Málokto asi tuší, že ste vyštudovali sociálnu prácu. Čím vás lákalo povolanie sociálneho pracovníka?
R.Ž.: Chcel som, aby moja práca mala nejaký zmysel. Možno to znie ako fráza, ale naozaj som túžil pomáhať ľuďom, preto som išiel študovať sociálnu prácu. Veľmi ma to bavilo, získal som množstvo skúseností, už v prvom ročníku som napríklad praxoval v Odbornom liečebnom ústave psychiatrickom na Prednej Hore, kde sa liečia závislosti od alkoholu, drog a gamblerstvo. Potom som však začal rozmýšľať trochu menej idealisticky a uvedomoval som si aj zodpovednosť za svoju budúcu rodinu, za to, aby som ju dokázal zabezpečiť. Bohužiaľ, nešlo by to, keby som zostal pri sociálnej práci.
Nevzdali ste sa tým svojho cieľa – pomáhať ľuďom?
R.Ž.: Nie, nemusím ho predsa napĺňať len svojou prácou – dá sa to robiť aj pri každodennom styku s ľuďmi. Teší ma tiež, keď dostávam ohlasy od divákov, že som im správami zlepšil náladu. Pokiaľ mi ľudia dôverujú, radi ma vidia, určite má moja práca zmysel.
Vraj ste nikdy nesnívali o tom, že raz budete moderátorom. Ako ste sa ním teda stali?
R.Ž.: Asi náhodou, hoci na náhody neverím. Po vysokej škole som sa rozhodol študovať operný spev a herectvo na konzervatóriu, štúdium som však prerušil a išiel na vojnu, kde som sa dostal do armádneho umeleckého súboru. Tam si ma všimli ľudia zo Slovenskej televízie a navrhli mi moderovanie Armádneho magazínu. Neskôr ma oslovila bývalá spolužiačka, ktorá pracuje v TA3, či by som u nich nechcel robiť reportéra. Po troch mesiacoch som začal moderovať správy, a keďže sa mi to zapáčilo, robím to až dodnes.
Z TA3 ste odišli do rodinnej firmy, po pol roku však prišla ponuka z Markízy. Pracovali ste ako zahraničný redaktor a po nehode Ľuba Karáska ste sa práve vy stali jeho náhradníkom...
R.Ž.: Samozrejme, potešilo ma, že si vybrali práve mňa, hoci musím priznať, že bolo veľmi ťažké nastúpiť na toto miesto po pánovi Karáskovi. Vedel som, že nás budú porovnávať.
Nemrzí vás, že v Televíznych novinách ste iba náhradník a že čoskoro možno budete musieť toto miesto uvoľniť?
R.Ž.: Nie, nezamýšľam sa nad tým, či to robím len dočasne. Podstatné pre mňa je, že robím prácu, ktorá ma baví a snažím sa ju robiť čo najlepšie. Ostatné veci nechávam na vyššiu moc – či už pozemskú, alebo nadpozemskú.
Ľubo Karásek už avizoval svoj návrat na obrazovku. Nevládne vo vzťahu medzi vami napätie?
R.Ž.: Nestretávame sa často, ale keď sme sa párkrát stretli, nemal žiadne výhrady k mojej práci. Naopak, povedal, že to robím dobre. Pána Karáska si veľmi vážim, je to výborný moderátor a odborník.
Správy ste moderovali už aj predtým, ako ste prišli do Markízy, nie však vo dvojici. Nemusela vám Marianna Ďurianová na začiatku trocha pomáhať?
R.Ž.: Od prvého dňa som od nej dostal veľkú psychickú podporu, vedel som, že vedľa mňa sedí niekto, kto má s touto prácou veľké skúsenosti.
Mnoho mužov vám iste závidí, že skoro každý večer trávite v spoločnosti príťažlivej kolegyne.
R.Ž.: Spytuje sa ma na to veľa ľudí. Dokonca boli aj pokusy vypýtať si odo mňa Mariannino číslo, ale musím všetkých upozorniť, že jej čísla nerozdávam! (smiech)
Čo vás čaká po tom, ako sa Ľubo Karásek úplne uzdraví a vráti sa do svojho kresla?
R.Ž.: Asi budem pôsobiť ako zahraničný redaktor v Teleráne a Televíznych novinách. Práca novinára ma naozaj veľmi baví, som rád, ak môžem byť v centre diania a informovať iných. Aj keď ma lákajú nové veci, stále je dosť tých, na ktorých môžem popracovať v spravodajstve.
Mnohé diváčky sú nadšené už len z toho, ako vyzeráte. Chodí vám veľa listov od obdivovateliek?
R.Ž.: Od žien zväčša dostávam e-maily, listy mi chodia skôr od mužov. (smiech) Zatiaľ sú, chvalabohu, pochvalné – čo sa týka profesionality i vizáže. Veľmi si to cením a, samozrejme, ako každému človeku mi to lichotí. Veľmi ma potešil pochvalný list od profesora Kuklicu, ktorý sa celý život venuje rétorike. Stále ho nosím so sebou, je to asi najväčšie zadosťučinenie, aké som mohol dostať.
Moderujete najsledovanejšiu televíznu reláciu, asi len ťažko nájdete na Slovensku človeka, ktorý by vás nepoznal. Nezmenila vás sláva?
R.Ž.: Nepociťujem žiadnu slávu – snažím sa zostať v tej rovine, v akej som bol aj predtým. Keby som sa náhodou začal meniť, moja manželka a celá moja rodina by mi to veľmi rýchlo dali pocítiť. Keď sa napríklad po dlhšom čase stretnem s mojím svokrom, rád testuje, či som ešte nespyšnel. (smiech)
Mnohých prekvapuje, že ste už tri roky šťastne ženatý. Nebolo ťažké nájsť tú pravú?
R.Ž.: Bolo! Práve preto som sa oženil tak rýchlo, ako sa to len dalo. S manželkou sme sa poznali dosť dlho predtým, než sme sa dali dokopy. Bola to rodinná známa, keď som bol štvrták na gymnáziu, ona bola ešte len prváčka, takže som ju vnímal len ako také malé dievčatko. Až o pár rokov neskôr sme sa stretli v kostole, pozval som ju na kávu a tá sa nám stala osudnou. Na Valentína som ju požiadal o ruku. Cítil som, že je to tá pravá a že nemám prečo ďalej čakať. Nehovorím, že naše manželstvo bolo od začiatku ľahké, ale zatiaľ sme vždy dokázali všetko spolu zvládnuť.
Zdá sa, že máte to, o čom mnohí len snívajú. Po čom ešte túžite?
R.Ž.: Túžim mať rodinu, deti, postaviť si dom a zarábať toľko, aby som nemal ani príliš veľa, aby ma to neodvádzalo z morálnej cesty, ani príliš málo, aby ma to neodvádzalo od rodinného pokoja a od veci, pre ktoré sa oplatí žiť. Mojím krédom je zachovať si za každých okolností čistú líniu a rovnú chrbtovú kosť – keď ju raz zohnete, už len ťažko sa narovná. V šoubiznise nenájdete človeka, ktorý by s tým nemusel bojovať. A pokiaľ niekto dospeje do takého štádia, keď už bojovať nemusí, asi ten boj aspoň čiastočne prehral.
