci zvyknúť?
Žiť sa musí ďalej, aj keď to bolí vždy, keď si naňho spomeniem. Môj muž umrel na rakovinu kože. Bol detský lekár, pracoval tri roky v africkom Tunise. Veľmi rád sa kúpal a slnil, no mal bledú pokožku. Často sa doslova spálil a vzápätí ošúpal. A slnečné žiarenie je zlé pre kožu. Hoci mám tmavú pokožku, keď som za ním prišla, skrývala som sa pred slnkom v tieni. Nechcel pripustiť, že za jeho chorobu môže práve slnenie. Najhoršie bolo, že ako lekár hneď usúdil, že je to zlé. Kolegovia lekári si mysleli, že škvrna na snímke je iba banalita, on však vedel, že mu ide o život. Boli to veľmi ťažké časy.
Ako ste sa s tým dokázali vyrovnať?
Oporou mi bol syn Michal, aj keď len na diaľku, pretože žije za oceánom.
Bolo asi ťažké zvyknúť si na to, že sa váš jediný syn usadil s rodinou v Kanade...
Stále mi chýba. Vo Vancouveri mám syna, nevestu, vnúčatá Luciu a Miška a už aj dve pravnučky. Cnie sa mi za nimi, dodnes som sa s tým nezmierila. No viem, že sú tam šťastní a darí sa im. Nemôžem byť sebecká a myslieť len na seba.
Nechceli ste ísť za ním a usadiť sa v Kanade?
Nie, na Slovensku som sa narodila a chcem tu aj zomrieť.
Na také myšlienky máte hádam ešte čas.
Ktovie, koľko mi ho ešte zostáva. Ale chcem byť ešte prospešná. Občas ma niekto zastaví a povie, že ma dáva za príklad svojim rodičom, ktorí sa s pribúdajúcim vekom opúšťajú. Vtedy si uvedomím, že som povinná dodávať mojim rovesníkom optimizmus, sebavedomie, aby si nemysleli, že sú na ťarchu. Hoci aj ja ten pocit mávam. No keď vidím, že sa divák zasmial, že sa poučil na mojich zážitkoch, som rada, že som prospešná, aj keď je to len rola. Netreba počítať roky. Čo bolo, bolo. Treba žiť pre túto chvíľu.
