Od sivej myšky má však rodená Prešovčanka v skutočnosti na hony ďaleko. Čo sa deje v zákulisí obľúbeného markizáckeho seriálu? A aké sú Kovalčíkovej najväčšie slabiny?
V seriáli Oteckovia máte za hereckého partnera Braňa Deáka. Aké je to hrať s mužom, o ktorom sa hovorí ako o sexsymbole?
S Braňom sme už robili seriál Kukučka, takže sa poznáme dlhšie. Nepozerám sa naňho ako na sexsymbol. Pre mňa je Braňo v prvom rade vtipný človek s geniálnym humorom a nadhľadom. Je krásny, to treba bezpochyby povedať, ale dívam sa naňho cez inú optiku. Keby som ho brala ako sexsymbol, asi by sme toho veľa nenatočili, lebo by som bola nervózna a v strese.
Sadla vám úloha Emy?
Rolu právničky Emy som si veľmi obľúbila. Je svojím spôsobom tragédka, a to máme trochu spoločné. Mňa totiž niekedy volajú „pani Trauma“, lebo všetko vnímam príliš dramaticky, fatálne. Aj bežná situácia pre mňa znamená: Ježiši, čo sa to stalo?! Seriálová Ema však veci podá obyčajne tak, že napokon sa ľudia usmejú. Teším sa, že moja postava sa nevyvíja tragickým smerom, ale jej trápenia idú skôr cez ľahký humor.
Čo je z vášho pohľadu na nakrúcaní najzaujímavejšie?
Vstávanie ráno o 3.45 hod. je veľmi zaujímavé! (smiech) Ale vážne, mám pocit, že pri nakrúcaní sa vždy niečo nové naučím. Stále sa totiž viem zle postaviť ku kamere, zakryť sa za kolegu a stále mi vie vypadnúť text, alebo poviem brbt.
Ste tam zaujímavá partička, samí mladí herci... Aká je nálada na pľaci, keď sa točia Oteckovia?
S mnohými sa poznáme z iných projektov. Na začiatku natáčacieho dňa je úplná pohoda, s pribúdajúcim množstvom obrazov nálada klesá a v závere to vybuchne. (smiech). V princípe je tam veľmi veselo. Keď človek chce, aby bolo nakrúcanie príjemné, musí byť pripravený, ovládať texty, lebo inak ostatných zdržuje a zbytočne narastá nervozita. Treba si uvedomiť, že ide o denný seriál, nakrúcame niekoľko obrazov denne. Keďže na jeden obraz máme asi dvadsať minúť, človek si rozmyslí, či príde nepripravený.
Pri vašich ďalších hereckých aktivitách to asi nie je jednoduché.
Mám výbornú krátkodobú pamäť. Našťastie texty v seriáli nie sú náročné. Nie je to Shakespeare. Skôr sú namáhavé presuny z pľacu na pľac. Skoro ráno vám zazvoní budík, dve hodiny cestujete autom na skúšku, potom do iného mesta na nakrúcanie alebo na predstavenie a neskoro večer sa učíte texty, aby ste boli na druhý deň pripravený.
Prečo ste po dvoch rokoch odišli z Divadla Andreja Bagara v Nitre ešte ďalej od hlavného mesta, do Martina?
Do Nitry som prišla ako študentka piateho ročníka na Vysokej škole múzických umení. Fungovala som tam dve sezóny, potom som dala výpoveď. Chcela som zostať na voľnej nohe. Dostala som však ponuku zo Slovenského komorného divadla v Martine, a hoci to bolo ďaleko od iných mojich aktivít, povedala som si, že to skúsim. Zatiaľ som to neoľutovala.
S akými ambíciami ste sa hlásili na herectvo?
Pochádzam z Prešova, je to veľmi kultúrne mesto. Študovala som na bilingválnom gymnáziu a moja stredoškolská partia bola umelecky založená. Kamaráti sú filmári, fotografi, dizajnéri... Mala som zlé známky z prírodovedných predmetov, no bavil ma tanec, často som recitovala a spievala. Z toho mi vyšlo herectvo ako ideálne štúdium. Rodičia však veľmi nadšení neboli...
Nechceli mať doma herečku?
Mama je docentka, veľmi vzdelaná žena. Venuje sa výskumu procesov myslenia žiakov, ktorí majú problém s učením. Chodí prednášať po celom svete. Herectvo nepovažovala za seriózne povolanie. Brala to tak, že sa len hrám a neskôr pôjdem na „normálnu“ vysokú školu. Teraz, keď vidí, koľko driny a námahy v herectve je, to vníma ináč. Otec, ktorý bol vedúcim otvoreného oddelenia v Zväze väzenskej a justičnej stráže, je už na dôchodku. Obaja sú na mňa hrdí.
Chcela by som študovať jazyky. Dohovorím sa anglicky a španielsky, no chcela by som vedieť aj po taliansky, prípadne ovládať niektorý zo severských jazykov. Možno by som šla do diplomacie robiť kultúrneho atašé. Akurát neviem, kedy by som to stíhala!
Nebolo by škoda nechať herectvo a robiť niečo iné?
Vedela by som to urobiť vtedy, keď by som nemala dlhodobo prácu. Mám dve zdravé ruky, nebudem predsa čakať, kým si ma niekto všimne. Ale zatiaľ som taký problém nemala. Vždy som išla z projektu do projektu, či už divadelného alebo televízneho.
A čo dabing? Tam vás počuť nie je...
Dabing ma veľmi láka, ale nikto ma zatiaľ neoslovil. Nemala som sa to teda ani kde naučiť. Takže vyzývam všetkých, ktorí pracujú okolo dabingu: Ja to chcem robiť! (smiech)
Zjavne máte rada výzvy. Aj z Prešova ste do „veľkého sveta“ odišli dosť skoro. Nebáli sa o vás rodičia?
Mám o tri a pol roka staršiu sestru, na ňu boli rodičia prísni. Mňa už vychovávali miernejšie, čo v preklade znamená, že keď som mala šestnásť, pustili ma pracovať do Prahy. Dodnes si to neviem vysvetliť. Rodičia nám vždy dôverovali, za čo som im vďačná.
Čo ste robili v Prahe?
Pracovala som na recepcii v hosteli v centre Prahy.
Herectvo vám asi lepšie sadne...
Mám rada svoju prácu, keď ma baví, nech je to čokoľvek. Herectvo milujem, hoci spočiatku ma v škole dosť cepovali za zbrklosť. Stále som bola v pohybe, nevedela som stáť oboma nohami na zemi a v pokoji sa rozprávať. Darmo, pochádzam z východu... Pani učiteľka hlasu ma cepovala aj za východniarsky prízvuk, za skracovanie slov, za prílišné mäkčenie. Môj nebohý pedagóg Peter Mankovecký († 44) bol na mňa veľmi prísny, herecky ma ďalej posúval zvláštnou drsnou kritikou. Ku každej postave, ktorú som hrala, mal prudké pripomienky, no dnes som mu za to vďačná. Ale čo mi ostalo, je veľká tréma. Tú sa nikomu v škole nepodarilo odstrániť.
Ale ako herečka, ktorá hrá pre publikum, si s tým musíte poradiť.
Dva roky sa venujem joge. Môj cvičiteľ jogy Mirko vie, že som trémistka, a tak mi v deň premiéry vždy napíše, čo mám robiť - koľko nádychov, koľko výdychov. Dýchanie mi veľmi pomáha. Keď totiž herec plytko dýcha, skracuje slová, slabiky a hlas sa mu začne triasť. Ak má človek ustálený dych, prejav je omnoho istejší.
Okrem jogy máte aj iné záľuby?
Rada hrám squash a bedminton. Čítam knižky, môj obľúbený autor je Gabriel García Márquez a jeho magický realizmus. Vo voľnom čase počúvam hudbu a pozerám zahraničné seriály. Milujem dokumentárne filmy a cestopisy. Takto si fiktívne cestujem.
Cestujete aj v skutočnosti alebo len pri televíznej obrazovke?
Mám traumu z lietania. Kedysi som s tým nemala až taký problém, precestovala som Ameriku, Európu, bola som v Indii. No zažila som hrozné turbulencie a navyše, priznám sa, mám strach z teroristických útokov a z letísk. Nedávno sme boli z divadla v Bielorusku a to bolo strašné! Myslela som, že vyskočím z lietadla. Mesiac pred odletom som dokonca mala ísť na terapiu, ale nepodarilo sa mi stretnúť s terapeutom. Takže som strach zahnala tak po slovensky - frťanom! (smiech)
