V 60. rokoch bol Otto Dlabola (74) v našich končinách jedným z prvých fotografov celebrít. Štyri roky bol dvorným fotografom Karla Gotta (78) a jeho objektív zachytil aj hviezdy ako Johnnyho Casha († 71), Freddieho Mercuryho († 45) či Tinu Turner (78).
S českým fotografom, ktorého autorský archív ukrýva osobnosti zvučných mien, sme sa stretli v útulnej pražskej kaviarničke neďaleko Lucerny. Práve v sále tejto legendárnej pražskej budovy účinkovalo množstvo umelcov, ktorí pózovali pred objektívom Otta Dlabolu.
„Nerád robím rozhovory, väčšinou ich odmietam,“ povedal nám hneď po tom, ako sme sa usadili a objednali si kávu. „Viete, času je málo, zdravie sa mi zhoršuje. Okrem toho mám zlé skúsenosti s novinármi. Vymysleli si napríklad, že som robil šoféra Karlovi Gottovi, ale ja neviem šoférovať. Nemám vodičák a v živote som neriadil auto. Naopak, keď sme išli fotiť, šoféroval Karel,“ vysvetľuje bývalý dvorný fotograf božského Káju, ktorý na rozhovor pre Nový Čas Nedeľa napriek istým zásadám prikývol.
Asi by ste márne hľadali českého umelca, ktorého pán Dlabola nenafotil. „Nebude vám prekážať, keď si zapálim? Netrpíte nejakou agresiou voči fajčiarom?“ spýtal sa džentlmensky a zo škatuľky si vybral cigaretu. A potom sa rozrozprával. „Je fakt, že neviem o nikom z populárnej muziky v tých časoch, koho by som nefotil. Odhadujem, že je to asi päťsto tvárí. Pritom som nikdy nepracoval v redakcii. Bol som asi jediný fotograf v republike, ktorý bol od dvadsiatich dvoch rokoch na voľnej nohe,“ prezrádza a na chvíľu sa zamyslí. „Od mladosti som sa o seba musel starať sám. Moja rodina vlastnila veľké textilky aj zámok, vyrastal som vo vile s bazénom. Keď som mal desať rokov, zomrel mi otec. Bolo práve po menovej reforme a aby sme sa s matkou a starším bratom uživili, museli sme predať polovicu vily za smiešnych 60-tisíc korún. O päť rokov neskôr zomrela aj mama, a keďže brat a babička nezvládali moju výchovu, skončil som v detskom domove,“ odkrýva neľahkú minulosť.
Speňažil Trumpovú
Mladý Otto bol blázon do fotografovania. „Keďže sme nemali dosť peňazí, brat mi dal k Vianociam malý foťák – Altissu Box, no túžil som po lepšom. Chodil som okukovať do výkladov Exakty, Praktiky a východonemecké Altissy. Zo začiatku som si požičiaval Flexaret z požičovne. Prvý slušný foťák – Pentax Spotmatic som si zaobstaral v roku 1968, keď sa mi začalo dariť,“ spomína dnes fotograf, ktorý o mnoho rokov neskôr predal fotku slávnemu americkému magazínu Vanity Fair.
„Bola to fotka Ivany Trumpovej s Jiřím Štaidlom († 30). Ešte ako mladá československá lyžiarka Ivanka Zelníčková chodila dnes už s nebohým textárom, bratom hudobníka a skladateľa Ladislava Štaidla. Fotil som ich vtedy v Karlových Varoch aj v Mníchove na olympiáde v roku 1972. Keď sa rozvádzala s americkým miliardárom a dnes už prezidentom Donaldom Trumpom, tie fotky som predal do Anglicka za tisíc libier a niečo do spomínaného amerického časopisu. Asi ich použil Trump, aby znížil výkupné,“ smeje sa fotograf a dodáva, že dobre mu platilo aj západonemecké vydavateľstvo Polydor za fotky Karla Gotta. „Platili v markách, bol to mnohonásobok toho, čo som dostával u nás. Doma mi to vyplácali v bonoch a za to som v Tuzexe kupoval kvalitné filmy pre Karla.“
Gottov fotograf
Čulý sedemdesiatnik dnes s nostalgiou spomína na časy v rokoch 1969 – 1974, keď bol dvorným fotografom Karla Gotta. „Robil som mu titulky na časopisy, plagáty, platne. Pred fotením sme sa obyčajne išli najesť do čínskej reštaurácie. Bavili sme sa najmä o muzike, o ženách, o jedle... O súkromí Karel hovoril málo. Niekoľkokrát mi navrhol tykanie, no ja som si ho veľmi vážil, tak sme zostali pri vykaní. Mám s Karlom veľa zážitkov. Na olympiáde v Mníchove v roku 1972 sme prežili spolu krušné chvíle. Karel tam mal spievať a ja som ho mal fotiť. Mali sme izbu hneď oproti teroristom, ktorí spáchali atentát na izraelských športovcov. Videli sme ich postávať na balkóne. Pochopiteľne, po atentáte boli všetky kultúrne podujatia zrušené. “
Na Gotta nedá dopustiť. Vraví, že ho profesijne veľmi posunul. „Karel bol jediný, ktorý presne vedel, čo chce a mal jasnú predstavu o svojom imidži. Pri fotení sa vždy pýtal, prečo takto, prečo tu. Všetci ostatní stáli tam, kam som ich postavil ja...“ Gott však nebol jediným Karlom, ktorý stál pred jeho fotoobjektívom. „Fotil som aj Karla Kryla († 49), sériu spevákových fotografií som nafotil priamo u mňa doma. Jedna fotka vznikla úplne neplánovane, keď Karel našiel u mňa knihu fotografií Angličana Davida Hamiltona a so záujmom v nej listoval,“ spomína Dlabola, ktorý sa občas sám postavil pred objektív kolegu, aby zvečnil stretnutie so vzácnou osobnosťou. Jedna z takých fotografií vznikla v čase, keď mal v Prahe koncert rakúsky spevák Udo Jürgens († 80). Natáčal pesničku k televíznemu seriálu Píseň pro Rudolfa III. a po nakrúcaní sa šiel prejsť po Prahe. Vyfotil ma s ním na nábreží oproti kaviarni Slávia už nebohý Vilda Sochůrek, fotograf Divadelného ústavu.“
Múza Kubišová
Keď príde reč na to, ktorú z herečiek či speváčok rád fotil, zadíva sa kamsi ponad moje plece. Na zlomok sekundy zvážnie, potom si odpije zo studenej kávy. „Martu Kubišovú. Veľmi sa mi ako žena páčila. Má nádherné oči a ústa. Martušku som obdivoval, a keď sa vydala za režiséra Jana Němca († 79), dosť ma to vzalo,“ otvára svoju trinástu komnatu Dlabola, ktorý je presvedčený, že speváčka mala našliapnuté na sľubnú kariéru.
„Keby ju komunisti nestopli, mohla byť svetová hviezda. V máji 1970, keď už mala zákaz vystupovať, som mal na výstave fotografov fotky spevákov, medzi nimi aj Martu. Do návštevnej knihy ľudia písali: Nech žije Kubišová! Nech žije Dubček! A potom tam ktosi dopísal: Nech žije Dlabola! Kompetentní ten zošit vymenili za nový, no nepomohlo to. Mám z tej výstavy päť takých zošitov,“ usmeje sa pri spomienke.
Záchrankyňa Helena
Po vyše hodine strávenej v prítomnosti tohto zaujímavého človeka mi je jasné, že klebiet a pikošiek o celebritách sa nedočkám. Pán Dlabola taktne mlčí o všetkom, čo by mohlo známych ľudí kompromitovať. Predsa len sa však dozviem, že okrem profesionálnych vzťahov ho s niektorými spájalo aj ozajstné priateľstvo.
„Medzi mojich dobrých kamarátov patril Jiří Schelinger († 30),“ vzdychne si pri spomienke na speváka, ktorý v roku 1981 preliezol zábradlie na bratislavskom Starom moste a skočil do studenej vody Dunaja. Pýtam sa, čo si myslí o záhadnej smrti interpreta hitu Holubí dům. „Nič si nemyslím, nebol som pri tom. Jirka v tej dobe dosť pil, ale bol to fajn chalan,“ odpovedá stroho a tému zvrtne na veselšiu. „Na Bratislavu mám vtipnú spomienku z Lýry 1969. To som ešte nikde nehovoril. Na Lýre bola vtedy zlá nálada, lebo už bolo jasné, že sa to v štáte pritvrdzuje. Mal som vtedy problémy so žlčníkom, držal som diétu a takmer nič som nejedol. Po Lýre sme sa chodili zabaviť do Véčka, známeho bratislavského klubu. Pri bare som na ex vypil dva poháre kubánskeho rumu. Posledné, čo si pamätám, bolo, že som na parkete spadol na všetky štyri. Inak som mal totálne okno, bolo mi strašne zle. Zachránili ma Helena Vondráčková a Jitka Zelenková, ktoré mi zavolali sanitku. Odviezli ma do nemocnice, kde mi podali glukózu. Keď som na druhý deň v hoteli stretol známych, pozerali na mňa ako na zjavenie. Vraj si mysleli, že už je po mne.“
Už len pre radosť
Medzi známe celebrity, ktoré stáli pred jeho objektívom, patrila aj Iveta Bartošová († 48). Známa snímka, ktorá speváčku zachytáva s kolegom a prvou veľkou láskou Petrom Sepešim († 25) je jedinečná, spevák totiž zomrel pomerne krátko na to pri autonehode. „Fotky si vtedy objednal ich manažér, pamätám si, že sme fotili na Letnej v okolí Technického múzea,“ spomína fotograf, ktorý zachytil napríklad aj nášho Petra Nagya na pražskom Intertalente.
Svet šoubiznisu vymenil v 80. rokoch za fotografovanie interpretov vážnej hudby. „Mal som rád populárnu muziku. Nadchlo ma to ako mladého, ale človek prirodzene starne a prestalo ma to baviť. Netuším, čo Karel natočil po osemdesiatych rokoch. Úplne som sa od toho odstrihol. Pripadal som si už ako remeselník,“ prekvapuje Dlabola.
Nedá mi nespýtať sa, či neplánuje vydať autorskú knihu spomienok na spoluprácu s celebritami. „Nie, tam by každý chcel čítať veci, o ktorých vlastne ani nechcem hovoriť. Zažil som všeličo, všelijaké večierky, ale to sú veci, o ktorých sa nehovorí. Autorsky som sa podieľal na vydaní knihy o Janovi Werichovi († 74), tam sú použité len moje snímky.“
Hoci má na chrbte sedem krížikov, na modernú techniku nezanevrel. „Učím sa používať digitál. Celkom to zvládam, ale veľa možností v nastaveniach vôbec nevyužívam. Ale už nemám taký drive fotiť. Najväčší úspech mali moje fotky z konca 60. rokov a zo 70. rokov. Vtedy boli veci jasné – nastav čas, clonu, zaostri a venuj sa kompozícii. Dnes už fotka pre mňa nie je také zaujímavé médium. Predtým sa jej dalo veriť. Dnes je celebritou aj ten, kto v televízii len raz otvorí ústa. Jediné, čo dnešným fotografom závidím, je kvalita tlače a krásny papier, na ktorý sa ich fotky tlačia v časopisoch a knihách,“ dodáva.
